V Pavilóne štyroch kupol vo Vroclave sa svetlo mení na myšlienku a betón na emóciu. Práve tu má svoje miesto súčasné poľské umenie. Prvé, čo si však pri príchode k múzeu všimnete, je Hala storočia.
Ikonická stavba Wroclawi nás okamžite zaujala svojou monumentálnou betónovou kopulou, údajne najväčšou na svete. Pred halou objavujeme elegantný stožiar. Pôvodne slúžil ako súčasť výstavnej kompozície ale dnes skôr pôsobí ako symbol spojenia architektúry, inžinierstva a umeleckého vnímania. Tento kontrast medzi masívnou halou a subtilným stožiarom vytvára takú dynamiku priestoru, že sme skoro zmeškali stretnutie. Čakal nás totiž rozhovor s Iwonou Bigos, riaditeľkou galérie, o súčasnom umení vo Vroclave
Kde sa svetlo dotýka betónu
„Pavilón štyroch kupol vo Vroclave je ako chrám svetla a ticha. Monumentálnu stavbu od Hansa Poelziga, postavili v roku 1912 za neuveriteľných osem mesiacov,“ hovorí s úsmevom Iwona Bigos, riaditeľka galérie súčasného umenia. „Dnes by to trvalo minimálne tri roky.“
Sedíme v kaviarni, v obrovskom presklenom átriu, ktoré spája jednotlivé trakty múzea do jedného nádvoria. Usmeje sa a ja si uvedomím, že hoci sedíme uprostred múzea, atmosféra je prekvapivo živá. Svetlo sa kĺže po otvorených betónových stenách a ticho má v sebe zvláštnu rezonanciu — akoby aj samotná architektúra dýchala.
Mobilný dom pre bezdomovcov
Hneď v átriu, v ľavej časti nás Iwona upozorní na experimentálny prototyp bývania pre bezdomovcov. Zmysel to začína dávať, až keď vidíme fotky z prvej inštalácie, priamo spod budovy Trump Center v NY.
Zbierka, ktorá dýcha dobou
„Náš pavilón patrí pod Národné múzeum Wroclaw,“ vysvetľuje Iwona. „Ale tu sa zameriavame výlučne na súčasné umenie. Máme stálu expozíciu poľskej povojnovej tvorby – obdobie, keď umenie prežilo totalitu, cenzúru aj pochybnosti.“
Zastaví sa pri jednej z monumentálnych sôch. „Diela Magdaleny Abakanowicz sú o ľudskej krehkosti, o tom, čo zostane, keď sa z človeka stane tvar.“
„Máme vyše 22 000 diel,“ dodá. „Viac ako polovicu tvoria fotografie. Nie preto, že by sme ich zbierali programovo – ale preto, že fotografia sa po vojne stala novým jazykom reality.“
Umenie ako provokácia, nie dekorácia
„Každá výstava je pre nás experiment,“ pokračuje Iwona Bigos: „Práve prebieha retrospektíva Cwenarského – Czułość. Powroty i poszukiwania. (Neha. Návraty a hľadania)
Máme aj jedno veľké, nádherné dielo od Marcina Maciejowskeho s názvom Bucza, ktoré je krížencom Picassovej Guernicy a Malevičovej Čiernej štvorcovej kompozície. A je tu aj dielo od Joanny Rajkowskej, ktoré zobrazuje súčasnú situáciu v Gaze. To sú výstavy, ktoré bolia. Ale práve to je ich zmysel.“
„Ľudia niekedy odchádzajú rozcítení,“ hovorí. „Ale umenie nemá utešovať. Umenie má provokovať.“
Vroclav ako laboratórium tvorivosti
„Vroclav je mestom umelcov,“ pokračuje. „Máme tu Akadémiu umenia, malé galérie, experimentálne priestory. Veľa z nich vedú naši bývalí študenti – je to ekosystém, v ktorom sa ľudia poznajú, diskutujú, reagujú.“
Pavilón štyroch kupol preto nie je len galéria. Každý týždeň sa tu konajú workshopy, diskusie, filmové projekcie. „Nechceme byť inštitúcia zhora,“ vysvetľuje Iwona. „Chceme byť miestom stretávania. Lebo ak umenie nežije medzi ľuďmi, zostane len predmetom za sklom.“
Fantázia ako kyslík
Rozhovor sa stočí k téme, ktorá je tichá, ale dôležitá. „Ľudia akoby zabúdali používať predstavivosť a fantáziu,“ nadhodím.
„Tak, tak,“ prikývne. „Bez nej prestaneme cítiť. A bez citu – nie je umenie. Ani život.“
Keď odchádzam, slnko sa opiera o kupoly a mení farbu stien na zlatistú. Iwona sa usmeje: „Prejdite sa po expozícách. Každá výstava je iná, ale cieľ je ten istý – prebudiť.“
Kurátorské perly, ktoré si nenechajte ujsť
Stála expozícia Pavilónu štyroch kupol je ako cesta časom po poľskom modernom umení. Začína u priekopníkov medzivojnového obdobia – Chwistek, Witkiewicz, Strzemiński – ktorí so svojimi experimentmi a teóriami formovali estetiku nasledujúcich generácií. Už tu človeka ohromí energia, s akou sa umelci hrali s farbou, formou a priestorom.
Pomaly sa presúvame k povojnovému umeniu: výstava pripomína prvú modernú výstavu v Poľsku z roku 1948, kde mladí abstraktisti a surrealisti experimentovali s novými prúdmi a inšpiráciami zo západnej Európy. Sú badateľné, všímmame si kontrasty – koloristi, ktorí „budovali obraz farbou“, a radikálnejší tvorcovia, ktorí odmietali akúkoľvek konvenciu.
Súčasťou výstavy sú aj diela reflektujúce krutosť vojny a holokaustu – napríklad Cwenarski, Szapocznikowová či Wróblewski. Vzniká tu zvláštna atmosféra: umenie vás núti zastaviť sa, zamyslieť a cítiť. Neskôr prichádza abstrakcia, lyrické gestá, experimenty s hmotou – od Lenicu po Gierowského – každý artefakt má svoju vlastnú osobnosť.
Súčasné poľské umenie
Pôvodne naplánovaná hodina sa už teraz natiahla na dve. Niektoré diela prekvapia hrou so štruktúrou, ako reliéfy Stażewského, alebo ready-made objekty Tadeusza Kantora.
Hasiorove asambláže z bežných predmetov nás fakt pobavili. Škoda vyhodiť staré veci. Zaspomínali sme si na portrét kráľovskej rodiny od Joana Miró v Barcelone.
Postupne sa výstava posúva ku konceptuálnemu umeniu a súčasnosti: Tarasewicz, Twardowski, Ziółkowski a ďalší spájajú gestickú maľbu s literárnymi alebo surrealistickými motívmi. Husté. O to viac teší, že múzeum je plné mladých ľudí.
Stála expozícia nás ohromila rozmanitosťou, farbami, formami, reflexiou doby ale najmä tým kolosálnym priestorom. Prechádzka po galérii je ako dialóg s minulosťou i súčasnosťou, a hoci sa dá o každom diele hovoriť dlho, skutočný zážitok získate iba tak, že zdvihnete zadok z hotela a múzeum navštívite.
A ak sa v Pavilóne stratíte medzi svetlom a priestorom (čo sa tu stáva často), nechajte sa viesť týmito bodmi:
- Magdalena Abakanowicz – monumentálne textilné telá, ktoré hovoria inak o ľudskej existencii.
- Bucza – tiché svedectvo vojny, ktoré sa vám dostane riadne pod kožu.
- Joanna Rajkowska a jej Gaza – inštalácia, ktorú nemožno len pozerať. Treba ju cítiť.
- Všetko umocňuje architektúra Hansa Poelziga – sadnite si doprostred sál a sledujte, ako sa mení svetlo podľa dňa. A …
Waldemar Cwenarski
„V tejto chvíli máme v Pavilóne jednu z najsilnejších výstav,“ vraví Iwona Bigos s iskrou v očiach. „Waldemar Cwenarski je naším ‘Jamesom Deanom’ umeleckej scény – zomrel mladý, vo veku 27 rokov, ale jeho dielo rezonuje dodnes.“ Výstava približuje okolo 200 objektov – patria sem jeho vlastné práce, diela tých, ktorí ho inšpirovali, i práce mladšej generácie, obohatené o dialóg s jeho odkazom.
„Chceme ukázať, že Cwenarski nebol len exotický talent minulosti,“ hovorí Iwona. „Bol predzvesťou smelosti, zmyslom pre experiment a vrstvy významu, ktoré sa stále pretavia do súčasnosti.“ Prechádzame tu cestu od poézie ticha k provokatívnym vizuálnym dielam. Táto časť vás rozhodne nenechá na pokoji.
Poézia japonských záhrad v tesnej blízkosti Pavilónu 4 Kopúl
„Keď vyjdete z Pavilónu štyroch kupol, čaká vás iný svet,“ hovorí Iwona Bigos. „Nie je to len architektúra alebo výstava – je to prechádzka cez čas a pokoj.“ Len pár krokov od modernistického betónu a svetelných hál sa rozprestiera japonská záhrada, ktorú Hans Poelzig navrhol súbežne s Pavilónom: „Tu sa dá zastaviť, nadýchať, sledovať hru vody a tieňov,“ dodáva.
Záhrada pôsobí ako živý obraz: kamene, bonsaje a jazierka vytvárajú kompozíciu, ktorá kontrastuje s dynamikou súčasného umenia vo vnútri. Wrocław nie je len mestom múzeí, ale aj miestom, kde sa stretáva história, príroda a umelecká inšpirácia v jednej chvíli.
Pavilón štyroch kupol – Múzeum súčasného umenia vo Vroclavi. navrhol už v roku 1912 Hans Poelzig – stavba, ktorá pôvodne slúžila výstavám a veľtrhom, neskôr našla svoj nový život ako Múzeum súčasného umenia. „Keď vstúpite dovnútra, pocítite, že každý roh volá po dialógu s divákom,“ dodáva Iwona Bigos, riaditeľka múzea. Vďaka nim Wroclaw nie je len mestom histórie, ale aj kreatívneho pulzu, ktorý prebúdza zmysly a myseľ.
Ako sa dostať do Pavilónu štyroch kupol
Pavilón štyroch kupol (Pawilon Czterech Kopuł) sa nachádza pri areáli Haly storočia vo Vroclave. Z centra mesta sa tam dostanete električkami č. 1, 2, 4 alebo 10 – zastávka Hala Stulecia / ZOO.
Otvorené: utorok – nedeľa, lístky online alebo v pokladni. Platí tu aj spoločná vstupenka pre Národné múzeum Wroclaw.
Návštevu galérie rozhodne spojte s prechádzkou po japonských záhradách.
