Na Pireus som si vyčlenil pol dňa. Bol to plán B. Všetci mi hovorili: „Choď do Stavros Niarchos Foundation Cultural Center navečer. Keď všetko svieti a všetko sa leskne.
Lenže čas nevydal. Vyrazil som ráno.
Z centra Atén je to jednoduché. Metro odvšadiaľ, električka, autobus k SNFCC zo Syntagma Square. Mesto sa postupne mení. Turistická romantika slabne, pribúda každodenný betón a širšie cesty. Vystúpil som z metra do mimoúrovňovej križovatky. Chvíľu mi trvalo objaviť električku.
A potom som tam stál.
SNFCC: Opera, knižnica a podozrivé ticho
Komplex opery a knižnice od Renzo Piano pôsobí ako pristátie cudzej civilizácie. Sklo, oceľ, presné línie. Vnútri sídli Greek National Opera a National Library of Greece.
Po chvíľach depresie z hľadania cesty, preskočení zopár zvodidiel a porušení zopár dopravných pravidiel som objavil akúsi cestičku nahor. Cez podzemné parkoviská som sa dostal dnu. Už chápem, že SNFCC rozhodne nestavali pre cestujúcich električkou. Vyšiel som po rampách hore. Nad hlavou obrovská solárna strecha akoby pristátie UFO. Predo mnou vodný kanál a pešie promenády, Na streche park, ktorý je vlastne umelo vytvorený kopec.
A potom ma zaskočilo ticho.
Nie pokoj. Ticho.
Také, že počuješ vlastné kroky ako rušivý element.
Po Monastiraki a dosprejovanej Exarchii, kde každý stena kričí, to pôsobilo takmer neprirodzene. Všetko je tam stiesnené a každý stena je výpoveď. Tu je všetko uhladené. Ekologické. Čisté a premyslené. Najmä obrovské. spomenul som si na prechádzku za parížskou Grande Arche,
SNFCC je triumf estetiky nad chaosom, ale v krajine, kde chaos je základným stavebným kameňom, pôsobí táto dokonalosť takmer urážlivo. Akoby vám niekto v prístavnej krčme podal kávu v porceláne od Meissenu.
Výhľad zo strešnej terasy bol fenomenálny. More, prístavné žeriavy, horizont. Ak by na hrane strechy tak nefúkalo. Vietor ma rýchlo presvedčil, že moderná architektúra má vlastnú ventiláciu.
Prístav Pireus: električkou do reality
Mnohí sa pýtate prečo k prístavu električkou. Nuž parkovanie 6 € na hodinu rozhodne preverí stav vašej penaženky. Sadol som na električku smer Pireus. Chcel som obedovať romanticky – piknik pri mori na móle. Gyros, šalát, lavička s výhľadom.
Jednoduchý plán.
Realita: Hluk, smrad oleja a nafty. Nájsť voľnú lavičku na prístavných mólach je v Pireu športová disciplína. Nateraz som to vzdal.
Prístav Piraeus nie je žiadna atrakcia. Je to brána. Najväčší osobný prístav Európy. Denne odtiaľto odchádzajú trajekty na ostrovy – Kréta, Paros, Santorini. Tu sa neobdivuje. Tu sa nastupuje.
Stretol som námorníka s cigaretou v ruke. Opieral sa o zábradlie, sledoval trajekt, ktorý sa chystal odplávať.
„Ideš?“ spýtal sa ma po anglickou hatlaninou.
„Nie. Len sa pozerám.“
Usmial sa. „Tu sa nikto len nepozerá. Každý niekam ide.“
To je Pireus.
🚢 Hluk, ktorý má rytmus
Stál som na hlavnom móle. Motory hučali. Reťaze škrípali. Autá mizli v útrobách trajektov.
Rodiny s kuframi. Turisti s klobúkmi. Staré ženy s igelitkami. Jeden chlapec sa rozplakal, keď sa loď pohla. Otec mu ukazoval na vodu, akoby more malo vysvetlenie.
hoci som nikam neplával, bol som súčasťou pohybu.
⚓Marina Zea a Mikrolimano
Potom som zabočil do menších prístavných kruhov. Marina Zea. Mikrolimano. Kruhové móla ponúkajú turistickejšiu atmosféru.
Tu už nešlo o logistiku. Tu sa sedelo. Hneď som lavičku využil na dlho odkladaný piknik.
Objavil som malý zelený kúsok – Nisída Avgo. Ostrovček v záhrade. Pár stromov. Lavičky. Muži, ktorí sa poznajú desaťročia ale stále sa rovnako hádajú pri fľaške piva, ničnerobení a backgammone.
Sadol som si. Gyros a zeleninový šalát konečne dostal svoju chvíľu.
Stretol som starého pána s novinami. Spýtal sa, odkiaľ som. Keď som povedal Slovensko, kývol hlavou, akoby to bola susedná štvrť.
„Dobré more,“ povedal a ukázal na hladinu.
Nebolo tyrkysové. Bolo pracovné. A práve tým skutočné.
🌴Plateia Terpsitheas a Piraeus Smile
Pireus má pre zmätených cudzincov tajný kód – žltého panáčika namaľovaného priamo na chodníku. Stačí sa pozerať pod nohy a nasledovať tento vysmiaty symbol, ktorý ťa vytiahne z prístavného chaosu a ukáže ti cestu k antickým divadlám alebo skrytým zátokám Marina Zea. Je to jediný sprievodca v meste, ktorý od teba nepýta tringelt a vždy vie, kde je najbližší kúsok tieňa.
Pri ceste k metru som objavil štvoricu záhrad. Plateia Terpsitheas – akúsi zelenú križovatku, kde sa Pireus na chvíľu tvári ako normálne mesto.
Potom krátka zastávka pri Piraeus Municipal Theatre, ktoré pôsobí ako z iného storočia. Potom metrom späť na Monastiraki.
Čo som si odniesol
Ráno som stál v kolosálnom presklenom priestore a opernom tichu. Prechádzal sa po šikmej ploche strešných terás a popoludní som dal obed medzi lodnými motormi.
SNFCC je kontrolovaná elegancia.
Pireus je surový pohyb.
Bol som. Prešiel som. Stretol som ľudí, ktorí nikam necestujú – a ľudí, ktorí sú stále na ceste.
A pochopil som jednu vec:
Atény bez mora sú hlučné. More bez Atén by bolo príliš pokojné.
Pireus je ten nepohodlný most medzi nimi. A mosty sa neobdivujú. Po mostoch sa prechádza.
