V Pavilóne štyroch kupol vo Vroclave sa svetlo mení na myšlienku a betón na emóciu. Práve tu má svoje miesto súčasné poľské umenie. Prvé, čo si však pri príchode k múzeu všimnete, je Hala storočia.
Ikonická vroclavská budova nás okamžite zaujala svojou monumentálnou betónovou kupolou, údajne najväčšou na svete. Pred halou sme objavili 106 metrov vysoký elegantný stožiar.
Toto umelecké dielo Stanislava Hempela bolo súčasťou prvej povojnovej výstavy takzvanej Výstavy znovuzískaných území, ale dnes pôsobí skôr ako symbol spojenia architektúry, techniky a umeleckého vnímania.
Tento kontrast medzi mohutnou halou a subtílnym stožiarom vytvára taký dynamický priestor, že sme takmer zmeškali na naše stretnutie. Čakal nás totiž rozhovor s Iwonou Dorotou Bigos, manažérkou Múzea súčasného umenia vo Vroclave.
Kde sa svetlo dotýka betónu
„Pavilón štyroch kupol vo Vroclave je ako chrám svetla a ticha. Monumentálnu stavbu Hansa Poelziga postavili v roku 1912 za neuveriteľných osem mesiacov,“ hovorí s úsmevom Iwona Dorota Bigos, “dnes by to určite trvalo oveľa dlhšie.“
Sedíme v kaviarni, v obrovskom presklenom átriu, ktoré spája jednotlivé trakty múzea do jedného nádvoria. Usmeje sa a ja si uvedomím, že hoci sedíme uprostred múzea, atmosféra je prekvapivo živá. Svetlo sa kĺže po otvorených betónových stenách a ticho má v sebe zvláštnu rezonanciu — akoby aj samotná architektúra dýchala.
Mobilný dom pre bezdomovcov
Hneď v átriu naľavo nás Iwona upozorňuje na dielo Krzysztofa Wodiczka, experimentálny prototyp bytu pre bezdomovcov. Zmysel to začína dávať, až keď vidíme fotky z prvej inštalácie, priamo spod budovy Trump Center v NY.
Zbierka, ktorá dýcha dobou
„Náš pavilón patrí pod Národné múzeum Wroclaw,“ vysvetľuje Iwona. „Ale tu sa zameriavame výlučne na súčasné umenie. Máme stálu expozíciu poľskej povojnovej tvorby – obdobie, keď umenie prežilo totalitu, cenzúru aj pochybnosti.“
Zastaví sa pri jednej z monumentálnych sôch. „Diela Magdaleny Abakanowicz sú o ľudskom stave.“
„Múzeum súčasného umenia má vo svojej zbierke 22 000 diel,“ dodáva: „Veľkú časť z nej tvoria fotografie a to aj zo začiatku 20. storočia.“
Umenie ako provokácia, nie dekorácia
„Každá výstava je osobitým experimentom,“ pokračuje Iwona Dorota Bigos: „Práve prebieha retrospektíva diela Waldemara Cwenarského – Nežnosť. Návraty a skúmania“
„Na tejto výstave okrem Cwenarského diel predstavujeme aj diela, ktoré ho inšpirovali, a tie, ktoré nejakým spôsobom súvisia s jeho tvorbou. Ako napríklad veľmi aktuálne vo svojom posolstve „Bucza“
Máme aj jedno veľké, nádherné dielo od Marcina Maciejowskeho, v ktorom nachádzame inšpiráciu Picassovou Guerniou aj Malevičovým Čiernym štvorcom. Alebo dielo Joanny Rajkowskej, ktoré odkazuje na súčasnú situáciu v Gaze.“
„Ľudia niekedy odchádzajú rozcítení,“ hovorí Iwona: „Ale umenie predsa nie je určené len na potešenie. Súčasné umenie má provokovať.“
Vroclav ako laboratórium tvorivosti
„Vroclav je mestom umelcov,“ pokračuje. „Máme tu Akadémiu umenia, malé galérie, experimentálne priestory. Je to ekosystém, v ktorom sa ľudia poznajú, diskutujú, reagujú.“
Pavilón štyroch kupol teda nie je len múzeum. Každý týždeň sa v ňom konajú workshopy, diskusie a premietanie filmov. „Chceme byť miestom stretnutí, živým a pre všetkých,“ vysvetľuje Iwona.
Fantázia ako kyslík
Rozhovor sa stočí k téme, ktorá je tichá, ale dôležitá. „Ľudia akoby zabúdali používať predstavivosť a fantáziu,“ nadhodím.
„Tak, tak,“ prikývne. „„Bez predstavivosti nie je umenie…“
Keď odchádzam, slnko sa opiera o kupoly a sfarbuje steny do zlata.
Kurátorské perly, ktoré si nenechajte ujsť
Stála expozícia Pavilónu štyroch kupol je ako cesta časom cez poľské moderné a súčasné umenie. Začína u priekopníkov medzivojnového obdobia – Chwistek, Witkiewicz, Strzemiński – ktorí so svojimi experimentmi a teóriami formovali estetiku nasledujúcich generácií. Už tu človeka ohromí energia, s akou sa umelci hrali s farbou, formou a priestorom.
Pomaly sa presúvame k povojnovému umeniu: výstava pripomína prvú modernú výstavu v Poľsku z roku 1948, kde mladí abstraktisti a surrealisti experimentovali s novými prúdmi a inšpiráciami zo západnej Európy. Sú badateľné, všímmame si kontrasty – koloristi, ktorí „budovali obraz farbou“, a radikálnejší tvorcovia, ktorí odmietali akúkoľvek konvenciu.
Súčasťou výstavy sú aj diela reflektujúce krutosť vojny a holokaustu – napríklad Cwenarski, Szapocznikowová či Wróblewski. Vzniká tu zvláštna atmosféra: umenie vás núti zastaviť sa, zamyslieť a cítiť. Neskôr prichádza abstrakcia, lyrické gestá, experimenty s hmotou – od Lenicu po Gierowského – každý artefakt má svoju vlastnú osobnosť.
Súčasné poľské umenie
Pôvodne naplánovaná hodina sa už teraz natiahla na dve. Niektoré diela prekvapia hrou so štruktúrou, ako reliéfy Stażewského, alebo ready-made objekty Tadeusza Kantora.
Hasiorove asambláže z bežných predmetov nás fakt pobavili. Škoda vyhodiť staré veci. Zaspomínali sme si na portrét kráľovskej rodiny od Joana Miró v Barcelone.
Postupne sa výstava posúva ku konceptuálnemu umeniu a súčasnosti: Tarasewicz, Twardowski, Ziółkowski a ďalší spájajú gestickú maľbu s literárnymi alebo surrealistickými motívmi. Husté. O to viac teší, že múzeum je plné mladých ľudí.
Stála expozícia nás ohromila rozmanitosťou, farbami, formami, reflexiou doby ale najmä tým kolosálnym priestorom. Prechádzka po galérii je ako dialóg s minulosťou i súčasnosťou, a hoci sa dá o každom diele hovoriť dlho, skutočný zážitok získate iba tak, že zdvihnete zadok z hotela a múzeum navštívite.
A ak sa v Pavilóne stratíte medzi svetlom a priestorom (čo sa tu stáva často), nechajte sa viesť týmito bodmi:
- Magdalena Abakanowicz – monumentálne textilné telá, ktoré hovoria inak o ľudskej existencii.
- Bucza – tiché svedectvo vojny, ktoré sa vám dostane riadne pod kožu.
- Joanna Rajkowska a jej Gaza – inštalácia, ktorú nemožno len pozerať. Treba ju cítiť.
- Všetko umocňuje architektúra Hansa Poelziga – sadnite si doprostred sál a sledujte, ako sa mení svetlo podľa dňa. A …
Waldemar Cwenarski
„V tejto chvíli máme v Pavilóne jednu z najsilnejších výstav,“ vraví Iwona Bigos s iskrou v očiach. „Waldemar Cwenarski je naším ‘Jamesom Deanom’ umeleckej scény – zomrel mladý, vo veku 27 rokov, ale jeho dielo rezonuje dodnes.“ Výstava približuje okolo 200 objektov – patria sem jeho vlastné práce, diela tých, ktorí ho inšpirovali, i práce mladšej generácie, obohatené o dialóg s jeho odkazom.
„Chceme ukázať, že Cwenarski nebol len exotický talent minulosti,“ hovorí Iwona. „Bol predzvesťou smelosti, zmyslom pre experiment a vrstvy významu, ktoré sa stále pretavia do súčasnosti.“ Prechádzame tu cestu od poézie ticha k provokatívnym vizuálnym dielam. Táto časť vás rozhodne nenechá na pokoji.
Poézia japonských záhrad v tesnej blízkosti Pavilónu 4 Kopúl
Len pár krokov od modernistických betónových a svetelných hál sa nachádza japonská záhrada, ktorá bola navrhnutá súbežne s pavilónom: „Tu sa môžete zastaviť, dýchať, pozorovať hru vody a tieňov,“ dodáva. dodáva.
Záhrada pôsobí ako živý obraz: kamene, bonsaje a jazierka vytvárajú kompozíciu, ktorá kontrastuje s dynamikou súčasného umenia vo vnútri. Wrocław nie je len mestom múzeí, ale aj miestom, kde sa stretáva história, príroda a umelecká inšpirácia v jednej chvíli.
Pavilón štyroch kupol – Múzeum súčasného umenia vo Vroclavi. navrhol už v roku 1912 Hans Poelzig – stavba, ktorá pôvodne slúžila výstavám a veľtrhom, neskôr našla svoj nový život ako Múzeum súčasného umenia. „Keď vstúpite dovnútra, pocítite, že každý roh volá po dialógu s divákom,“ dodáva Iwona Bigos, riaditeľka múzea. Vďaka nim Wroclaw nie je len mestom histórie, ale aj kreatívneho pulzu, ktorý prebúdza zmysly a myseľ.
Ako sa dostať do Pavilónu štyroch kupol
Pavilón štyroch kupol (Pawilon Czterech Kopuł) sa nachádza pri areáli Haly storočia vo Vroclave. Z centra mesta sa tam dostanete električkami č. 1, 2, 4 alebo 10 – zastávka Hala Stulecia / ZOO.
Otvorené: utorok – nedeľa, lístky online alebo v pokladni. Platí tu aj spoločná vstupenka pre Národné múzeum Wroclaw.
Návštevu galérie rozhodne spojte s prechádzkou po japonských záhradách.
