Mt. Zoncolan, brána do pekla

Keď vystúpiš v Ovare, ešte stále si to môžeš rozmyslieť. Na námestí síce rovnú plochu nenájdeš ale je tu pekná pizzeria a espresso s terasou. Milá predstava. Nás však čakalo čosi iné.

Stúpanie 10,5 km a priemerným sklon 11%. Prvé kilometre nie sú príliš ťažké, ale miestami dosahujú na niekoľkých sto metroch prevýšenie 22%. To sa ešte dá. Ale po krátkom oddychu to príde. Na treťom kilometri začína najťažšia časť, v priemere 6 km nad 15%. Ak prežiješ toto, potom prežiješ všetko. Keď zbadáš vstupy do tunelov tak si vyhral. Smiešne 12% stúpanie po celý zvyšok cesty ťa predsa nemôže rozhádzať.

Monte Zoncolan

Spolu s Mt. Mortorillo pri Bormiu a Kitzbuhel Hornom v Rakúsku asi najstrmšie kopce Grand Tour. Už vstup symbolicky privíta. GPS trasa tu >

La Porta per l’Inferno. Brána do pekla.

Najprv len vidíš kamarátov v tričkových outfitoch smrtky s nápisom Zoncolan a pod tým číslovka 22. Počúvaš akési kecy o strmých kopcoch ktoré sa nedajú, kde aj pretekári Giro d’Italia vydochnú, zlezú z bajkov a radšej tlačia.

Potom si povieš: Je to blbosť. Načo sa niekto takto ničí, čo si chce dokazovať,. je to nezodpovedné, nezmyselné a ešte si za to aj platiť… Veď Turecko, Egypt, Grécko, je to toľko krásnych all inclusivov a nejaký blbci si idú ničiť kolená, úplne nezmyselne vypustiť dušu, ….

“To dáme, Peťo, to si utrhneme”, zrazu zavalí Ignác a bolo rozhodnuté. Stojíme v Ovare, opatrne vykladáme bicykle a prezliekame sa do cyklistického.

Opatrne štartujeme. Vyrážam napred akože trochu sa rozťahať. Skutočným cieľom je urobiť si aspoň zanedbateľný náskok. Míňam koniec dediny, vstupujeme do pekla. Našťastie sme mimo Giro aj turistickej sezóny a zmráka sa na dážď.

Sme tu jediní. A to je len dobre. Čím menej ľudí uvidí ako to otočím, tým menej smiechu.

Prvý kilometer si sám kladiem otázku. “Čo tí ľudia na tom Zoncolane majú?”… Pohoda. 34×29 to istí. Druhý, nejak sa to zdvihlo, Tretí, … “á kurňa, to čo je toto?”

Na obrátke zliezam z bicykla a neveriacky hľadím na tú stojku? Nemal som to robiť. Kopec je tak strmý, že nie som schopný pri rozbehu ani zacvaknúť tretru. Spúšťam sa na obrátku, zacvakávam a dávam to znova. 

“Nesmíš zastat za žádnou cenu”

Pomaly lámem hore. Výškomer signalizuje len smiešnych 17%. Tepe mi v ušiach, je mi zle od žalúdka,… “Vysrať sa na to včas”, tepe mi zlá myšlienka v hlave.

Som rád, že nie som sám. Ego nepustí a potiahne ťa. Cítiš každé prebytočné kilo a že je ich dosť. Hlavnou kvalifikáciou vrchárov je 50 kg hmotnosť. Gravitácia nepustí. Po 2 kilometroch si vytvoríš aký taký rytmus. Ak sa tak dá nazvať kadencia tak pomalá, že hrozí pád z bicykla. Potom to príde. 22%, 17% to oddychuješ a znova 22%, 22%. Tepovka atakuje životné funkcie a organizmus rozkazuje zastať. Toto sa nedá.

“Magor, magor, ty si úplný magor…” niekto v mojej hlave mi nadáva. “Načo ti to bolo treba?”

Pamätám, keď sa mi Noro snažil vysvetliť, čo výstup na Zoncolan znamená. “Daj si na plecia 20kg činku a začni pomaly v kuse drepovať. Hodinu, hodinu a pol. Ak to dáš, si na Zoncolane.” zavalil vtedy a nebol ďaleko od pravdy.

Každý kilometer Zoncolanu je umiestená pamätná tabuľa nejakéhu cyklohrdinovi. Míňam jednu s fotografiou cyklistu, ktorý ma jazyk ako kravatu z ktorého mu visí pol metrová slina. Meno si už nepamätám ale ten pocit áno.

Spásny tunel. Ty už vieš že ak vidíš tunel si z najhoršieho vonku. Dodá to silu na posledné dva kilometre. Si hore. Bolo ti to treba?

Dochádzam posledný. Eufória, nadšenie, vítanie, bratanie, endorfíny pulzujú a ty si nadšený. Áno, áno. Skalp Zoncolanu je v šuflíku. Veľa fotiek. Stálo to za to. Ale radšej už nikdy viac.

Viem že nás to prejde. Podobne ako nás to prešlo pri prvom výstupe na Stelvio, Gaviu, Mortirolo a ďalšie úžasné kopce.

Toto je naša predstava raja. A nie lehátka a bufetové stoly. Aj keď práve teraz by som nejaký ten bufetový stôl s radosťou prijal.

Petere cestny bajker

Petere Ertl - Potulky, zážitky, cyklokempy, cestovanie po Európe a výzvy na cestnom bicykli. Nadšený biker a bloger, ktorý sa dá bláznivo nahovoriť na akúkoľvek výzvu. Sleduj náš instagram aj twitter.

2 komentáre na “Mt. Zoncolan, brána do pekla

  1. Na papieri sa zdá, že Mortirolo je o niečo ľahšie, ale je to tiež vyčerpávajúce stúpanie. Podobne to platí aj pre Angliru: obe majú dlhšie stúpanie v 10%, ale ani jedna z nich nemá centrálnu fázu taký brutál ako Zoncolan. Mortirolo má priemerný sklon na svojej najťažšej strane niečo viac ako 10%, so špičkami 18%, zatiaľ čo na Angliru je priemerný sklon dokonca jednociferný, pretože sa vzťahuje na celok stúpania. Posledných 6 až 7 kilometrov je však porovnateľných s ostatnými dvoma úsekmi, pričom 20% úsek má dĺžku takmer 500 metrov.

  2. JJ Mortirollo je hnusoba, Angliru som nebol ale určite treba medzi tieto giganty zaradiť aj Kitzbuhell Horn s výstupom na vysielač, ten 1,4km koniec má prevýšenie 320m. Z čoho vychádza priemerný sklon – čistá morda.

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.

Prejsť na začiatok

Pin It on Pinterest