Mimo sezóny autobusy chodia zriedka, a tak sme si v prístave dvakrát overili, že ten posledný o 19:00 nás naozaj odvezie domov. V predajnej búdke nám to pani predajkyňa potvrdila s úsmevom, ktorý má v Grécku váhu podpisu.
Autobus ide len jeden. Lístky sa predávajú údajne presne na miesto. Pani nám na ne ešte starostlivo vyznačila dátum. Všetko vyzeralo fenomenálne.
Príchod o piatej: výhra, ktorú neplánuješ
Ku kláštoru prichádzame uchodení okolo piatej večer. A zrazu vieme, že sme trafili presne. Horná kaplnka úplne prázdna. Schádzame po schodoch. Dve malé hotelové skupinky sa práve chystajú odísť. My ostávame. Kláštor je zrazu len náš.
Prechádzame každý kút – dvor, arkády, kamenné steny, malé zákutia, kde má ticho vlastnú ozvenu. A práve vtedy sa ozve malý zvon a začína večerná modlitba.
Nerozumiem ani slovo. Ale liturgický dialóg dvoch opátov ma drží takmer hodinu. Neviem prečo. Možno je to hlas, rytmus, pauzy, harmónia, čaro skromného priestoru.. Ako keby sa nerozprávali medzi sebou, ale s tým priestorom.
Kláštor Evangelistria Monastery: miesto, kde vznikla grécka vlajka
Evangelistria Monastery vznikol v 18. storočí, v čase, keď Grécko ešte nebolo Gréckom, ale myšlienkou. Kláštor sa stal miestom duchovného úkrytu, vzdelanosti a odporu – nie hlučného, ale vytrvalého.
Kláštor je svetový unikát. Práve tu, v tkáčskej dielni kláštora, navrhli a utkali v roku 1807 prvú oficiálnu grécku vlajku s bielym krížom. Tu sa Grécko učilo veriť samo sebe.
Vraj sa tu stretávali ľudia, ktorí verili, že identita sa dá zachrániť modlitbou, vzdelaním a trpezlivosťou. Vraj tu mnísi schovávali knihy a myšlienky, keď bolo nebezpečné ich vyslovovať nahlas.
A vraj niektorí z nich nikdy z kláštora neodišli. Nie telom – ale hlasom.
Keď večer stojíš na dvore a vietor ide správnym smerom, máš pocit, že sa modlitba ešte neskončila. Vraj.
Mnísi, olivy a vône, ktoré si pamätáš
Miestni mnísi sú prekvapivo zruční. Okrem modlitieb vyrábajú extra kvalitný olivový olej, víno a drobné produkty, ktoré nemajú ambíciu byť iba suvenírom. Ochutnali sme víno.
Ale olejový parfém ma dostal. Vôňa olív, vavrínu a kadidla. Kúpil som ho pre ženu – aspoň som si to myslel. Používam ho dodnes. Nie ako kozmetiku, ale ako spúšťač spomienky.
Grécky dopravný epilóg: Keď lístok na autobus nič neznamená
Evangelistria Monastery opúšťame o pol siedmej. Na zastávke stojíme sami. O pol hodiny skôr – pre istotu. Veď čo ak autobus nepočká.
O 18:40 odchádza posledná skupina hotelovým busom.
My ostávame. Je ticho. Je tma.
O 19:20 už vieme, že grécky temperament opäť zvíťazil nad cestovným poriadkom.
O 19:30 ide okolo nás akýsi montér v pick-upe. V panike sa pýtam na autobus. Usmeje sa.
„To je tu bežné. Naskočte. Zveziem vás dole.“
V prístave bežím k búdke. Pani biletárka sa čulo baví s vodičmi.
„Bolo málo ľudí, tak autobus nešiel.“
Ukážem lístky.
„A čo s tým,“ pýtam sa
„Neviem. Tak choďte zajtra.“
Keď jej poviem, že zajtra tam ísť nemusíme, lebo dnes sme tam už boli, chvíľu premýšľa.
Potom mi vráti peniaze a hodí lístky do koša.
Čisté.
Jednoduché.
Grécke.
Skiathos kláštory, veľké ticho
Skiathos je posiaty desiatkami malých kaplniek a kláštorov. Nie sú to atrakcie. Sú to zastávky. Miestni sa o ne starajú prirodzene – nie preto, že musia, ale preto, že patria ku krajine rovnako ako borovice a olivy.
Niektoré z tých, ktoré sme prešli:
- Moni Kechrias – kláštor schovaný v olivových hájoch, kde sa čas správa slušne a neponáhľa sa.
- Agios Nikolaos – kaplnka nad morom, kde vietor znie ako stará pieseň.
- Panagia tis Giannaki – miesto pútnikov, piesní a sviatočnej trpezlivosti.
- Agios Ioannis – malý kláštor v skalách, ideálny pre tých, ktorí nehľadajú odpovede, ale pokoj.
Vraj si tieto miesta pamätajú ľudí. Nie mená. Kroky.
Ja len dúfam, že sme dostatočne dupali.
