Ráno sa trochu zatiahlo, tak som si vyčlenil pol dňa na chrámy Atén a centrum Monastiraki. Rozhodol som sa okúsiť ticho v najhlučnejšom meste Európy. Vybočil som z hluku hlavnej tepny Athinas Street na paralelné pešie promenády a uličky, kde sa krik a trúbenie skútrov mení na starú dlažbu. Tu, v tieni balkónov a polovyschnutých kvetináčov s palmami, prežívajú byzantské chrámy, ktoré sa odmietli podriadiť modernej výstavbe.
Mojím cieľom bol jeden z najkurióznejších chrámov Atén, učupený priamo pod luxusným hotelom Electra Metropolis. Doslova pod ním.
Agia Dynamis: Duchovno pod bruchom luxusu
Agia Dynamis, to je čistá bizarnosť. Chrám je schovaný pod masívnou betónovou konštrukciou hotela, prekrytý poschodiami priamo medzi nosnými stĺpmi. Do tohto drobného sakrálneho priestoru sa sotva vojde viac ako desať ľudí.
Malý kostolík zo 16. storočia hotel doslova „zhltol“, ale nedokázal ho stráviť. Je to fascinujúci pohľad na tvrdohlavosť histórie. Kým hostia hore platia stovky eur za výhľad, dole v prachu ulice horia sviečky za pár centov.
Podzemie Metropolitan Cathedral
Len tri uličky naspäť nájdete úplne inú atmosféru. Na námestí tu o priazeň veriacich bojujú hneď dva chrámy Atén. Dominanta mesta, Metropolitan Cathedral of Athens, a vedľa nej učupený malý brat Agios Eleftherios.
Väčšina turistov sa uspokojí s krátkou prechádzkou po katedrále, netušiac, že v jej útrobách sa skrývajú skutočné relikvie. Nečudo, že väčšina návštevníkov podzemnú kryptu ignoruje – vstup je totiž spoplatnený symbolickými 2 eurami. Tiché, mrazivé miesto pod pozláteným hlavným oltárom však ponúka skvosty, ktoré inde neuvidíte. Skutočný poklad Atén, ktorý každý obíde, lebo sa ponáhľa za ďalšou „úžasnou“ atrakciou.
Agios Eleftherios
Hneď vedľa stojaci Agios Eleftherios je čistý architektonický „recyklát“. Tento byzantský skvost z 12. storočia postavili Aténčania v duchu hesla: „Najlepší stavebný materiál sú antické pamiatky.“ Je postavený takmer výhradne zo spolií – mramorových blokov a reliéfov ukradnutých zo starších antických chrámov a rímskych stavieb.
Stojí v tieni katedrály ako jej drobný, ale oveľa sebavedomejší predok, ktorý nepotrebuje zlato. Na svojich stenách nesie skutočné jazvy a príbehy pohanských Atén. Je to vizuálny dôkaz toho, že v tomto meste sa nič nevyhadzuje, len sa tomu dáva nový kríž na strechu.
Fanúšikovia opery a skvelej hudby nesmú obísť Múzeum Marie Callas, nedotknuteľnej aténskej ikony, ktoré otvorili v roku 2023 práve neďaleko Metropolitan katedrály.
Monastiraki Pantanassa
Presúvam sa na námestie Monastiraki. Je to križovatka antiky, shoppingu, dopravy i viery. Tú tu zastupuje ďalší byzantský klenot – chrám Pantanassa z 10. storočia. Kedysi to bol hlavný chrám kláštora, ktorý dal meno celej oblasti. Dnes je obklopený unavenými turistami, ktorí na jeho schodoch prežúvajú všadeprítomný stánkový gyros.
Chrámy Atén by neboli úplné bez Saint Irene a slávnej Panaghia Kapnikarea s červenými kupolami.
Panaghia Kapnikarea: Červený starec na nákupnej ulici
Najmä Kapnikarea ma dostala. Stojí uprostred pešej zóny Ermou ako balvan v rieke. Okolo prúdia davy s taškami z módnych reťazcov, pouliční hudobníci búšia do bubnov a v strede toho všetkého sedí tento tehlový starec z 11. storočia. Pôsobí ako vizuálna brzda. Je to pripomienka, že kým móda sa mení každú sezónu, tieto steny tu stoja tisíc rokov.
Agia Kyriake: Sviečka medzi skrutkami
Ak sme rozprávanie o chrámoch začali bizarnosťou, musíme ňou aj skončiť. Ak nedávate pozor, maličký Agia Kyriake miniete. Je vtesnaný medzi obchody s náradím a remeselnícke dielne. Chrám totálne utopený v komercii. Vojdete dnu a vôňa kadidla sa bije s pachom motorového oleja a kovových pilín. Je to „robotnícky“ kostol. Miesto, kde sa viera nepredvádza, ale žije medzi nákupom skrutiek a rannou kávou.
Viera ako mestský inštinkt
V Solúni som sa podvečer viac krát vracal do obrovskej Hagia Sofia. Práve kvôli atmosfére bázne a ticha, ktorá tam panovala. V Aténach to bolo presne naopak. Ten pocit pokoja a prináležitosti som našiel v malých chrámoch. Nie sú pozlátené, ale duch Byzantia z nich vanie oveľa silnejšie.
Dnešné Atény sú hlučné, upotené a posadnuté konzumom. No viera tu nie je odsunutá do múzeí. Vo veľkomeste má iné postavenie než na vidieku. Tu to nie je o folklóre, ale o prežití.
Všimnite si ten mikro-pohyb: mladý chlap v koženej bunde jednou rukou drží riadidlá skútra, druhou si narýchlo urobí trikrát kríž na hrudi, keď prechádza okolo Kapnikarey. Bez toho, aby spomalil. Bez toho, aby sa naňho niekto díval. Je to reflex. Inštinktívna prosba o ochranu v mestskej džungli. Boh tu „býva“ v podnájme medzi obchodom s teniskami a fastfoodom. Tá viera je surová a inkluzívna – nikoho neuvádza do pomykova, že hneď vedľa ikony visí reklama na zľavu v H&M.
Tieto malé kostolíky sú duchovné nabíjačky. Aténčan do nich nevbehne na hodinovú liturgiu, ale na tridsať sekúnd. Zapáli sviečku, pobozká ikonu a vráti sa späť do vravy Monastiraki. Je to výmena energie. Sviečka za pokoj v duši, kým sa znova vrhne do boja o parkovacie miesto.
Viera v Aténach je ako ten mramor v Agios Eleftherios – je recyklovaná a ošúchaná tisíckami dlaní, ale stále drží celú túto betónovú mašinériu pokope.
Čo som v Aténach nestihol, ale vy by ste mali:
Atény majú v zálohe ešte väčšie absurdity. Ak hľadáte niečo, čo bežný turista neuvidí, zapíšte si toto:
- Agios Dimitrios Loumbardiaris (Kostol delostrelca): Skrytý v lesoch pod Filopappou. Legenda hovorí, že v 17. storočí ho pred výbuchom tureckého dela zachránil blesk. Je postavený z dreva a kameňa tak, že splýva s koreňmi stromov.
- Saint Nicholas Rangavas (Zvon slobody): V tieni Akropoly stojí kostolík, ktorého zvon v roku 1833 ako prvý oznámil oslobodenie Atén spod tureckej nadvlády.
- Agios Georgios na Lykavitose: Biela kaplnka, ktorá vyzerá, akoby uletela zo Santorini. Výšľap hore trochu bolí, ale ten pohľad na panorámu Atén a Akropolu za to stojí. Podvečer tam nájdete celé Atény. Tip pre lenivých: 🚡 Ide tam aj lanovka.
Chrámy Atén ako ich zažiť
Trasa okolo chrámov sa dá elegantne zokruhovať. Ak chcete zažiť skutočnú atmosféru, nechoďte po bulvároch. Odíďte z Athinas Street do bočných uličiek. Tam tie kostoly nehľadajte očami, ale nosom. Vôňa vosku a bazalky vás k nim dovedie spoľahlivo – aj cez dvor autoservisu alebo predajne kobercov.
