Noro si na nás vtedy vymyslel čistú mordu. To, že túto trasu jazdí peletón na etapách Grand Tour, ešte predsa neznamená, že tu musí zabiť aj nás! 🙂

Naša misia znela jasne: Južný vražedný trojuholník. Tri nádherné alpské priesmyky Tour de France v jeden jediný deň. Štart aj cieľ v Barcelonnette. Výsledný účet? 135 kilometrov, 3 700 výškových metrov a tri dvetisícky za sebou.

🟡 Okienko Tour de France

Prečo je tento trojuholník legendárny?

Tento juhrofrancúzsky okruh cez Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d'Allos nie je len vymyslená trasa pre lokálnych nadšencov. Je to bájny cyklistický priestor, kde sa písala história Tour de France – a to vo svojej najsurovejšej podobe.

📜 Pikošky z histórie Starej dámy:

• Col d'Allos (2 240 m n. m.): Jeden z najstarších a najúdernejších priesmykov v histórii TdF. Prvýkrát sa na Tour objavil už v roku 1911. Práve tu, v blate a nečase, bojovali prví priekopníci cyklistiky bez prehadzovačiek. Ako prvý stál na jeho vrchole legendárny Francúz François Faber.
• Pád Eddyho Merckxa (1975): Col d'Allos sa stal osudným pre najväčšieho cyklistu všetkých čias, "Kanibala" Eddyho Merckxa. V roku 1975 tu po útoku Bernarda Théveneta prišiel o svoj žltý dres a už ho v kariére nikdy nezískal späť. Zjazd z Allosu vtedy opísali ako "let do priepasti na dvoch kolesách".
• Col de la Cayolle (2 326 m n. m.): Do histórie Tour vstúpil v roku 1950. Pre svoju odľahlosť a neskutočne úzky kaňon patrí k najromantickejším, no technicky najnáročnejším stúpaniam.
• Vražedný etapový profil: Keď organizátori TdF zaradia tento južný trojuholník do etapy, pre pelotón to znamená čistý očistec. Úzke cesty bez zvodidiel, nevyspytateľné počasie a extrémny zjazd z Allosu robia z tejto trasy jednu z najobávanejších pasáží v celých Alpách.

⛰️ Col de la Cayolle: Do najkrajšieho kaňonu Álp

Snáď jedna z najkrajších a najprírodnejších scenérií celého Francúzska vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle (2 326 m n. m.) z Barcelonnette. Cesta začína pomerne dlhou, miernou rovinkou cez neuveriteľne hustý a hlboký kaňon pozdĺž rieky Bachelard. Možno najkrajší kaňon, aký som kedy na bicykli išiel.

Užijete si zo 15 kilometrov rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú.

Čaká nás posledných 6 kilometrov stúpania v otvorených zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na samotný vrchol vo výške 2 326 m n. m. Skoro ako Lomničák! Toto z gauča doma naozaj nezažiješ.

Najstarší z našej partie má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľovou tabuľou je schopný ešte zašpurtovať. Dnešná mladá generácia, prdiaca celý deň v kresle za monitorom, by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca.

Pánboh nám počasia doprial, aj keď občas nadelil malú horskú sprchu. Na vrchole dávame spoločnú fotku a pred nami stojí zásadná otázka: Ak sa prehupnem cez vrchol ďalej, niet cesty späť. Som blázon, ale našťastie v tom nie som sám.

🌲 Col des Champs: Priateľský kopec s nepríjemnou myšlienkou

Druhý obor v poradí, Col des Champs (2 087 m n. m.), bol k nám prekvapivo priateľský. Stúpanie dlhé 16,5 km s prevýšením 1 055 metrov a priemerným sklonom 6,4 % ma ešte úplne nezničilo.

Najhoršia však bola tá myšlienka v hlave: Do Barcelonnette už niet cesty späť. Logistika nepustí. Musíš pokračovať ďalej, aj keby sa ti už vôbec nedalo.

Hore na vrchole sa čakáme. Teda... oni čakajú na mňa. A čakajú dlho. Starý dedek s väčším pupkom jednoducho tempu 30-ročných cyklistických chrtov nestíha. Priznajme si to chlapsky a poďme ďalej. Zjazd z des Champs po úzkych, zničených cestičkách je divoký. Práve na takýchto úsekoch to peletón Tour de France púšťa v rýchlostiach cez 70 km/h. Klobúk dole pred nimi.

🪰 Col d'Allos: Životný súboj s otravným hmyzom

A prichádza finále. Col d'Allos (2 240 m n. m.) Som už úplne sám, ostatní sú beznádejne predo mnou. Lámem to z posledných síl. Dnešná dávka tri dvetisícky je moja absolútna fyzická hranica, za ktorú som sa v živote nedostal. Včera sme dali Bonette, dnes toto. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo pomaly zvečerievať, radšej bicykel tlačím. Ale tlačiť sa nedá. Kvôli muchám.

Toto som v živote nezažil. Tečie zo mňa ako z vechťa. Čistý slaný pot. Tu hore, nad hranicou 1 800 metrov, lietajú tisíce múch a ovadov, ktorým v tele chýba presne to: soľ a voda.

Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. A tá korisť som bol ja!

Lezú všade. Do očí, do úst, do nosa... Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú preboha všetky vlastné lastovičky? Kto ich má požrať? Poháňa ma čistá panika. Jednou rukou kŕčovito držíš barany, druhou sa neustále oháňaš a fackuješ.

Keď si dáš za jazdy prvá facku... Nie preto, že si magor a na niečo takéto si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ vtedy, keď sa ti nasosnú priamo na kožu. Štípu, kurvy jedny! Poháňajú ťa vpred lepšie než akýkoľvek športový gél. Chceš zastaviť, odfotiť nádherný kaňon alebo si len na minútu oddýchnuť? Zabudni. Nedá sa. Akonáhle spomalíš, zosadne na teba mračno múch.

Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného, no prekliateho miesta!

🍺 Konečne dole: Kvasinková relaxácia v parku

Míňam vrchol Col d'Allos a šťastný to púšťam dole z kopca, čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtra tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori okolo cesty už roznášajú otepy slamy, nárazníky a zábrany.

Zastavujem až v bezpečnej výške v priesmyku. Zliezam z bicykla. Už sa dá dýchať. Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť, no Col d'Allos pre mňa už navždy ostane predovšetkým ako môj životný súboj s alpskými muchami.

Je to všetko o hlave. O sebadôvere a o schopnosti prekonať vlastné limity. Výsledný rechnung:

• 135 km
• 3 700 m prevýšenia
• 3 dvetisícky za sebou

Sedím dole v parku v Barcelonnette, trinásť kilometrov po rovinke od nášho hotela (to už aj na jednej nohe doskáčem a bicykel si budem pri tom vyhadzovať) a dávam si plechovku studeného piva. Čo jednu... Dve pivá, dve bagety a kilo pršutu so syrom! 🙂

Boli to jedny z najkrajších kilometrov môjho života cez úchvatné kaňony a divoké pohoria. Ale vďaka – jedenkrát v živote mi to úplne stačilo. Kilometrov, prevýšenia aj štípajúcich ovadov.

Zajtra nás čaká Col d'Izoard.

Príspevok Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d’Allos: Cez tri dvetisícky a peklo s vražednými muchami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V celku sa o ňom málo hovorí. Friebe a Gooding však tvrdia, že tento 1970 metrov vysoký kopec je vyzývavejší, než každá z troch ciest na Monte Zoncolan, strmší než Fedaia, i než čokoľvek na Monte Grappe, Anglire, či Mortirole. Profil je fakt dosť šialený. Rozhodli sme sa vystúpať na Kitzbüheler Horn na cesťáku.

Ak nejaký výstup dokáže bikera priviesť k šialenstvu, potom je to Kitzbüheler Horn.

Oddychuješ v 10% stúpaniach, finišuješ pol kilometra v priemere 16,7%. 13% stúpanie je bežný štandard na desiatich kilometroch.

Opäť sme vsadili na lacné hrdinstvá a nechali sme sa na tento výstup s Ignácom vyprovokovať.

Keď si siahneš na dno

Nemýľ sa. Neriešime tu nejaké zjazdy, kde ťa lanovka vyvezie a ty sa elegantne spustíš dole. Dá sa iste argumentovať, že stavba 10,2 km dlhej cesty s priemerným stúpaním 12,7% na vrchol k veži je hrozný omyl, alebo aspoň hlúpy vtip. "Najťažší cyklistický výstup v Rakúsku" a pravdepodobne najťažší výstup v Európe vôbec.

Áno, Grossglockner, Galibier aj Stelvio sú vyššie, ale ich priemerné stúpania okolo 8% sú srandovnou prechádzkou proti tomuto záhulu. Robia z nich skôr turistické promenády. Krásne na tento kopec spomína švajčiarsky vrchár Beat Breu, ktorý na ňom niekoľko krát v deväťdesiatych rokoch vyhral: "Utrpenie bolo až zvrátené. Nespočetne veľakrát som sa sám seba pýtal, prečo sa do takýchto sračiek púšťam. Strmosť nie je jeho najhoršia vlastnosť. Nie je to žiaden tieň, žiaden úkryt, nič takého. Je to zabijak. Začína zle a cestou je to len horšie a horšie." - Alpské priesmyky

Prikladám zopár fotečiek, aby ste si urobili lepší obraz o tomto čreve.

Lacné hrdinstvá

A prečo sa o tom rozpisujem? Po Alsaských balónoch sme si pripadali celkom pripravení. Počasie prialo. romantika očakávaná. Prvá fuška bola nájsť dieru, akou sa pod kopec z Kitzbuhelu dostať. Zvládli sme. Pamätal som si úvodný text z knihy o Alpských priesmykoch. Začiatok je ťažký. Veľmi ťažký. A potom je tu už len horšie a horšie. Horšie než Mortirolo aj Zoncolan.

 A naozaj po prvom kilometri prišli prvé niekoľkostometrové 16-stky, aj 20-tky a s nimi aj prvé zásadné otázky: "Prečo to vlastne robíme? Už nám úplne hrabe? Na čo sa sem vôbec štveráme? Máme to zapotreby?"

Strašné, keď si ľudia po päťdesiatke potrebujú dokazovať, že majú dvadsať.

Keď ti parťák úprimne povie, čo si absolútny ko..t :-)

Podchvíľou sme stretávali podobných zúfalcov, ktorí sa pokúšali o to isté, čo my. Ale v kľude. Žiadne davy, ako na Stelviu, žiadne belgické bike skupiny, ako vo Vogézach. Spolu sme tam liezli  ... no, napočítali sme ich štyroch. Niektorí toho mali plné kecky. Podchvíľou som sa od parťáka o sebe dozvedal mnoho vecí. Väčšina je nepublikovateľná.

Očistec na Kitzbüheler Horn

Cesta sa chvíľu aj vyrovnala. Na 15 metrov, keď sme prechádzali okolo mýtnej búdky. Potom prišla prvá previerka niekoľko 100 metrová zákruta, na ktorej Garmin ukazoval stúpanie cez 24 percent. Náhodou okolo nás prefrčal makač, ktorý zjavne nešiel túto trasu prvýkrát. Ak to dá on ...

Nacvakol som sa na neho a potiahol ma až na hornú stanicu. Keď som sa ho pýtal, či ide až hore so smiechom povedal, že nie. Nie je samovrah. Vždy chodí len potiaľto. Jeho postoj sme pochopili ihneď po našom hrdinskom nástupe na posledných 300 metrov. 300 výškových metrov na dĺžke 1,7 km s priemerným prevýšením 16,7%. :-)

Ego nepustí

Tesne pod vrcholom a posledné metre. Fučali sme ako parné lokomotívy. Zosadnúť sa dá iba v zákrute. Tam sa cesta milosrdne na pár metrov vyrovná.  V priamom kopci by si sa už nerozbehol: "Kde iní končia, my začíname." Tu ale končia aj ferraty.

Kitzbüheler Horn

Šťastne hore. Vyššie sa už nedalo. Panoráma aj vďaka počasiu skvelá, je krásne mať Alpy pod nohami. Hovorí sa, že blbí majú šťastie. Nám to s počasím väčšinou vychádza. Asi nás nečaká práve intelektuálna budúcnosť. :-)

Panorámy z Kitzbüheler Hornu

Poďakovanie partnerom a milé povinnosti. Na zdravie Nora a jeho detí. :-) Krátky oddych, zopár endorfínkov, pivo za 5 éčiek, pohľad na črevo a potom už len cesta dole.

Okienko Grand Tour Kitzbüheler Horn

🏔️ Vedeli ste, že...?

Kitzbüheler Horn (1970 m n. m.) nie je len obyčajný kopec, je to jeden z najstrmších cyklistických výstupov v Európe. Kým na Stelviu alebo Galibieri si priemerne stúpanie drží okolo 8 %, Kitzbüheler Horn ťa zoberie do „červenej zóny“ a nepustí.

Cyklistický masochizmus: Cesta na vrchol k televíznemu vysielaču meria 10,2 km a jej priemerný sklon je šialených 12,7%. Ak si myslíte, že Zoncolan je zlý, vedzte, že Kitzbüheler Horn je v mnohých pasážach konzistentne strmší a technicky náročnejší.

Mýtus o 24 %: V najprudších pasážach sa sklon pravidelne dotýka hranice 24%. Pre amatérskeho cyklistu na cesťáku to znamená jediné: ak zastavíš v zlom momente, už sa nikdy nerozbehneš.Nikdy viac.

Ďalšiu cyklistickú megamétu máme za sebou. Na Kitzbüheler Horn na cesťáku nikdy viac.

Príspevok Kitzbüheler Horn: Brutálna brána do pekla, kde sa končí rozum a začína utrpenie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Už dvakrát sa toto nenápadné horské mestečko stalo základným východiskovým miestom pre naše cyklovýlety v okolí Bormia. Leží v údolí Alta Valtellina, obklopené trojtisícovými vrcholmi národného parku Stelvio, priamo pod stúpaním na legendárnu Gaviu. Prečo ho milujeme? Je oveľa menej preľudnené, cenovo neporovnateľne výhodnejšie ako turisticky prefláknuté Bormio a navyše, priamo na námestí majú skvelé, ľadovo chladené pivo.

Santa Caterina Valfurva, lyžiarske stredisko patrí v lete bikerom

V zime je Santa Caterina Valfurva pojmom. Miestna zjazdovka Deborah Compagnoni (pomenovaná po slávnej rodáčke a trojnásobnej olympijskej víťazke) pravidelne hostí Svetový pohár v alpskom lyžovaní. Stredisko je známe stabilným snehom a skvelým freeridom až do výšky 2880 m n. m.

Len čo sa však sneh roztopí, lyžiari uvoľnia miesto cyklistom a turistom. Stredisko má totiž dve obrovské výhody pre letný reštart:

• Zhutnený cyklonášup: Umožňuje ti natlačiť brutálne výškové metre do jedného predĺženého víkendu bez zbytočného presúvania autom.
• MTB a Singletraily: Ak ťa omrzí úzky hladký asfalt, kabínková lanovka Platiom ťa vyvezie hore aj s horským bicyklom. Okolie ponúka parádne enduro a cross-country trasy. Absolútnym hitom pre MTB je Sunny Valley – náhorná plošina, kde nájdeš nádherné flow-traily, technické zjazdy a hlavne panorámy, z ktorých ti padne sánka.

Turistika pre tých, čo nemajú dosť

Ak ti po celom dni v sedle ostane nejaká energia, alebo so sebou berieš rodinu a turistický sprievod, Santa Caterina ťa nenechá nudiť sa. Chodníky odtiaľto vedú priamo k ľadovcom masívu Ortles-Cevedale.

Skvelým tipom na stredne náročnú turistiku je výstup k chate Rifugio Gianni Casati (3269 m n. m.), ktorá leží priamo na ľadovci a ponúka výhľady ako z expedičného filmu. Pre milovníkov histórie sú zasa povinnou jazdou trasy okolo priesmyku Gavia, kde dodnes nájdeš staré zákopy, vojenské mulatúry a kamenné pevnosti z prvej svetovej vojny (tzv. Biely vojnový front).

Ako nastúpať 6000 výškových za 72 hodín?

Santa Caterina Valvurfa je ako cyklistický katapult. Umožňuje nám zhutniť cyklonášup do predĺženého víkendu. Ak ideš z Nauders, na bicykel vysadneš už cestou v Prate a dáš si prvých 1600 výškových serpentínami Stelvio Pass. Má to výhodu. Naspäť sa spustíš zadarmo. Sadneš do auta a prevezieš sa cez priesmyk ešte raz s foťákom v ruke a spokojný až do St. Cateriny.

Vystúpiť z auta nevládzeš, lebo nohy znovu totálne zdreveneli. Zase si zabudol po jazde vystrečovať a hamstringy ostali zatiahnuté ako dobre vytvrdnutá klobása v špajzi. Tak začína náš overený trojdňový masaker, ktorý ťa vyžmýka ako citrón.

Druhý deň patrí obligátne Stelviu zo strany Bormia. Ten istý cieľ, úplne iné cesty.  To už máš nastúpaných 3500 m. Zvažuješ aj spustiť sa cez Umbrail Pass do Švajčiarska ale obava ti nedá. „Zajtra na najťažšej etape vyvädnem“.

Tretí deň sa spustíš opäť do Bormia. Tentokrát na juh. Až dole. Cez Mazzo di Valtellina vyskúšať Mortorilo Pass, najstrmší kopec okolia. 12 km v priemere 11%. Brutus. Pozrieš Pantaniho pamätník. Exceloval tu. Aby reč nestála, návdavkom si pridáš ešte prechod cez Ponte di Legno a Gavia Pass, aby ťa námestie v St. Caterine podvečer privítalo dobrým pivom. Dnes si si naložil ďalších stodesať a 3000 výškových. Ten tunel je fakt strašný.

Štvrtý deň sa už iba preklínaš. Tú Gaviu z druhej strany predsa netreba. Po blbých výhovorkách nakoniec zacvakneš tretry a vyrazíš. Nie je to ďaleko. Rovno pod nosom. Priložíš ďalších 1400 výškových a ak to prežiješ, zaklínaš sa: „Už nikdy viac nesadnem na bicykel“. Vydrží ti to týždeň. 

Livigno a bezcolná odmena

Pred odchodom domov ti ostane už len jedna milá, priam posvätná povinnosť. Livigno.

Jeho bezcolná zóna je raj. Dotankuješ plnú nádrž za smiešne lacné prachy, pokukáš cykloobchody, kde majú občas neuveriteľné výpredaje značkového oblečenia. Do košíka prihodíš 23-ročný rum Ron Zacapa za krásnych 32€. A potom už len hajde domov. Do reality. Robotovať a zarábať na ďalšie Alpy.

📌 Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Santa Caterina Valfurva: Strategický a lacný raj priamo pod zadkom mýtickej Gavie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Highlightom pre mňa je výšľap na Passo Gavia zo St. Cateriny. Jednak je stredisko vyššie položené, jednak je tam oveľa menší ruch a krajšie výhľady. Vždy keď sme v Cateríne, je to povinná jazda.

Cima Coppi je titul, ktorý dostáva každoročne najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d’Italia, jedného z najvýznamnejších cyklistických pretekov Grand Tour. Cimo Copi dáva prvému jazdcovi možnosť získať viac klasifikačných bodov ako ktorékoľvek iné zaradené hory v pretekoch. Gavia pass získala túto výsadu už 9 krát.

Prvá skúsenosť z Gaviou

„Neboj Peťó, dáme Mortirolo, potom sa najeme, prehupneme ešte cez jeden kopeček a sme na hoteli. To dáš…“, motivuje Noro.

Ten „ešte jeden kopeček“ bolo práve Passo Gavia. To som ešte nevedel o čo kráča. S výškou 2652 m n.m. Iba 3 m menej ako Gerlachovský štít. Gavia bola po Stelviu môj druhý „grandtour“ kopec. Aj by sa to dalo, ak by mi ju fešáci neskombinovali z Mortirolo pass. Čo ťa nezabije, to ťa posilní.

Mortirolo Pass som so zopár krízami zlúskol ako malinu. Spustili sme sa do Ponte di Legno a dali skvelú pizzu. Pred nami sa týčila Gavia. Dvaja mladí súťaživí chrti, dvaja namakaní temer dedkovia a ja. Dole sme si ešte ozrejmovali cestu: „Nezabudnite odbočiť, je to taká nenápadná odbočka z hlavnej cesty, asi kilometer za mestom“

Kríza hodnôt

Už dole som vedel, že je zle. 17,3 km s prevýšením 1363 m. „Počkám chvíľu, pustím ich dopredu a zoberiem si do sedla taxi. Na 30 eur sa nejaký taxikár určite ulakomí.“ Nevydalo. Ego nepustilo a vyrazil som, že to predsa len skúsim. Po prvých 500 výškových metroch som použil svoj posledný gél. „Otočím to a vrátim sa naspäť. Toto dám len v taxíku. Ale čo ak tam žiaden nebude?“ Zacvakávam a pomaly krútim ďalej. Metre veľmi pomaly ubúdajú. Sedlo akoby sa ani nepribližovalo. 700 nastúpaných.

Zachraňuje ma fontána. Tečie z nej voda. Jej pitnosťou sa nezaoberám. Už dávno nemám ani kvapku. Chytá ma panika. Naspäť sa už nedá a vrchol je v nedohľadne. Racionálne zvažujem možnosti. Stopnem si nejaké auto a ponúknem mu 50, kľudne aj 100 eur, len nech ma vyvezie hore. 

Odkladám bicykel a začínam stopovať. Autá okolo mňa frčia ale nikto nezastavuje. Panika začína vrcholiť. Vysadám a šliapem až k nejakej plošine, kde sú zaparkované autá. „Možno hubári. Niekoho musím zlomiť.“ Ale naokolo ani nohy. Začínam mykať autami. Snáď sa spustí nejaký alarm a privolá šoféra. Počítam peniaze v peňaženke. Mám tam čosi vyše 200 €. Strach zo mňa robí granda. Kľudne dám všetky tomu, kto ma vyvezie. 

Nič. Alarmy hučia. Nikde nikto. Som morálne na dne. Cesta sa zužuje prakticky na chodník. Zvečerieva sa. Hlaďák. Demoralizácia. Okolo mňa frčia už len motorkári. Ale práve ten symbol civilizácie ma drží nad vodou. Ešte som tu neostal sám. Inak by som začal kričať o pomoc. Zmráka sa. Toto nedám. Prechádzam cez tunel. Strašný neosvetlený tunel v ktorom sa ozýva rev motoriek, akoby predurčovali môj koniec. Keď som vyšiel z tunela bol som na konci. „Ďalej to nedám.“

Bicykel za život

Musím niekoho zastaviť aby ma vyviezol hore. „Kľudne dám aj ten bicykel. Len nech to prežijem.“ V poslednom pude sebazáchovy racionálne reagujem a dávam to „na obeť“. „Musím niekoho zastaviť za každú cenu.“ Kladiem bicykel na cestu a líham ku krajnici. Zabralo. Zastavilo hneď prvé auto.

Holanďan s rodinou a dvoma deťmi v Caravelle sa ma pýta, či potrebujem pomoc. Vysúkal som zo seba prosbu, aby ma vyviezol hore. Že som to „trochu prehnal“. Natlačili do mňa plechovku Coly a zo dve Snickers tyčinky, naložili bicykel.

Je teplo a ja sedím ani netutám. Veziem sa hore. Asi pol kilometra vyššie zbadám zdemoralizovaného Nora opierať sa jednou nohou o zľadovatený sneh na krajnici. Tiež má dosť. 

Gavia Pass

Hore ma nechceli vyložiť. Pýtali sa, či ma nemajú zviesť až k hotelu. Skvelí ľudia. „Nie“, odpovedám, „toto už dám.“ S roztrasenými rukami vysadám na bicykel a spúšťam sa do St. Cateriny. V rukách mám taký tras a kŕče, že viac ako 25km/h to nepúšťam. O polhodinu som dole. Tam ma dobieha Noro. „Peťo a ty čo tu robíš, kde si sa tu vzal?“ Pokorne priznávam pravdu a blahorečím humanite holanďanov.  „Čo ste mi nezastavili, skoro som zomrel“, priznáva aj on. 🙂 

Je dobre. Slnko zapadá a my sedíme na námestí na pive. Zrazu telefón. Volajú zvyšní dvaja makači. „Magori, my sme v nejakej prdeli, ja tu vidím tabuľu Benátky!?!?!?!“ Zle odbočili a vystúpali v záchvate súťaživosti omylom na Passo Tonale. Neostávalo len sadnúť do auta a do noci ich autom sťahovať cez dva priesmyky dole.

Gaviu som dal ešte niekoľko krát. Z oboch strán. Ale nie tak dramaticky. A už nikdy nie v kombinácii s Mortirolom. 🙂 Vždy keď sme v St. Cateríne, je to povinná jazda. 

Pozri GPX trasy St. Catarina Gavia veľký okruh Bormio Mortirollo Gavi

💖 Okienko Giro d’Italia: Cima Coppi a deň, kedy silní muži plakali

Passo Gavia (2652 m n. m.) patrí k najposvätnejším a zároveň najobávanejším vrcholom ružového Grand Tour. Tradične slúži ako Cima Coppi – najvyšší bod pretekov, kde sa bojuje o prestížny balík bodov do vrchárskej súťaže. Giro sem zavítalo celkovo 14-krát (titul Cima Coppi získala Gavia 9-krát).

• Premiéra v oblakoch (1960): Prvý prejazd cez Gaviu vymyslel legendárny riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani v roku 1960. Cesta bola vtedy len úzkym, nezaasfaltovaným chodníkom pre mulice bez akýchkoľvek zvodidiel. Legendárny Imerio Massignan vtedy prešiel vrchol ako prvý, no kvôli trom defektom v zjazde stratil ružový dres.
• Snehové peklo z roku 1988: Najslávnejší a najdrsnejší moment svetovej cyklistiky sa tu odohral 5. júna 1988. Počas 14. etapy zasiahla priesmyk brutálna snehová búrka. Na vrchole bolo -5 °C a pol metra snehu. Pretekári v letných dresoch mrzli, plakali od bolesti a nekontrolovateľne sa triasli. Tí, čo mali silu, zjazdovali dole, zatiaľ čo ostatných museli z bicyklov skladať zmrznutých ako kusy ľadu. Američan Andy Hampsten vtedy toto snehové peklo prežil, obliekol si Maglia Rosa a preteky vyhral. Táto etapa sa zapísala do histórie ako „deň, kedy silní muži plakali“.

Passo Gavia a turistika

Pre niekoho je Gavia cieľom, pre iných štartom. Hikeri a výškolezci jasajú.

Priamo nad priesmykom z východnej strany je Corno dei Tre Signori (3360 m) a vedľa Monte Gaviola (3025). Na druhej strane cesty sa týči Monte Gavia (3223 m). Pokračovaním po ceste v smere na Bormio sa po necelých 3 km dostanete k pamätníku, odkiaľ začínajú trasy pre skupinu Punta San Matteo (3678 m). Do tejto skupiny patria Pizo Tresero (3594 m), Punta Pendranzini (3599), Cima Dosegu (3560) a niekoľko ďalších trojtisícoviek.

Passo Gavia MTB

Na Gavii sa aktívny cyklista nenudí. Prikladám aj niekoľko ukážok MTB trailov:

• MTB Monte Gavia
• Alpencross race
• Ponte di Legno

Príspevok Passo Gavia: Lombardský gigant a report z dňa, kedy som menil bicykel za holý život zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prešlo už pár rôčkov, čo sme si dali výšľap bicyklom na Col de Vars. Najprv temer rovinka a posledných 5 km čistého očistca. Kto sem preboha ten kopec dal? Na prvý pohľad mal byť tento deň relaxačný. Aspoň všetko tomu ráno nasvedčovalo. Ale nebol.

Col de Vars

Priesmyk vyzerá na prvý pohľad ako nenápadný, viac menej oddychový kopec. Veď treba nastúpať iba nejakých 1150 m na 24 km. Čo však mapy nehovoria, že 19 km z plánovaných 24 je v podstate čistá rovina a potom sa cesta zdvihne nad 10 % a nepustí ani na meter, ani na zlomok sekundy.

Je to o hlave

Už po prvom kilometri kreativita začne pracovať. Zastav, lebo je to nezodpovedné, zastav lebo už nemôžeš, pozri aký pekný pohľad (jazero, kopec, les, skala, ...) to je úplne jedno čo, hlavne na chvíľu zastaň.

Nekonečné zverské stúpania. Kto sem ten kopec preboha dal?

A ty vieš, že sa to nedá. Máš hneď tri dobré dôvody:

1. Uvidia ťa ostatní, ach tá hanba
2. Ak zastaneš, tak sa v tom kopci v tretrách už nerozbehneš
3. Ak zastaneš raz, budeš zastavovať stále a nedôjdeš nikdy

Opäť prišli na radu základné otázky. Či mi už úplne hrabe? Prečo to vlastne robím? Mám to zapotreby? Čo si tu dokazujem? No poviem vám, nebolo ľahké ten boj vybojovať.

Pamätám sa presne na pocit a výraz tváre, keď som míňal hornú úvrať priesmyku. Podobný polourehotaný, pološialený výraz v tvári mali temer všetci, čo finišovali. Nech žije Cal de Vars. Na vrchole kávička. Ale aká. Dodnes neviem pochopiť, prečo kdekoľvek v taliansku dostanem za 1 euro famóznu kávu a túto vo Francúzsku za 3 Eurá niečo, čo kávu len zďaleka pripomína. :-)

Col de Vars

v nadmorskej výške 2108 m n.m.  je vysokohorský priesmyk v Alpách medzi departementmi Hautes-Alpes a Alpes-de-Haute-Provence vo Francúzsku. Spojuje údolie Ubaye s údolím Queyras a Embrun. Horský prechod bol zaradený do Tour de France celkom 33-krát od roku 1922, keď Philippe Thys cez neho prešiel po prvýkrát. 

🟡 Okienko Tour de France: Očistec na Vars a éra oceľových hrdinov

Col de Vars (2108 m n. m.) patrí k najstarším pilierom alpských etáp Tour de France. Hoci jeho priemerný sklon vyzerá na papieri neškodne, záverečných 5 kilometrov s pasážami cez 10-12% pravidelne trhá pelotón na kusy.

• Prečo drevené ráfiky? V 30. rokoch sa na horské etapy používali výhradne drevené ráfiky. Dôvod bol prozaický – vtedajšie hliníkové zliatiny sa pri dlhom brzdení v strmých zjazdoch zohrievali natoľko, že teplo roztápalo lepidlo, ktorým boli galusky prilepené k ráfiku. Galuska sa potom zošmykla a nasledoval fatálny pád. Drevo teplo neviedlo, takže bolo pre zjazdy z Col de Vars oveľa bezpečnejšie.
• Počet prejazdov na TdF: Pelotón Tour de France zdolával tento priesmyk celkovo 36-krát (premiéra bola v roku 1922, zatiaľ naposledy v roku 2024).
• História v dreve (Éra 1930s): Keď pretekári v roku 1935 (z ktorého pochádza aj náš objavený špeciál) stúpali na Col de Vars, organizátori im pod hrozbou diskvalifikácie zakazovali mechanické prehadzovačky. Ak chcel jazdec zmeniť prevod, musel na vrchole kopca zastaviť, odmontovať zadné koleso pomocou krídlových matíc, otočiť ho (na druhej strane náboja bol iný pastorok), koleso znova nasadiť, napnúť reťaz a pokračovať.

GPX trasy

• Col da Vars
• Col de la Bonette
• Col de Large

Objav v Barcelonette

Cestou dole prišlo aj na straty. Utrhol som špicu na kolese. Výsledok 3x20 km bonusová časovka medzi servismi v Barcelonette a Jausiers.

Špicu som síce nedostal, ale objavil som iný poklad. Cyklistický špeciál Tour de France, ako fešáci jazdili pred sto rokmi.

Originál závodný špeciál Tour de France z roku 1935

S drevenými ráfikmi, plynovou prednou lampičkou, ktorú mal jazdec zavesenú a primontovával ju iba v noci a umnou mechanickou prehadzovačkou, ktorá má od dnešného shimaňáckeho Dura Ace alebo Campagnolo Super Recordu na míle ďaleko. Ako s tým len mohli tieto kopce šlapať?

Skrátka autentický poklad, ktorý každý deň nevidíš. Neostáva než obdivovať. Opäť krásny deň vo Francúzskych Alpách.

Príspevok Col de Vars: Nenápadný alpský zabijak a tajomstvo drevených ráfikov z Tour de France 1935 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Passo di Foppa. Tiež talianske Passo di Mortirolo (1852 m n.m.) je vysokohorský priesmyk, ku ktorému sa dostanete tak, že naklesáte zo St. Cateríny 500 a následne z Bormia ďalších 300 výškových metrov. Ste 800 m dole a potom príde moment pravdy. Mortirolo pass: cyklistické peklo Bormia.

Na horský priesmyk sa dá vyliezť tromi cestami. Cesta z Mazzo di Valtellina je však najslávnejšia vychutnávka. 12,4 km stúpanie v priemere 10,5% (výškový prírastok: 1300 m) s maximálnym stúpaním 18% a nie na pár metroch. Tento výstup je považovaný za jedno z najnáročnejších stúpaní Giro d'Italia. Stojíme pod tabuľou a za pár chvíľu sa máme o tom sami presvedčiť.

Na Mortirolo Pass

Začalo to nevinne. Nebol som si istý, že to po Stelviu na tretí deň chcem. Až do Mazzo di Valtellina to bolo len skopečka. Potom prišlo Mortirolo. Prvé kilometre som ako tak s hrdosťou ustál. Až kým sme sa nedostali do otočky okolo kostola. GPS ukázala 22%. 

Kto očakáva pri výstupe nejaké zásadné panorámy, je na omyle. Väčšina jedovatých kopcoch je celkom nenápadná a prechádza cez lesy, záhrady a pasienky. Keď sa však pozrieš dole do doliny, dostávaš závrat.

Pamätám, že v tom kopci pri nejakej murovanej chate hrali deti futbal. Zamýšľal som sa čo sa stane, ak im odskočí do tej diery podo mnou lopta. Asi kúpia novú. 

Pantani

Mortirolo preslávil najmä Marco Pantani. Na 11 zákrute tu má dokonca svoj monument s povestným číslom 42. Tých jeho 42 minút sa u mňa pretiahlo na skoro dve hodiny.

Marco Pantani (1970 – 2004) bol taliansky profesionálny cyklista. známy aj pod prezývkou Il Pirata (pirát). Toto meno si vyslúžil vďaka razantnému štýlu jazdy, ale aj pre svoj výzor: hlavu mal vždy dohola oholenú, nosil „pirátsku“ šatku a veľkú náušnicu. Súčasne je to posledný cyklista (pred ním sa to podarilo menám ako Fausto Coppi, Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Bernard Hinault, Stephen Roche a Miguel Indurain), ktorý v tom istom roku vyhral Giro d´Italia i Tour de France.

Kde sa hoblíci učia pokore

Modlíš sa aby nebola rovina. Každý míľnik trasy je označený priemerným percentom stúpania. A ak vidíš tabuľku 6% tak ti musí byť jasné, že niekde inde budeš musieť ten priemer 11% dohnať a tak zákonite musí prísť aj na priemer 17%.

Priesmyk Mortirolo

Keď zbadáš salaš, vodu, kravy a pasienky, máš vyhraté. Ostáva zopár zákrut a si hore. Žmýkaš na komplet premočený dres a sťažka do pol pása vyzlečený vydychuješ. Tepovky atakujú strop. Všetci ťa predbiehali a ty si išiel celkom na podlahu. Nie je to dlhé, iba 11 km. Ale stačí, ak trochu prepískneš tempo, a vyflusne ťa to ako malinu. Mortorilo nie je ako Galibier, Gavia či Stelvio Pass so svojimi panorámami, výhľadmi a vcelku pohodovým stúpaním.

Je skôr ako Zoncolan. Jedovitý a ostrý. Mortirolo pass: cyklistické peklo Bormia. Väčšina cyklistov sa zhodne, že vyšlapať na Mortirolo čo i len jeden krát stačí.

Bike vs bicykel

Raz som sa tu dokonca pobratal s motorkou. To vďaka arogantnému trotlovi na HONDE 1800, ktorý ma v prudkom stúpaní sundal, lebo som mu zavadzal. Postaral sa o mňa v štýle: "Are you OK?" a zmizol.

Našťastie nie všetci sú takí. Potrebujem však dve nové špice a nové barany.

Väčšina cyklistov sa zhodne, že vyšlapať na Mortirolo čo i len jeden krát stačí. Poznáte najkrajšie priesmyky okolo Bormia?

💖 Okienko Giro d’Italia: Deň, kedy sa zrodil Pirát

Passo del Mortirolo (1852 m n. m.) nie je len obyčajné stúpanie. Je to najobávanejšie popravisko v celej histórii Giro d'Italia. Hoci sa do itinerára dostalo pomerne neskoro (premiéru malo v roku 1990), stihlo zničiť viac cyklistických snov než akýkoľvek iný kopec.

• Legendárny rok 1994: V tomto ročníku sa zrodil mýtus menom Marco Pantani. Mladý, vtedy 24-ročný „Pirát“ tu predviedol niečo nevídané. Doslova uletel Miguelovi Indurainovi aj klesajúcemu lídrovi pretekov Evgenijovi Berzinovi. Pantani vyletel na vrchol za neskutočných 42 minút a 40 sekúnd (tento čas dodnes nikto oficiálne neprekonal). Práve na 11. serpentíne stúpania z Mazzo, kde Marco zaútočil, dnes stojí jeho kultový bronzový pamätník.
• Čo o ňom povedali legendy? Lance Armstrong raz vyhlásil, že Mortirolo je najťažší kopec, aký kedy v živote išiel. Legendárny šprintér Mark Cavendish sa po pretnutí cieľa otriasol: „Je to morbídny, odporný kopec.“ A dvojnásobný víťaz Gira Gilberto Simoni dodal: „Dole pod kopcom sa len modlíte, aby vás vlastné telo nezradilo.“

MTB

Je to kopec skôr na horský bicykel a ľahšie prevody. A veru, pre MTB tu ruže tiež kvitnú... :-) Napriek tomu si pozrite si zaujímavé videá:

• Mortirolo MTB tour
• Mortirolo ConVita

Príspevok Mortirolo Pass: Cyklistické peklo Bormia a pamätník Pantaniho zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď vystúpiš v Ovare, ešte stále si to môžeš rozmyslieť. Na námestí síce rovnú plochu nenájdeš ale je tu pekná pizzeria a espresso s terasou. Milá predstava. Nás však čakalo čosi iné. Mt. Zoncolan brána do pekla.

Stúpanie 10,5 km a priemerným sklon 11%. Prvé kilometre nie sú príliš ťažké, ale miestami dosahujú na niekoľkých sto metroch prevýšenie 22%. To sa ešte dá. Ale po krátkom oddychu to príde. Na treťom kilometri začína najťažšia časť, v priemere 6 km nad 15%. Ak prežiješ toto, potom prežiješ všetko. Keď zbadáš vstupy do tunelov tak si vyhral. Smiešne 12% stúpanie po celý zvyšok cesty ťa predsa nemôže rozhádzať.

Monte Zoncolan

Spolu s Mt. Mortorillo pri Bormiu a Kitzbuhel Hornom v Rakúsku asi najstrmšie kopce Grand Tour. Už vstup symbolicky privíta. GPS trasa tu >

La Porta per l'Inferno. Brána do pekla.

Najprv len vidíš kamarátov v tričkových outfitoch smrtky s nápisom Zoncolan a pod tým číslovka 22. Počúvaš akési kecy o strmých kopcoch ktoré sa nedajú, kde aj pretekári Giro d'Italia vydochnú, zlezú z bajkov a radšej tlačia.

Potom si povieš: Je to blbosť. Načo sa niekto takto ničí, čo si chce dokazovať,. je to nezodpovedné, nezmyselné a ešte si za to aj platiť... Veď Turecko, Egypt, Grécko, je to toľko krásnych all inclusivov a nejaký blbci si idú ničiť kolená, úplne nezmyselne vypustiť dušu, ....

"To dáme, Peťo, to si utrhneme", zrazu zavalí Ignác a bolo rozhodnuté. Stojíme v Ovare, opatrne vykladáme bicykle a prezliekame sa do cyklistického.

Ovaro

Opatrne štartujeme. Vyrážam napred akože trochu sa rozťahať. Skutočným cieľom je urobiť si aspoň zanedbateľný náskok. Míňam koniec dediny, vstupujeme do pekla. Našťastie sme mimo Giro aj turistickej sezóny a zmráka sa na dážď.

Sme tu jediní. A to je len dobre. Čím menej ľudí uvidí ako to otočím, tým menej smiechu.

Prvý kilometer si sám kladiem otázku. "Čo tí ľudia na tom Zoncolane majú?"... Pohoda. 34x29 to istí. Druhý, nejak sa to zdvihlo, Tretí, ... "á kurňa, to čo je toto?"

Mt. Zoncolan brána do pekla

Na obrátke zliezam z bicykla a neveriacky hľadím na tú stojku? Nemal som to robiť. Kopec je tak strmý, že nie som schopný pri rozbehu ani zacvaknúť tretru. Spúšťam sa na obrátku, zacvakávam a dávam to znova. 

Pomaly lámem hore. Výškomer signalizuje len smiešnych 17%. Tepe mi v ušiach, je mi zle od žalúdka,... "Vysrať sa na to včas", tepe mi zlá myšlienka v hlave.

"Nesmíš zastat za žádnou cenu"

Som rád, že nie som sám. Ego nepustí a potiahne ťa. Cítiš každé prebytočné kilo a že je ich dosť. Hlavnou kvalifikáciou vrchárov je 50 kg hmotnosť. Gravitácia nepustí. Po 2 kilometroch si vytvoríš aký taký rytmus. Ak sa tak dá nazvať kadencia tak pomalá, že hrozí pád z bicykla. Potom to príde. 22%, 17% to oddychuješ a znova 22%, 22%. Tepovka atakuje životné funkcie a organizmus rozkazuje zastať. Toto sa nedá.

Chvíle pravdy

"Magor, magor, ty si úplný magor..." niekto v mojej hlave mi nadáva. "Načo ti to bolo treba?"

Pamätám, keď sa mi Noro snažil vysvetliť, čo výstup na Zoncolan znamená. "Daj si na plecia 20kg činku a začni pomaly v kuse drepovať. Hodinu, hodinu a pol. Ak to dáš, si na Zoncolane." zavalil vtedy a nebol ďaleko od pravdy.

Každý kilometer Zoncolanu je umiestená pamätná tabuľa nejakéhu cyklohrdinovi. Míňam jednu s fotografiou cyklistu, ktorý ma jazyk ako kravatu z ktorého mu visí pol metrová slina. Meno si už nepamätám ale ten pocit áno.

Spásny tunel. Ty už vieš že ak vidíš tunel si z najhoršieho vonku. Dodá to silu na posledné dva kilometre. Si hore. Bolo ti to treba?

💖 Okienko Giro d’Italia

Absolútne popravisko v Carnických Alpách

Monte Zoncolan (1 750 m n. m.), známy aj ako Kaiser (Cisár), je považovaný za najťažšie stúpanie v celej histórii európskych Grand Tours. Na Giro d'Italia sa prvýkrát objavil v roku 2003 (zo strmšej strany z Ovara v roku 2007) a okamžite sa stal mýtom, pred ktorým majú rešpekt aj tí najlepší vrchári planéty.

Pohľadnica z pekla: Legendárny Gilberto Simoni, ktorý na Zoncolane vyhral v rokoch 2003 aj 2007, stúpanie opísal slovami: „Je to čistá tortúra. Na tomto kopci nemôžete útočiť, nemôžete zrýchliť. Jediné, čo robíte je, že hodinu v kuse bojujete s vlastným telom, aby ste nespadli z bicykla.“ Francesco Casagrande bol ešte stručnejší: „Zoncolan je pomalá, strašná smrť.“

Premiéra z Ovara (2007): Keď pelotón prvýkrát čelil stene z Ovara, mechanici v profi tímoch mali bezprecedentnú pohotovosť. Aby pretekári kopec vôbec vyšli a nezostávali stáť v 22% rampách, museli im na čistokrvné cestné špeciály namontovať kompaktné prevodníky a horské kazety, aké sa vtedy jazdili výhradne na MTB (prevod 34x32).

Nie je nijak vysoký ale pekelný a dráždivý. Ten pocit hore sa ťažko vysvetľuje.

Panorámy Zoncolanu

Dochádzam posledný. Eufória, nadšenie, vítanie, bratanie, endorfíny pulzujú a ty si nadšený. Áno, áno. Skalp Zoncolanu je v šuflíku. Veľa fotiek. Stálo to za to. Ale radšej už nikdy viac.

Viem že nás to prejde. Podobne ako nás to prešlo pri prvom výstupe na Stelvio, Gaviu, Mortirolo a ďalšie úžasné kopce.

Toto je naša predstava raja. A nie lehátka a bufetové stoly. Aj keď práve teraz by som nejaký ten bufetový stôl s radosťou prijal.

Príspevok Mt. Zoncolan, brána do pekla, kde cyklista melie z posledného zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Passo dello Stelvio (2 757 m n. m.) je najvyššie položený horský priesmyk Východných Álp, a druhý najvyšší v Alpách. Priesmykom často prechádza etapa cyklistických pretekov Giro d’Italia, pričom je najvyššie položeným cieľom pretekov Grand tour. Pre väčšinu cyklistov je Stelvio Pass kultový alpský cyklovýšľap.

Priesmyk sa nachádza v Ortleských Alpách v Taliansku, medzi Stilfs v provincii Južné Tirolsko a Bormiom v provincii Sondrio. Nachádza sa približne 75 kilometrov od Bolzana a iba 200 metrov od Švajčiarskej hranice. Do Švajčiarska sa dostanete cez Santa Mariu asi 2 km pod vrcholom smerom na Bormio. Nikdy som však nemal odvahu pustiť to do tej doliny len tak. :-)

Na cesťáku vedú na Stelvio Passo dve cesty. Z Prata a z Bormia. Obe majú svoje čaro. Tú z Bormia som absolvoval 2x, tú z Prata raz. A musím dodať... nestačilo.

Okienko Giro d’Italia

💖 Posvätný vrchol Cima Coppi

Passo dello Stelvio (2757 m n. m.) nie je len najvyšším asfaltovým prechodom vo Východných Alpách, je to absolútny oltár talianskej cyklistiky. Práve na počesť tohto obra bol v roku 1965 zavedený prestížny titul Cima Coppi, ktorý sa udeľuje najvyššiemu bodu celého ročníka Giro d'Italia.

• Legendárna premiéra (1953): Stelvio sa do histórie pretekov zapísalo hneď pri svojom prvom predstavení v roku 1953. Legendárny „Campionissimo“ Fausto Coppi tu predviedol jeden zo svojich najslávnejších útokov, kedy v tiahlych serpentínach doslova zničil dovtedajšieho lídra Huga Kobleta, vybojoval ružový dres a spečatil svoje piate víťazstvo na Gire.
• Mrazivé drámy: Vzhľadom na extrémnu nadmorskú výšku je Stelvio pre organizátorov nočnou morou. Etapy tu boli viackrát zrušené alebo dramaticky upravené kvôli lavínam a snehu. Nezabudnuteľný bol rok 2014, kedy pelotón prechádzal cez vrchol v hustej snehovej fujavici pri teplote pod nulou. Následný kontroverzný zjazd v hmle využil Nairo Quintana, ktorý unikol súperom a po sóle na Val Martello si zabezpečil celkový triumf.

Stelvio Pass z Bormia

Keď opustíš križovatky Bormia ešte sa smeješ, keď míňaš ľadovcové bystriny tiež. Aj keď prídeš pod prvý tunel ešte sa dá. Potom je to už len o hlave. (GPX trasa Bormio Stelvio)

Asi 6 km od štartu (toho miernejšieho) prvýkrát rozmýšľaš nad zásadnými otázkami. Ako zdôvodniť, že sa otočím a vzdám to. Najlepšia výhovorka je... defekt...

Výstup na Stelvio nedá každý. Treba na to hlavu, silnú vôľu a dlhú kondičnú prípravu. Ako sa však vysporiadať s tým, keď na ceste, ktorú horko ťažko zvládne jeden z tisíca cyklistov zrazu stretneš chlapíka na vozíčku, ktorý sa vlastnými rukami postrkuje a vystúpa 27 km s 1600 metrovým prevýšením pri 10% stúpaní? Bez cudzej pomoci? 🔥 Príbeh Lucu nájdeš tu. To sa pozastavíš. A chvíľu ti potrvá, kým to rozdýchaš a vôbec tomu uveríš. Je niečo také vôbec možné?

Serpentíny zo strany Bormia. Nič moc furt okolo 10%, miestami 14%. Stelvio nepreverí svojim stúpaním, ale dĺžkou. Skúste dať 27 km v sústavnom stúpaní. Cestou na Stelvio miniete niekoľko desiatok tunelov. Zážitok.

Zdoláš spodné serpentíny, silou vôle dôjdeš ku kaplnke a veľkým stúpavým oblúkom to lámeš až do priesmyku. Sweizer zoll a odbočka na Passo Umbrail. Prechod na Švajčiarsko. Nikdy som sa tam nespustil. Stúpam hore. Posledné metre sa zdajú nekonečné.

Sweizer zoll

Väčšina cyklistov na Stelviu končí pri značke 2760. Už nechcú ani počuť, že stačí 300 metrov okolo reštiky a presiahnu hranicu 2800. Áno, sú šťastní, ale majú toho plné ... tretry. 

Passo dello Stelvio, prvýkrát na streche Talianska. 🚴🥇Som hore. Endorfíny účinkujú. Vrchol žije 16 hodín denne.

Stelvio Pass z Prato

Prato je malá dedinka zo strany Nauders. Aj keď je táto trasa vďaka serpentínam oveľa fotogenickejšia, je zároveň oveľa ľahšia. Gavia i Mortirolo dajú viac zabrať. Práve tie serpentíny ti umožnia každých 200-300 m v zátačke krátky oddych. Každý, kto to pozná to nazýva črevo. Serpentíny smerom na Prato. Opačná strana s jej tiahlymi niekoľkokilometrovými 12% stúpaniami tak prívetívá zďaleka nieje. (GPX trasa Prato Stelvio)

Cesta je skutočne úzka, zátačky ostré, v sezóne plná cyklistov a motorkárov. O to viac prekvapí ak stretneš na ceste poliaka s Caravellou a prívesom ako ego slovenského politika, ako sa do tých serpentín škriabe.

"Proszę pana, czy jadę do Prato, prawda?" zastaví pri nás. "To ako naozaj? S týmto prívesom hore?" Ak sa v nejakej zátačke nesekne, tak sa určite zlomí. :-) "Wiesz. Žona i przyjaciele poszli na rowerze na górę, a nie mogę dalej. Muszę po nich przyjechać." Ukazujeme mu fotky zhora. Pochopil, nervózne žmolí telefón a otáča, kým sa dá.

Passo dello Stelvio

Chceš byť hore? Musíš sa zaťať a len točiť a točiť. A vedieť, že najbližšie hodiny ťa nič iné nečaká. Nepozerať pred seba, len točiť. Nenechať sa vyhecovať tými, čo ťa predbehli. Ísť si svoje. Ak nechceš zostať v kŕčoch na nejakej odstavnej ploche. Energetické tyčinky, magnézium, veľa veľa vody, práve tu je to potrebné.

Zaslúžený B vitamín na vrchole. Sme o 200 metrov vyššie ako Gerlachovský štít a sme šťastní.

Stelvio Pass kultový alpský cyklovýšľap

Zvládnutie tohto stúpania prináša neočakávané emócie. Každý je šťastný keď to dá. Každý, kto to vyšľapal to chápe. Sme o 200 metrov vyššie ako Gerlachovský štít a endorfíny s nami lomcujú.

Hore čaká fantastická odmena. Klasický nefiltrovaný B vitamín za krásnych 6 eur a vyhliadka, ktorú každý nevidí. Stelvio Pass.

Príroda je tu neskutočná. Ľadovce rozohrávajú fantastické divadlo.

Bormio je dobrá štácia už aj preto, že z neho stúpa oveľa viac kopcov: Na Livigno, Mortirolo a Gavia Pass. Každý z týchto priesmykov patrí medzi vrchárske unikáty. Ak sa chcete rozumen ubytovať choďte do St. Catarina. lacnejšie a lepšie, priamo pod Gaviou. Ale o tom inde.

Málokto tuší, že Stelvio je aj centrom MTB cyklistiky a že adrenalínovej. :-)

Dve MTB cyklovychutnávky

• MTB Livigno
• Passo delo Stelvio po hrebeni treba vidieť

PS: Stelvio, Gavia, Mortirolo. Dali sme to aj druhý krát.

Padla otázka: Prečo znova Bormio?

Dolomity sú krásne. Niečo tak silné stojí za to zopakovať. Málokde máte pri nohách tri takéto kopečky z jedného miesta. A stále tm objavujeme niečo nové, nové chodníčky, nové trasy, nové výhľady. K tomu v Livignu objavíte za hubičku aj 🍹 23 ročného Rona Zacapu z Guatemaly.

Príspevok Stelvio Pass kultový alpský cyklovýšľap zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.