Praha mi poskytla ešte jeden zážitok. Svet medúz s podnadpisom: „Objav ich vesmír“.
Medúzy
V oceánoch plávajú už milióny rokov. Boli tu dokonca skôr, než na Zemi žili dinosauri. Dnes môžme v desiatkach akvárií na streche Pankráckych Arkád tieto tvory obdivovať.
Vesmír medúz
Akváriové bubny o veľkosti mega automatickej práčky točia vodu stále dokola. Medúzam to robí dobre. Rady sa nechajú unášať. Aj my sme radi. Ktorý návštevník by platil vstupné za medúzy bez pohybu. V okrúhlych bubnoch sa stále pretáča voda a výjavy sa menia každú sekundu. Príroda maľuje jedno z najkrajších podmorských divadiel. Poetika nepoznaného. Nemôžeš prestať fotiť a premýšľať.
Idú príliš rýchlo. A rušia ťa kecaním. Mal si tu byť sám. Vesmír potrebuje svoju dimenziu, priestor a čas.
Bohvie, či tie medúzy vnímajú, že sme ich nekonečný vesmír zúžili do krúživého pohybu s priemerom 2 metre s celoživotným údelom slúžiť nám. Tušia, že ich vesmír nemusí byť len toto akvárium? Že oceány pokrývajú tri štvrtiny Zeme a morské prúdy spájajú všetky kontinenty? Ak vás niektorá v mori popŕhli, vedzte, že oni sú tam doma. My iba na návšteve. V akváriu sme im poskytli istoty. Všetko, čo k prežitiu potrebujú. Potravu, čistú prúdiacu vodu, ideálnu teplotu. Len slobodu nie. Možno ju ani nepotrebujú.
Za vlastným vesmírom
Prepadajú ma analógie. Nie sme my tiež ako tie medúzy? Kde sú naše túžby, sny a ideály. Spontánnosť, nadšenie? Mnohí z nás to vymenili za kariéru a peniaze. Začarovaný kruh stále sa zvyšujúcich nárokov, hypoték, leasingov, úverov, záväzkov, kompromisov zo sebou samým. Nechceme byť. Chceme mať. Stále viac. Možno si vesmír sami okliešťujeme zaklínadlom: Viac, lepšie, vyššie, rýchlejšie. Chceme šťastie a dostaneme akvárium. Klietku. Zacyklený stereotip raňajky, robota, pohárik, spánok, občas exotická dovolenka, poháňaný stále narastajúcimi požiadavkami za ktoré treba stále viac platiť. Iní sa zas sami uzatvárajú do svojich názorových bublín.
Možno sme ako tie medúzy. Točíme sa v jednom kruhu a veríme, že všetko máme pod kontrolou a ovládame vesmír.
A možno sme pôvodne chceli niečo úplne iné. Svoje skutočné túžby a ideály pochopíme až keď sa odstrihneme a nájdeme odvahu opustiť komfortnú zónu istôt, stále sa stupňujúcich nárokov a sociálnych stereotipov. Vesmír nemusí nič stáť. Iba odhodlanie odpútať sa a byť sám sebou. Znie to dobrodružne. 🙂
Trebárs niekedy len tak hompáľať nohami na stanici a počítať vagóny. Objaviť Tatry zo štítu Gerlachu. Spustiť sa downhill singláčom. Nájsť nové vzťahy, skutočných priatelov. Počúvať ako tráva rastie, chrústy lietajú, naháňať motýle. Spustiť sa na gumenom kolese po prúde, nadžgať si ústa plné malín, naskočiť na vlak, ktorého cieľ ani nepoznám… vesmír je všade okolo nás, ak sme ochotní ho nájsť.
Nadšenie a radosť z existencie samotnej. Zo života, ktorý máme vo vlastných rukách. Nepredvídaného, neplánovaného, plného zážitkov, snov, výziev, vzťahov, ideálov a porozumenia. Schopnosť odpútať sa od určených vzorcov a robiť to, čo chceme my a nie to, čo od nás očakávajú tí druhí.
Riešime témy, ktoré nám denne servírujú sociálne siete a médiá. Túžime po veciach a potrebách, ktoré nám marketéri denne predhadzujú. Žijeme vzorcami správania, ktoré nám spoločnosť od mala vštepuje. Vytvárame účelové priateľstvá, hovoríme veci nie ako cítime, ale ako sa hodia. Je to presne to, čo sme chceli?
Možno sme zacyklení, ako tie medúzy. A tá najdôležitejšia hodnota – čas, šťastie, príjemné chvíle a zážitky nám ako voda pretekajú cez ruky. Veď zajtra, zajtra,…
