Naskytla sa mi možnosť isť so skvelou partiou z práce do Žiarskej doliny a stráviť tam víkend. Ítéčkári na Baranci.
Túra na Baranec
Povodne som síce plánoval , že by som išiel na Veľký Choč , ale plány sa rýchlo zmenili, keď som zistil, že majú v pláne výstup na Baranec. Paradoxne asi týždeň pred tým mi o výstupe na Baranec rozprával dobrý kamaráť z detstva, že tam nedávno bol a že to bola veľká výzva aj pre neho. To nemohla byt náhoda a nemohol som ani odmietnuť tuto ponuku.
Tak som si zbalil do batohu potrebne veci a piatok po práci sme sa vybrali autami z Bratislavy smerom do Žiaru. Cesta bola dlhá, nakoľko premávka bola celkom hustá, ale dobra nálada v aute to vyrovnala.
Za Liptovským Mikulášom sa naše obavy zo zlého počasia naplnili , blesky hromy a dážď nás ale nerozhodil, veď nech prší celu noc, aspoň bude na ďalší deň krajšie počasie . Predpoveď na víkend nebola úplne optimistická, hlásili mrholenie a občasné prehánky, ale to sme v tej chvíli ani neriešili. Ubytovali sme sa v penzióne pod Barancom a po dobrej večeri sme s kolegami ešte diskutovali , že po ktorej trase sa teda ráno vydáme.
Alternatív boli viac, ale nakoniec sme sa zhodli, že sa vyrazíme po žltej hore a potom sa uvidí podľa počasia. Keď som sa ráno prebral a počul klopkanie na parapete, nebol som veľmi nadšený. Vyšiel som na balkón a pohľad ma veľmi nepotešil.
Človek by však mal byť každé ráno pozitívne naladený, vraj to dokáže ovplyvniť jeho deň. V tomto duchu som sa teda vybral na raňajky, kde ma už pozitívne naladení kolegovia čakali. Väčšinou všade chodím posledný , choroba z povolania?
cez Holý Vrch
Po raňajkách sme sa dohodli, že sa stretneme na parkovisku, odkiaľ vyrazíme. Zbalil som si potrebné veci do vaku plus turistické palice a nabrali sme smer parkovisko – Žiarska dolina, ústie. Aj keď mrholilo, jemný dážď sme vôbec neriešili. Boli sme všetci odhodlaní ísť. Veď preto sme prišli a počasie nás predsa nemôže odradiť. Prvé naše kroky viedli medzi vyrúbane stromy, ale postupne sme sa ocitli už v čoraz hustejšom lese. Naše tempo bolo mierne a si po hodine sme z lesa prešli do kosodreviny, kde sme si urobili krátku prestávku. Dôvodom ale ešte nebola únava, ale pohľad na dolinu, dokonca sme v diaľke zazreli aj Liptovskú Maru. Takéto pohľady mi dodávajú mi neskutočne pozitívnu energiu.
Konečne sa vyčasilo a naša cesta po krátkej prestávke pokračovala smerom na Holý vrch. Zrazu nám bolo tak teplo, že sme si bundy odložili do batohu a pokračovali sme v krátkom rukáve. Ranný optimizmus sa vyplatil. Asi po dvoch hodinách sme dosiahli Holý vrch .
Niektorí sú za dve hodiny už na Baranci. My sme ale neprišli pretekať , ani lámať rekordy. My sme si to prišli užiť.
Náš jediný ciel bol sa vrátiť ešte za svetla do „základného tábora“, takže sme mali ešte dobrých asi osem hodín k dobru. Slušná porcia času v krásnom prostredí , kde je neskutočný pokoj , ticho a žiadny zhon ako cez pracovný týždeň v práči. Hneď by som menil. Postupne sme opúšťali kosodrevinu , ale náš ciel bol zrazu zakrytý oblakmi.
Netušili sme koľko krokov smerom hore nás čaká ešte , ale už som začínal mal pocit, že to je nekonečná cesta. Veď už ideme cez tri hodiny a náš „kopec“ je stále nikde. Prevýšenie 500-600 m dám ľavou zadnou, ale podľa hodiniek sme už prekonali prevýšenie cez 1000 m a pred nami stále kus cesty.
Siahol som úž aj po energetickej tyčinke nakoľko mi začali dochádzať sily. Trochu zvláštne bolo, že sme stretli tuším len jedného alebo dvoch turistov , inak nikde nikoho. Čo mi až tak nevadilo, lebo nemám rád preplnené turistické chodníky a preto sa vždy snažím chodiť po menej frekventovaných.
Je tam väčší pokoj a človek si viac užíva prírodu a samotu.
A to bolo presne to, čo sme potrebovali , trocha uniknúť z reality a stráviť pár hodín mimo civilizácie . Náš ciel bol čoraz „bližšie a bližšie ale síl bolo menej a menej.
„Už len kúsok„ bolo počuť z hmly, ktorá sa zrazu objavila aj okolo nás. Pribudli aj ľudia , ktorí nás dobehli tesne pred vrcholom.
Na Baranci
„Konečne sme v cieli! My sme to dokázali!“ Priznám sa, neveril som, že to dokážem, takéto prevýšenie som ešte nikdy neskúšal a možno som nebol ani fyzicky úplne pripravený. Ale niekedy je o tom, že si svoje limity posúvame a zrazu zistíme, že toho dokážeme oveľa viac ako si myslime.
Po krátkom občerstvení a oddychu na vrchole sme sa dohodli, že nepôjdeme tou istou trasou dole, ale že to skúsime cez hrebeň. Vraj nás čaká najkrajší ale zároveň najťažší úsek. A to sa aj potvrdilo. Roháče a Západné Tatry. Miestami sme museli aj liezť po skalách, terén bol čoraz náročnejší a začal fúkať silný severák.
Keď sme prekonali našu poslednú „prekážku“ a začali klesať aj počasie sa umúdrilo. Oblaky zmizli a zrazu sme mali nádherné výhľady . Tak pre toto sa sem oplatí chodiť ! Kde som bol doteraz ???
Fotky sú fotky, ale vidieť toto nádherné divadlo je o niečom inom. Stáli sme tam hádam aj 10-15 minút a len sme sa kochali . Pocity sa ťažko opisujú, treba to zažiť.
Žiarske sedlo
Zo Žiarskeho sedla náš čakala už len ta ľahšia časť , klesanie do „základného tábora „ .
Asi osem km podľa mapy a za zhruba tri hodinky by sme tam mali byt. Času sme mali ešte relatívne dosť a keďže počasie bolo ideálne , veľmi sme sa neponáhľali. Hádam, sme ani nechceli aby táto túra skončila. Smäd je ale veľký pán a my sme už skoro po piatich hodinách nemali zásoby vody a tak pohľad v diaľke na horskú chatu nám dávala nádej. To , že je Žiarska chata veľmi často navštevovaná turistami sme zistili, keď sme vošli. Jeden voľný stôl. Presne pre náš . Dali sme si pivo (ja samozrejme radler ) a slabú pol hodinku sme diskutovali o trase, ktorú sme úspešne zdolali.
A bolo aj o čom.
Zážitky to boli neskutočné. Problém nastal keď sme vstali od stola a chceli sme sa vybrať na poslednú časť nasej trasy. Svaly na nohách nám akosi stvrdli a nebol to veľmi príjemný pocit. Svitla však nadej, keď sme zbadali kolobežky kúsok od chaty. Pozreli sme sa na seba a bolo nám jasne, že posledných asi 5 km už nepôjdeme po svojich ale zažijeme trocha adrenalínu. Prenajali sme si kolobežky, dali sme si prilby a spustili sme sa dolu. Parádnych 15 min adrenalínovej jazdy na trocha rozbitom asfalte, ale o to bolo väčšie vzrušenie.
Ani v americkom filme by nevymysleli lepší „happy end“….
Západné Tatry a Žiarska dolina zanechali vo mne silný dojem, tak silný že sa sem určíte vrátim.
