Planespotting na Skiathose je sociologický fenomén, ktorý ťa naučí jednu zásadnú vec: nepozeráš sa na lietadlá, pozeráš sa na ľudí. Runway je len javisko, kde sa každý deň odohráva tá istá komédia v prachu a smrade kerozínu. Zatiaľ čo motory revú, ja pozorujem päť (a možno i viac) základných druhov „zvedavca obyčajného“:
- Dobrodruh (Adrenalínový feťák): Stojí na hranici runwaye s výrazom mučeníka. Keď mu prúd vzduchu z turbíny odfúkne šiltovku do Egejského mora a piesok mu obrúsi rohovku, nepohne ani brvou. Stojí vzpriamene, hrdý na svoje dobrovoľné sebapoškodzovanie, zatiaľ čo ostatní váhajú, či ho obdivovať, alebo zavolať psychiatra.
- Znudený konzument: Netuší, čo tu robí. Prišiel sem len preto, že lehátka na pláži sú ešte mokré a „všetci tu predsa chodia“. Pozerá na hodinky a rozmýšľa, či to lietadlo pristane skôr, než mu vyprší platnosť parkovacieho lístka.
- Fotograf-kreatívec: Vybavený technikou v cene jazdeného auta. Strieda objektívy, hľadá uhol, ktorý „ešte nikto necvakol“, aby po troch hodinách v prachu zistil, že presne tú istú fotku už pred desiatimi rokmi urobil niekto na iPhone 4.
- Zodpovedný manžel: Hlava rodiny, ktorá stojí v bezpečnom závetrí a deťom udeľuje prednášky o aerodynamike a bezpečnosti. Je to jeho moment hrdosti. On ich sem doviedol. On je ten, kto vie, odkiaľ fúka. Deti zatiaľ zúfalo hľadajú tieň a premýšľajú, či je otec hrdina alebo len tvrdohlavý.
- Zberač digitálneho odpadu: Pol dňa stojí na rozpálenom asfalte a cvaká do zblbnutia. Potom sa stiahne do najbližšej krčmy, kde pri riedkej káve a croissante hodinu „čistí“ galériu: frajerka, práca, rodina, insta ja pri lietadle. Misia splnená, ego nakŕmené, ide sa ďalej.
Priznávam, ani my sme tomuto cirkusu na Skiathose neodolali. Ale dve lietadlá, jedna stratená čapica a pískanie v ušiach mi stačilo. Kým dav čakal na ďalší charter z Manchestru, ja som odbočil tam, kam zvyšok sveta zabúda pozerať.



Staré prístavné doky: Manifest surovej estetiky
Tam, kde končí turistické pozlátko, začína môj revír – staré priemyselné doky. Pre bežného dovolenkára je to kopa hrdzavého šrotu, pre mňa vizuálna extáza a nekonečný zásobník príbehov. Kým dav o tristo metrov ďalej kolektívne otvára ústa pod podvozkami lietadiel, ja hľadám pravdu v opustených kontajneroch, v škripote rozsušených dosiek a v nánosoch starej ošúpanej farby, ktorá na trupoch lodí vytvára mapy neexistujúcich kontinentov.

Industriál je jediným miestom na ostrove, kde ti nikto nepredáva gýčový západ slnka. Tu vidíš život v jeho najúprimnejšej, takmer surovo živočíšnej podobe. Je to svet rybích vnútorností, rozliateho oleja a mozoľov, ktoré nepotrebujú filtre na Instagrame. Práve v tomto „zákulisí“ sa odohráva skutočné Grécko – bez turniketov a naučených úsmevov.
Fascinuje ma, ako dokáže hrdzavý sud alebo zamotaná rybárska sieť zbúrať všetky naučené normy krásy a otvoriť priestor pre čistú fantáziu. Odfotiť gýčovú pohľadnicu nie je umenie, je to len technická zručnosť. Skutočným umením je nájsť harmóniu v chaose každodennej reality a dať príbeh veciam, ktoré svet už dávno odpísal.
A najlepší bonus? Žiaden iný turista tu nešaškuje s fotoaparátom. Všetci sú totiž o tristo metrov ďalej a nechávajú si masírovať pľúca turbínou.




Kde končí industriál, začínajú olivové háje
Podobne ako industriál, fascinuje ma aj príroda – ale tá skutočná, nie tá vyžehlená v rezortoch. Estetika, ktorú čas vyrezal do storočných kmeňov olivovníkov, je božské umenie. Keď lietadlá hučia nad hlavou, ja kráčam k jazeru Agios Georgios, kde začína nenápadný pobrežný chodník do olivových hájov.


Kým neprišli turisti, olivovníky a ryby boli základom prežitia. Dnes básnime o zdravej stredomorskej strave, ale ja dodávam: je hlavne striedma a čestná. Kvalitný olivový olej nepotrebuje nič. Len kúsok dobrého chleba, tanier a víno. Ak máte pocit, že tomu niečo chýba, olej nebol dobrý. Bodka.
Olivovník je pre ostrovana všetkým – dáva tieň na poobedňajšiu siestu, drevo na zimu a tekuté zlato do kuchyne. Pod týmito stromami sa nefotí na Instagram, pod týmito stromami sa žije a premýšľa. Mohol by som pokračovať vinnou révou, ale to by sme tu boli do rána a pravdepodobne by sme skončili opití a sentimentálni.




Epilóg
Vraciam sa po niekoľkých hodinách úžasnej, tichej chôdze. Keď prechádzam okolo runwaye letiska, vidím tam zopár tých istých kreatívcov. Planespotting na Skiathose frčí. Stále stoja. Stále čakajú na ten „svoj vysnený záber“. Bože, aká grandiózna strata času.
Ale potom si uvedomím jeden paradox: vďaka bohu za nich. Kým oni poslušne čakajú na svoje lietadlá, mne nechávajú tie najkrajšie kúsky ostrova úplne prázdne. Turizmus je to, čo robí ostrov živým, ale nezáujem turistov je to, čo robí ostrov krásnym.

