Mnohí považujú Sintagma Square s Gréckym parlamentom za centrum Atén. Priznám mňa veľmi nazaujalo. Oveľa väčším lákadlom bola National Garden of Athens, ktorú som vnímal ako medzistanicu k povinnej zastávke pod piatimi kruhmi. Ak sa pozrieš na panorámu Atén z kopca Lykavitos, po Akropole svieti v hľadáčiku druhá najväčšia dominanta mesta práve Panathenaic Stadium (Kallimarmaro). Tomu sa nedalo odolať.
Prešiel som záhrady, obišiel Zappeion a zrazu som stál pred ním.
Panathenaic Stadium
Biely mramorový prízrak vklinený medzi dva kopce. Nie je to štadión, je to mrazivý odkaz z čias, kedy sa víťazstvo rovnalo nesmrteľnosti. Vstupné sa platí pri hlavnej bráne, kde pristavujú autobusy a turisti poslušne stoja v rade na fotku s audiosprievodcom.
Zrazu sa z tieňa pínií pri kopci Ardittos vynoril bežec. Nemal na sebe Adidas za stovky eur, len vyťahané tielko s olympijskými kruhmi, ktoré vyzerali, akoby ich tam niekto nakreslil fixkou. Nebežal na výkon, bežal proti času. A za ním ďalší.
„Dá sa to vidieť zhora?“ spýtal som sa, keď si utieral pot z čela. „Vybehni pod kruhy. Tam, kde sa mramor stretáva s nebom. Uvidiš štadión v plnej kráse.“ Usmial sa potom ako som významne pohadom pochválil jeho tričko.
Kývol hlavou smerom k nenápadnému lesnému chodníku, ktorý lemuje štadión z vonkajšej strany. „Poď. Skutočný výhľad si nekúpiš v pokladni. Hore sa dá vyjsť oboma smermi. A my tam denne behávame.“
A tak som ho nasledoval. 🏃💨 Priamo pod kruhy. Neklamal.
Kallimarmaro: Od Lykurga k de Coubertenovi
Kým sme stúpali po strmom zráze, mramor pod nami svietil ako kosti obrovského zvieraťa. História tohto miesta je fascinujúca:
- 330 pr. n. l.: Lykurgos postavil prvý štadión z dreva pre Panathenajské hry.
- 144 n. l.: Herodes Atticus ho prebudoval kompletne z mramoru. Miesto pre 50 000 ľudí. Šialenstvo na tú dobu.
- 1896: Po storočiach, kedy štadión slúžil ako lom na mramor pre aténske domy, ho zrekonštruovali pre prvé moderné olympijské hry.
Najlepší výhľad na štadión nič nestojí
„Tu,“ zastavil sa bežec na najvyššom bode kopca a bradou ukázal na bielu podkovu pod nami. Nad nami sa týčili olympijské kruhy a v diaľke, presne v zákryte, sa v opare protisvetla leskla Akropola. Grécko.
„Dole v aréne zas niečo chystajú, nejaký koncert alebo čo,“ poznamenal bežec a odpľul si do prachu. „Platia tam dvanásť eur za to, aby si urobili selfie na mieste, kde sa kedysi umieralo pre slávu. Ale my tu hore… máme štadión zadarmo. Pre nás je ten mramor len bežecký ovál a schodisko k najlepšej panoráme v meste. Pred dvetisíc rokmi či dnes, menia sa len tie postavičky dole.“
Uškrnul sa, napravil si tielko a bez ďalšieho slova sa znova rozbehol do tieňa pínií. Neklamal. Bol to najlepší „shooting point“ štadióna. Miesto, kde turnikety nič neznamenajú. Skutočnú veľkosť tohto miesta neuvidíš z audioguidu, ale z kopca nad mramorovým morom, kde ti vietor do tváre hádže prach histórie úplne zadarmo.
Ušetrené peniaze som minul na 🍷 skvelé grécke víno.
