Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik

Jeseň je vraj najkrajšie a najideálnejšie ročné obdobie na turistku. Tak sme sa rozhodli opäť si overiť túto múdrosť. Voľba padla na Vtáčnik – ďalší z cieľov výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Vrch Vtáčnik je súčasťou rovnomenného pohoria, ktoré sa nachádza na hranici Trenčianskeho a Banskobystrického kraja. Aj na zdolávanie tohto cieľa sme si zvolili vzhľadom na nízky vek niektorých účastníkov ten najmenej náročný variant a na Vtáčnik sme sa rozhodli vystúpiť z tej menej frekventovanej strany.

Kľakovská dolina    

Keďže sme vedeli, že nás čaká pomerne dlhá jazda autom k štartu našej túry, z Bratislavy sme vyrazili už o ôsmej ráno. Prešli sme okolo Trnavy, Nitry a z R1 sme zišli do Žarnovice a pokračovali na Horné Hámre. Cesta ďalej viedla do obce Ostrý Grúň, kde sme zaparkovali. Podľa indícií, ktoré sme získali na stránke restartnisa. sk, sme náš výstup mali začať turistickou cestou označenou žltým značením. Turistický rozcestník sme z auta dlho nevideli, zbadali sme ho až takmer na konci dediny. Pred ním už bolo odparovaných niekoľko áut s ŠPZ-tkami z rôznych kútov Slovenska, tak sme tu zaparkovali aj my a presne tak, ako to bolo naplánované, sme po žltej vyrazili na našu cestu.

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik
Cez lúky Kľakovskej doliny

Rúbaný vrch

Zo začiatku sme išli asfaltovou cestou. Kúsok sme po nej prechádzali ešte dedinou, no za chvíľu sme už boli v lese. Chodník po celý čas mierne stúpal a cca za hodinu sme sa dostali na Klenku. Tu sme sa odpojili z asfaltového chodníka a lesnou cestou sme začali prudko stúpať. V tomto momente sa nám zdalo, že nás čaká náročný výstup, no o chvíľu sme zbadali prvé hríby – suchohríby, modráky, rýdziky….. Začala sa nám neplánovaná „hubačka“, pri ktorej sme si ani neuvedomili, že stúpame do kopca. Kým sme vyšli hore, v rukách sme mali dve tašky plné hríbov. 🙂 Po viac ako ďalšej hodine sme sa dostali na Rúbaný vrch – vrch, ktorý nie je nič dlžný svojmu menu. 🙂

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik
Pod vrcholom Vtáčnika

na Kláštorskú skalu

Tu sme sa odpojili zo „žltej“ cesty a ďalej sme pokračovali po „červenej“. Keďže sme boli na hrebeni, cesta chvíľu išla hore, chvíľu dole. Takmer celý čas sme išli po lese, miestami som mala pocit, že ideme až pralesom. Zmiešaný les nám síce pri chôdzi neponúkal žiadne výhľady, všetko sme si však vynahradili na Kláštorskej skale, ku ktorej sme sa po ďalšej necelej hodine dostali. Skalné mesto tvorené skupinou andezitových skalných útvarov sa nachádza už tesne pod vrcholom Vtáčnika. Pohľad na samotné skalné piliere je fascinujúci, rovnako ako výhľad z nich, keďže na niektoré z nich sa dá bez problémov vyliezť. 

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik
Vtáčnik vrchol

Vtáčnik

Záverečný výstup na Vtáčnik nám trval necelých 30 minút. Odmenou nám boli opäť rozsiahle výhľady nielen na okolité kopce Štiavnických, Strážovských, či Kremnických vrchov, ale aj na okolité mestá Nováky, či Partizánske alebo Prievidzu.  

Najvyšší vrch pohoria Vtáčnik (1 346 m. n. m.) je ozdobený železným krížom, kúsok od ktorého sa nachádza malý altánok, v ktorom, ak máte šťastie a nie je už obsadený, si môžete pochutiť na svojich zásobách z ruksaku. 🙂

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik
Vtáčnik s jeho výhľadmi

Dole cez Kľak

Keď sme sa výhľadov do sýtosti nabažili, vydali sme sa na zostup. Najprv sme sa po červenej kúsok vrátili na križovatku Pod Vtáčnikom. Nechcelo sa nám vracať ku autu tou istou cestou, takže tu sme sa odpojili od červenej turistickej značky a ďalej sme pokračovali po zelenej do obce Kľak. Podľa časového údaju uvedenom na rozcestníku cesta do dediny nám mala trvať cca 1,5 hodiny. A napokon to tak bolo aj reálne. Cesta nadol bola pomerne prudká, takže naším kolenám celkom uľavilo, keď sme sa na chvíľu zastavili pri Partizánskej chate. Pod Partizánskou chatou sme na chvíľu nabehli aj na asfaltovú cestu, zelená šípka nás však čoskoro vrátila na lesnú cestu k Ivanovmu salašu (hoci doteraz netuším, kde sa nachádzal. 🙂

Jesenný rodinný výstup na Vtáčnik
Pod Partizánskou chatou

Prešli sme Partizánskou dolinou. Kus cesty sme sa brodili blatom vytvoreným vyliatym potokom a na niektorých úsekoch traktormi, ktoré cestu rozjazdili….

Vcelku nepríjemný záver našej túry sa skončil na lúke za dedinou. Vošli sme do dediny, prešli cez ňu a keďže sa už začínalo stmievať, ani sme sa nepokúšali hľadať turistickú cestu do Ostrého Grúňa a z jednej dediny do druhej sme prešli po vozovke. Našťastie to netrvalo dlho a o chvíľu sme už boli pri našom aute (až teraz sme zistili, že doobeda sme vlastne odparkovali na úplnom konci Ostrého Grúňa) a po ďalšom krásnom dni v lone prírody  sme sa mohli vydať na cestu domov.  

Záverečné zhodnotenie:

Jeseň je vraj najkrajšie a najideálnejšie ročné obdobie na turistiku. Táto múdrosť sa nám potvrdila aj na tomto výlete. Vtáčnik určite nie je dobré podceniť a vcelku dobre preverí kondíciu každého turistu, napriek tomu si myslím, že je vhodný aj pre deti.  

Cvikova Katarina

Rodina Cvikova nadšení športovci, bežci, turisti a výletníci po krásach Slovenska. Ďalšie články autorov >

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.

Prejsť na začiatok