Na Záhorí v Kopčanoch môžete objaviť dve mimoriadne zaujímavé miesta.Kostol sv. Margity Antiochijskej a Kačenáreň.

Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch

Kostol sv. Margity Antiochijskej bol postavený zrejme niekedy v priebehu 9. alebo 10. storočia neďaleko areálu mikulčického hradiska, ktoré leží len 2 km západne pri ceste vedúcej na východ do Nitrianska. Južne od kostola sa nachádza opevnený areál zrejme veľmožského dvorca z veľkomoravského obdobia. Stavebne išlo o neveľký objekt jednoduchej dispozície s pozdĺžnou loďou a nepravidelnou kvadratickou apsidou, aké boli v Európe rozšírené už od 8. storočia. Apsida a možno i loď boli zaklenuté jednoduchou valenou klenbou. Zrejme nešlo o bežný kostolík, keďže archeológovia odkryli zvyšky západnej dvojpriestorovej predsiene (nartexu) obdĺžnikového pôdorysu, ktorá bola ku kostolíku dodatočne pristavaná.

Kostolík patrí medzi najhodnotnejšie a najmalebnejšie sakrálne pamiatky na Slovensku. - Ide o jeden z najstarších zachovaných kostolov na Slovensku a radí sa medzi významné pamiatky (po)veľkomoravskej architektúry.

Až do roku 1994 bol považovaný za málo zaujímavý gotický objekt zo 14. storočia. - O možnom staršom pôvode svedčili len indície. Gotický portál sa nenachádza v strede západného priečelia, ale je mierne vyosený. Ku kostolíku sa konali púte na sviatok sv. Margity Antiochijskej 13. júla, hoci tento dátum sa slávil len do 12. storočia a neskôr bol posunutý na 20. júla. - Datovanie jeho vzniku nie je stále ustálené, na základe nálezu hrobov s VM inventárom v roku 2004 bol objekt datovaný do obdobia poslednej štvrtiny 9. storočia. Analýzy dreva nájdeného v murive (dendrochronologické datovanie stanovilo vek najmladšieho letokruhu na 951 p. Kr.) dokladajú čas vzniku stavby niekedy začiatkom druhej polovice 10. storočia. Ďalšie analýzy už majú ale opäť potvrdzovať 9. storočie.

Kačenáreň v Kopčanoch

zabudnutý historický objekt na Záhorí. Kačenáreň v Kopčanoch patrí k zabudnutým historickým objektom Záhoria.

Stručná história Kačenárne:

Objekt Kačenáreň má pomerne dlhú históriu. Siaha totiž do roku 1736, keď v tejto lokalite z iniciatívy cisára Karola III. vznikol žrebčín Štít. Okrem neho vznikol aj rybník, konkrétne za účelom odchytu divých kačíc. K nemu bol postavený aj objekt Kačenárne. Neskôr v roku 1759 bol tunajší rybník rozšírený na plochu 3000m². Všetky objekty (Kačenáreň, žrebčín a zámok v Holíči) mali k dispozícii veľmi kvalitné logistické spojenie. Vtedajšie cestné spojenie sa až na priamu cestu medzi Kačenárňou a zámkom zachovalo dodnes.

Ako fungoval odchyt kačíc?

Rybník disponoval sústavou kanálov, nad ktorými boli rozložené siete. Bol používaný tzv. holandský spôsob prípravy sietí. Všetky súčasti systému, maskovali rákosím. Všetko fungovalo k spokojnosti, nakoľko prevádzka Kačenárne trvala úctyhodných 182 rokov t.j. až do roku 1918. Tunajší odchyt kačíc predstavoval zaujímavú turistickú atrakciu, avšak dnes sú rybníky i budova v rozklade.

Klub slovenských turistov - KST

Príspevok Kostol sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Objaviť draka Demiána je najlepšie v zime, keď je zamrznutý a od roku 2014 spí na vrcholovej stanici Chopku. Keďže lanovka premáva celoročne, zimný výstup na Chopok za drakom Demiánom je vcelku jednoduchý. A keď už ste hore, nezabudnite, že jeden z cieľov je aj neďaleký Ďumbier.

Povesť o Demiánovi

Šesťhlavý drak kedysi strážil poklad v oblasti ktorá sa dnes nazýva Demänovská dolina. Ľudia sa draka veľmi báli a nemohli do doliny ani vkročiť. Až jedného dňa sa statočný junák Demián rozhodol draka zabiť. Demián prekabátil draka svojou šikovnosťou. Vlákal ho do pasce a zabil ho balvanom, ktorý zhodil zo skaly priamo na draka.

A ako vznikol názov Demänovská dolina?

Obyvatelia po zabití draka obec aj dolinu nazvali po odvážnom Demiánovi – Demänovská dolina. :-)

Zimný výstup na Chopok za drakom Demiánom je možný z Demänovskej doliny od spodnej stanice lanoviek, pričom cestu si môžete skrátiť lanovkou priamo zdola alebo z Vyšného Priečneho.

Príspevok Zimný výstup na Chopok za drakom Demiánom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Šípska Fatra patrí do pohoria Veľkej Fatry. Nebolo to tak vždy. Až do roku 1978 bola súčasťou Chočských vrchov, no pre väčšiu geologickú príbuznosť ju preradili pod Veľkú Fatru. Šípsku Fatru rozdeľuje Váh na dve časti.

Najvyšším vrchom je Vtáčnik, s nadmorskou výškou 1 236 m n. m. Má o trochu vyššieho rovnomenného menovca v pohorí Vtáčnik, ktorý bol tiež cieľom 7 kopcov 3 jazerá v roku 2019. Vrch Šíp (1 169 m n. m.), ktorý dal meno celému pohoriu a je často označovaný v niektorých zdrojoch ako najvyšší vrch Šípskej Fatry, je najvyšší iba v časti podcelku na pravej strane rieky Váh.

Z Kraľovian na Stankovany

V Kraľovanoch stojí rýchlik. Odtiaľ prestupujem do Stankovian. Je to len pár minút cesty.

Prejdem mostík cez Váh a som v Stankovanoch. Tu sú informačné tabule. Od nich sa vydávame na Žaškovské sedlo. Lesom je to po žltej značke asi hodinu nahor. Je tu veľká lúka, kde sa prepájajú chodníky zo Švošova a Žaškova. Od križovatky pokračujeme žltou značkou hore na Šíp.

Prechádzame listnatým lesom. Začínajú sa objavovať prvé skalné útvary- Sokolia skala, zvaná aj Hrubý Janko. Kúsok ďalej sa odbočuje nad roklinu do jaskyne.

Bralo a ľadová jaskyňa

V severnom svahu Šípa je Ľadová jaskyňa. Je to priepastná jaskyňa s hĺbkou 28 m, v ktorej sa až do letných mesiacov udržiava zaľadnenie. Ďalšie tri jaskyne nájdete v Majdovskom vŕšku pri obci Žaškov.

Bralo v kopci. Tam sa nachádza jaskyňa. Je ukrytá v skalnom brale vo výške 8-9 m. Treba tam vyliezť. Zvládne to každý, komu nerobia problém rebríky a laná. Dá to. Výhľady zo skalných okien v jaskyni sú úchvatné. Zleziem po skale dole a chodníkom pokračujem na Šíp 1170 m n.m.

Okná a jaskyne Šípskej fatry

Väčší počet jaskýň je juhozápadne od obce Kraľovany. Na ľavom brehu rieky Váh, vo veľkom meandri, v západnom hrebeni Kopy, kde sa v dolomitických vápencových bralách nachádza 14 menších jaskýň s najväčšou presahujúcou dĺžku 70 m.

Na hrebeni vrchu Meškovo, nad dolinou Hrabovo sa tiež nachádza 72 m hlboká priepasť.

Výstup na Šíp

Na Šípe je krásny výhľad. Pokračujem skalnými bralami po hrebeni. Úzky chodník cez bralo je zážitok. Hrebeňom prídeme na Zadný Šíp 1143 m n. m. Tu sa nachádza veľký kríž. Z neho zažijete tie najkrajšie vyhliadky z brala na Liptov a Váh ako sa prediera medzi kopcami.

Od kríža schádzame strmým chodníkom na Podšíp. Sú to staré drevenice, v ktorých do 50-tych rokov minulého storočia žili celé rodiny pastierov. Chovali tu ovce od jari do jesene.

Osada Podšíp

Tri studničky, lavičky a oddych. 🥾 Dáme niečo pod zub a schádzame cez les dolu k železnici. Odtiaľ vedie cestička na termálny prameň. Je to vlažná voda v ktorej sa da kúpať. Ale najmä medokýš. Vápenatá vajcovka dobrá na žalúdok.

Užívame si slniečko. Sme 20 minut od Stankovian. Tu už stretnete aj rodiny s deťmi.

Je to krásny kúsok Liptova.

Navyše dobrý prístup vlakom: Stankovany, Kraľovany. 🚂 Tu stojí aj rýchlik. Alebo autom cestou č.18.

Príspevok Objavili ste už jaskyne Šípskej Fatry? Sú dostupné zo Stankovian zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na tento aprílový víkend sme si vybrali túru na nie až tak navštevovanú Veľkú Vápenicu 1 693 m n.m., ktorá sa nachádza na hlavnom hrebeni NT medzi Kráľovou hoľou a Čertovicou a je súčasťou Kráľovohorských Nízkych Tatier.  

Vyrážame z Heľpy

Predpoveď počasia na sobotu nebola veľmi priaznivá, ale držali sme sa nášho hesla, že treba ísť a potom uvidíme. Zvolili sme najkratšiu trasu z Heľpy. Vyrážame po žltej značke, ktorá vedie peknou dolinou popri potôčiku, zo začiatku po príjemnej kamenistej ceste s nie veľkým stúpaním. Míňame novo upravenú studničku a obdivujeme prírodu, ktorá sa pomaly prebúdza do krásy. Už nie je všetko šedivé, ako to zo začiatku jari býva, keď sa pomaly roztápa sneh a tráva je uležaná od jeho ťarchy.

Príroda sa už pozvoľna sfarbuje do krikľavo zelenej. Popri potoku sa postupne rozvíjajú púčiky žltého záružlia. Je ho tu toľko, že keď sa všetky rozvinú, budú tvoriť krásny koberec, ktorý olemuje zurčiacu vodu, znejúcu ako najkrajšia symfónia. Ešte stále kráčame po ceste, no o chvíľu nás značka odkloní do lesa a potom sa chodník znovu spojí s cestou, aby sa s ňou čoskoro definitívne rozlúčil. Dá sa ísť aj po nej, pretože vedie tak isto do sedla Priehyba, je pohodlnejšia, ale dlhšia, no my sa držíme trasy po žltej značke, ktorá je síce kratšia, ale strmšia.

Sedlo Priehyba

Prichádzame do sedla Priehyba, kde si v príjemnom prístrešku posedíme a občerstvíme sa. Zatiaľ sme okrem jeleňa nestretli nikoho a to je na týchto túrach v odľahlejších lokalitách úžasné.  

Boli sme tu už viac krát a preto vieme, že výstup zo sedla hore po červenej značke bude dosť „šťavnatý“. Pri tejto túre je prevýšenie 1 072 m  a začína úsek trasy, kde to aj pocítime. Chodník vedie lesom, ktorý poznačila kalamita. Je tu veľa popadaných stromov a niekedy je to preto ťažšie s orientáciou. Obchádzame stromy a stále hľadáme značku.

Začínajú nás okúzľovať prvé výhľady na Horehronie, krásne sa odkryl Veľký Bok a v diaľke vidíme bielu Štiavnicu, kúsok Ďumbiera až po Chopok a všetky pohoria navôkol. Počasie je napriek zlej predpovedi úžasné, sú nám dopriate výhľady, s ktorými sme nepočítali o to viac sme za ne vďační.

Zase kráčame lesom, kde je ešte stále dosť snehu, no je našťastie kvôli nízkym nočným teplotám dosť tvrdý, takže sa nezabárame.  Netrvá dlho a po ľavej strane sa nám naskytnú krásne výhľady najskôr na celé Západné
Tatry, potom aj na Vysoké Tatry. Mám pocit, že tak zblízka a tak komplexne ich nevidno zo žiadneho iného miesta, ako práve odtiaľto.

Veľká Vápenica

Veľká Vápenica je rozľahlá a takmer rovná. Nachádza sa tu kosodrevina a rôzne skalné útvary, na ktorých si doprajeme „vrcholové rozjímanie“ a zaslúžený oddych.

Tu stretávame prvých dvoch turistov, ktorí prichádzali od Kráľovej hole. Trochu pokeciame, ako to medzi turistami býva, ešte opravíme striešku, ktorú odtrhol vietor zo smerovníka, ale bez potrebného náradia, ktorým by sa dala lepšie upevniť, ju odfúkne zrejme zase a pokračujeme do sedla Priehybka a potom po modrej značke do Heľpy.

Cestu nám križujú prvé medvedie stopy asi nejakého menšieho macka, lebo boli veľké ako ľudská dlaň.

Asi po sedemenástich kilometroch zostupujeme na krásne rozľahlé lúky, neviem sa nabažiť fialových šafránov a myslím na to, že najkrajšie a najdôležitejšie veci v živote sú zadarmo.

Naše zážitky v krásnej prírode s úžasnými priateľmi nám nikto nevezme a len ten môže byť šťastný, kto si vie všímať veci okolo seba, vie vnímať modrú oblohu, západ slnka, šum lesa, spev vtákov, či šum dažďa.

Príspevok Veľká Vápenica jarný výstup zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zimná fotoesej o kráse Martinských holí. Zimný výstup na Krížavu a Veľkú lúku vám umožní objaviť čaro zimných Martiniek.

Vyrážame

Zajtra je utorok a podľa predpovede počasia jediný pekný deň v tomto týždni. Už asi tri roky plánujem túru na Martinské hole, lebo v zime ich ešte nemám schodené, bola som asi tri krát na martinskej ferrate, no hore na kopci ešte nie. Treba minúť ešte zopár dní starej dovolenky, tak je rozhodnuté. Vyrážame z Banskej Bystrice ráno za hustej hmly a dúfame, že sa to do Martina vyčistí. Už v Turčianskych Tepliciach svietilo slnko a krásne sa prelievali hmly.

Po pravej strane vidíme bielu Ostrú, Tlstú, potom Lysec a na obzore Martinky. Už vtedy mi bolo jasné, že nás čaká nádherný deň a Aladin sa nemýlil. Už aby sme tam boli.

Cesta na Martinské hole

V Martine sme sa v aute trochu zakecali a prešvihli odbočku na Martinské hole, tak sme pribrzdili pri jednom domácom a ten nás hneď pripravil na to, že cesta hore bude trochu adrenalín, lebo je neupravovaná a sú vyjazdené koľaje. Na internete sme si prečítali, že reťaze zatiaľ netreba, tak sme ich nebrali a veru by sa zišli. Ešte že máme 4x4. Už cesta hore je zážitok.

Zimné Martinky

Stromy obťažkané čerstvým prašanom a slnečné lúče predierajúce sa pomedzi konáre vytvárali úžasnú atmosféru. Ja nesedím za volantom, tak si to na rozdiel od kamošky užívam. :-) Čím vyššie ideme, tým sú snehové koľaje hlbšie, ale zvládli sme to. Parkujeme. Svah brázdi ratrák hore-dole a do snehu vyrýva nádherný "menžester".

Na nohy si dávame snežnice, až nám je ľúto narušiť nimi tú parádu. 

Výstup na Krížavu

Lyžiarska sezóna ešte nezačala, takže je tu pokoj, len po "panenskej" zjazdovke kráča zopár chlapcov na pásoch a niekoľko peších so psami nasáva tú krásu. Prašan siaha asi po kolená a je neopísateľné ako v ňom tie psíky šantili. To treba vidieť. Kráčame, fotíme, relaxujeme. Neskutočne krásne zasnežené stromy, výhľady na Malú Fatru, Západné Tatry, Veľkú Fatru, Nízke Tatry. Výstup netrvá dlho a sme na vrchole zjazdovky.

Narobíme fotky, všetko, čo sa tam nachádza, zábradlia, stožiare, prístrešok, je omznuté, biele, nádherné. V omrznutých stromoch pri troche fantázie nachádzame množstvo postáv a postavičiek a tipujeme, ktorá by asi koho mohla znázorňovať. 

Veľká lúka

Keďže náš dnešný cieľ bol Veľká Lúka, pobrali sme sa ďalej po značke.

Oceňujeme snežnice, lebo snehu je fakt veľa a bez nich by sme museli chodník prešľapávať. Asi po dvadsiatich minútach prichádzame na Krížavu vysielač, nikoho nestretáme. Skvelé výhľady a viditeľnosť. To sú také emotívne zážitky, že sa Vám chce od radosti kričať a keďže široko-ďaleko nikoho nebolo, tak sme si veru aj zakričali.

Keby boli navôkol lavinózne svahy, tak hádam aj nejakú lavínu spustíme :-)))) Ideme pomaly, aby sme si to čo najdlhšie užili a po chvíli sme na Veľkej Lúke. Otvárajú sa nám ďalšie obzory. Je poriadne mrazivo, tak nám dobre padne teplý čaj.

Zimné Martinské hole

Vraciame sa po tej istej ceste k autu. Jazda dole je zase po zasneženej a vyjazdenej ceste "zážitok". Prežili sme krásny deň. Ak vystihnete počasie, tak zasnežené "Martinky" sú TOP. Nenáročný výstup, celá túra nám aj s fotením a kochaním sa trvala asi 4 hodinky. Zimný výstup na Krížavu a Veľkú lúku sa vydaril. Určite sa sem budem vracať.

Martinské hole v Lúčanskej Malej Fatre sú garanciou dlhej a skvelej zimnej sezóny. Až 125 zasnežených dní v roku. Vynikajúca poloha, kvalitný prírodný sneh, perfektné zjazdovky a skvelé výšľapy. Vrchná stanica lanovky na Krížave ponúka nádherné výhľady.

foto: Alenka Tomanová

Príspevok Zimný výstup na Krížavu a Veľkú lúku: Čaro zasnežených Martiniek zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tretí najvyšší vrch Veľkej Fatry. Leží v jej hlavnom hrebeni. Stretávajú sa na nej tri červené značky a jej vrcholom prechádza Cesta hrdinov SNP, na ktorú sa pripája Veľkofatranská magistrála. Vyšliapať v zime zo Salašiek na Krížnu, na to nezabudneš.

Krížna

Neďaleko sa nachádza krásna Kráľova skala s prameňom, horský hotel Kráľova Studňa, neďaleko ktorého je pietne miesto obetí Veľkej Fatry, ďalej nad Starými horami Majerova skala. Takže sa tu nachádza množstvo zaujímavostí, ktoré sa určite oplatí vidieť.

Krížna je môj obľúbený kopec, časť z neho vidím z okna môjho bytu, takže ho môžem pozorovať, ako mení svoju podobu meniacimi sa ročnými obdobiami.   

Kvôli opatreniam počas pandémie sme túto nedeľu museli zvoliť túru blízko od nášho bydliska a Krížna sa nám ponúkala ako na podnose. Mám k nej citový vzťah a v zime, keď je krásna biela ju nepomenujem inak, ako „Moja Biela Princeznička“ :), no nie vždy, skôr menej ako často sa aj ona ku mne zachová tak láskyplne, ako ja k nej.  Je o nej známe, že tam väčšinou vládne veterné počasie a v zimných mesiacoch, ako to bolo aj teraz, sú tam dosť kruté podmienky.  

Salašky

Túru sme začali na Salaškách. Parkovisko pri zasnežovacej nádrži už bolo skoro plné, keďže si  Krížnu  za svoj nedeľný cieľ zvolilo mnoho turistov.

Vybrali sme sa po žltej značke, v spodnej časti trasy je už len tráva, dokonca sa tu objavujú už prvé žlté hlavičky podbeľu lekárskeho a kde-tu prvé, nádherne fialové šafrány. Na jar býva nimi posiata celá Krížna. Vystúpame až po traverz lesíka, kde je cez chodník množstvo popadaných stromov po nedávnych silných nárazových vetroch a o chvíľu sme pri bývalom bufete pri starom vleku. Je čas dať si mačky, lebo terén sa zmenil z trávy na ľadový sneh.

Kráľova studňa

Legenda o troch pastieroch

Pod vrcholom Krížnej hole, na rozhraní troch panstiev, sa stretli pastieri oviec. Jeden prichádzal zo Zvolenskej, druhý z Turčianskej a tretí z Liptovskej stolice. Slnko pálilo, a tak bolo treba aj ovce napojiť. A tu nastal spor o to, ktorému panstvu patrí prameň. V zápale hádky ich zrazu niekto oslovil. Bol to sám kráľ Matej Korvín, ktorý sa vracal z poľovačky: “Čože je príčinou Vášho sporu?”, pýta sa. Každý pastier sa mu vyrozprával a posťažoval. Matej Korvín sa zamyslel a z postu panovníka riekol: “Keďže sa neviete dohodnúť, prameň bude patriť mne! Bude to moja studňa – Kráľova studňa!”

(Spracované podľa ústneho podania)

Stretávame turistov vracajúcich sa zhora a aj napriek tomu, že sme ich nežiadali o informáciu, ako to vyzerá na hrebeni, nás upozorňujú na to, čo sme nechceli počuť, že hore zase strašne fučí.

Opäť fučí

Nám to nevadí, veď svet sa nezrúti, zažili sme to tam už mnohokrát. Nálada je výborná a túžba dosiahnuť cieľ veľká. Mám narodeniny, som so skvelými ľuďmi, s ktorými sa vždy nasmejem a inak si oslavu s nimi ani predstaviť neviem. Kráčame pohodovo, fotíme, jeme koláče, až kým neprídeme pod Líšku k chatke HZS. Tu už vietor začína naberať na sile a sme radi, že sme zapichnutí mačkami v ľade a stabilitu udržujeme palicami.

Kráčame hore, no zdá sa, že vrchol sa vzďaľuje. Fučí, no viditeľnosť je úžasná, kocháme sa výhľadmi a sme radi, že sme sa vybrali práve sem. Na vrchole je objekt vojenského vysielača, učupíme sa za závej, ktorý sa vytvoril pri jeho plote a posedíme v skvelej atmosfére.

Vrcholovka

Urobíme si „vrcholovku“, kde sme zababušení ako Eskimáci a poberieme sa po tej istej ceste naspäť. Už aby sme boli pri Líške, lebo ešte stále moje palice zaujímajú vodorovnú polohu, keď si ich voľne zavesím na ruky. :-)

Tu vietor utíchne a zase nastane pohodička, koláčiky a vtipkovanie. No, „Princeznička moja Biela“, zase si sa ukázala v plnej svojej kráse, tak snáď nabudúce budeš zhovievavejšia a dopraješ nám, aby sme si mohli vrchol vychutnať v miernejšom vetríku. Salašky sú obľúbenou destináciou pre otužilcov a inak to nebolo ani teraz, keď sme sa vrátili k autu, už sa „čvachtali“ v studenej vode, ako keby bol júl.:)  

Zo Salašiek na Krížnu, azuro a sneh. Sme šťastní, veselí a spokojní, že sme prežili zase jeden nádherný deň. Čo viac potrebujeme.

Príspevok Zo Salašiek na Krížnu zimná veľkofatranská nirvána zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zimná turistika. O Chopku, Ďumbieri a zime v Nízkych Tatrách. Alenka Tomanová ma na prvý pohľad zaujala skvelými fotkami Nízkych Tatier. Všimol som si že prevládajú tie zimné a rozhodol som sa spýtať sa jej: "Prečo?"

Najprv mi povedz, ako bolo včera na Ďumbieri :-)

Ďumbier

No na Ďumbieri bolo perfektne ako vždy. Zimnú turistiku milujem a teraz je tam všetko omrznuté, chodníky, skaly, kríž,... Najčastejšie chodievam po hrebeni Chopok, Ďumbier alebo ak si chcem spraviť kratšiu túru, tak vyrážam z Trangošky hore a vraciam sa tou istou cestou späť. Je to oveľa kratšia trasa.

Ten Chopok s lanovkou?

Ako kedy. Tak ti poviem, v sobotu som bola na Krížnej. A Krížna je taký šťavnatý výstup. Tak som si povedala, že v nedeľu pôjdem už iba oddychovo lanovkou. Ale keď som prišla pod lanovku, povedali mi že hore je víchrica 20m/s a lanovka nepremáva. Tak predsa len po svojich. Otočila som to, išla na Trangošku a odtiaľ hore na Ďumbier.

Keď som na ten Ďumbier vyliezla, práve som videla, že spustili lanovku.

S kým chodíš na hory? Stále tá istá partia alebo aj meníš zostavu?

Niekedy chodím sama a niekedy, kto sa pridá. Väčšinou nechodíme nikdy tí istí. Ľudia sa obmieňajú. Ráno pozriem na kamery a keď vidím, že na Ďumbieri je pekne, za 40 minút som na Trangoške a už šlapeme hore. Ide, kto sa pridá.

To znie skoro ako Nízkotatranská sprievodkyňa. Ktoré kopce v Nízkych Tatrách máš najradšej?

Najradšej mám hrebeň. Je to vlastne od Prašivej cez Chabenec, Kotliská, Poľana, Dereše, Chopok až na Ďumbier. A potom mám rada z tých bočných hrebeňov aj Latiborskú hoľu. Magurku mám rada, syn tam chodil na Železno na liečenie kedysi. Tiež mám rada Salatín.

Zimná turistika v Nízkych tatrách

Zima, Nízke Tatry a ty. Povedz mi, prečo práve v zime si stále v Nízkych Tatrách?

Nielen v Nízkych. Zima sa mi viac páči kvôli tmu, že je všetko také čisté. Mám rada ako vietor modeluje sneh. Sú krajšie fotky, výhľady, lepšia viditeľnosť, väčšie kontrasty. Modré nebo, biely sneh. Veď vieš, v lete sú hory v opare. A v zime je to krásne všetko viditeľné.

A preto mám radšej zimnú turistiku. Chodí sa mi ľahšie. V lete sú chodníky kamenisté, hrboľaté, nerobí to dobre ani kolenám. A v zime, keď kráčam po zamrznutom snehu v mačkách, to milujem z celej turistiky najviac.

Vysnežené chodníky a totálne hladké. Alebo keď je napríklad taký jarný mäkší sneh a ideš dole kopcom. Tak je to super, lebo necítiš nárazy. Aj z Ďumbiera, Chopku ideš úplne bez problémov.

A ešte ale to nebude nikoho zaujímať, mám sennú nádchu a v zime sa mi perfektne dýcha.

Mám tiež rád Jánsku dolinu, Ohnisko, Svidovské sedlá a Dereše.

Áno na Ohnisku som bola tiež viackrát. Našla som aj lietadlo. Aj bránu, hoci tam nie je povolené chodiť. Je to niečo úžasné, majestátne, keď si pod tým. Okno je krásne vidno aj z Jánskej doliny od horárne.

Ktorý najkrajšie zasnežený vrchol, kríž, rázcestník si kedy videla? Keď si vyšla hore a povedalala si si: "Fu, tak toto je ta najkrajšia prírodná socha akú dokázala príroda vytvoriť"

No zas len ten Ďumbier. Ďumbier je podľa mňa najkrajší. A keď je obalený ľadom, tak je úplne úžasný. A niekedy som videla krásne takéto útvary aj na Chabenci. Chabenec keď je omrznutý, tiež býva krásny. A ešte Kráľova hoľa. To mám tiež veľmi rada.

Super. Čiže nabudúce sa budeme rozprávať o Kráľovej holi.

S Alenkou Tomanovou dlhoročnou turistkou a členkou KST sme sa rozprávali o Chopku, Ďumbieri a zime v Nízkych Tatrách.

Príspevok O Chopku, Ďumbieri a zime v Nízkych Tatrách s Alenou Tomanovou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sme milovníci zimnej turistiky a keďže zima pomaly končí, chceme si ešte vychutnať posledné krásne dni v zasneženej prírode. Berieme si dovolenku. Náš dnešný cieľ je Veľká Chochuľa zimný turistický výstup. Aj keď ju dnes budeme brať ako bonus, lebo po predchádzajúcich horúcich dňoch sneh veľmi zmäkol a vieme, že to nebude ľahký výstup.

Autom prídeme z Hiadľa až po pamätník a už pri aute si zakladáme mačky, lebo chodník je zľadovatelý. Kráčame lesom. Úžasné ticho, počujeme len svoj dych a zasekávanie sa mačiek do ľadu. Popred nás prebehne čierna veverička.

Hiadeľské sedlo

Asi po hodine prichádzame do Hiadeľského sedla. Tu sa občerstvíme  a trochu si oddýchneme od ťažkých batohov so zimnou výbavou. Čím vyššie ideme je snehu viac a viac. Je nám jasné že bez snežníc to ďalej nedáme.

Prejdeme pomerne strmým lesom a je pred nami najťažší úsek dnešnej túry a to je strmý výstup po zimnom značení na hrebeň. Boli sme tu pred tromi týždňami, no podmienky sa nedajú ani porovnať. Sneh je taký mäkký a je ho tak veľa, že sa zabárame miestami až po pás, takže nevieme, čo bude lepšie, dať dole snežnice, alebo sa vytrápiť bez nich.

Stretli sme partiu, ktorá to vzdala.

Asi po pol hodine sa ocitáme na hrebeni. Tu je už chodník lepší. Je celkom dobrá viditeľnosť, takže za tú drinu dostávame krásnu odmenu vo výhľadoch.

Prašivá

Prichádzame k tabuli „Prašivá“, dlho sa nezdržíme, lebo chceme pokračovať na Veľké Chochuľu, tak aby sme neboli v časovom strese.

Na hrebeni stretáme partiu skialpinistov a trochu so závisťou počúvame, že už sú na lyžiach tretí deň. Vyrážali z Telgártu, jeden nocľah na Andrejcovej a druhý na Ďurkovej, konečná Donovaly. Pokecáme a pokračujeme každý k svojmu cieľu.

Tatranské výhľady

Na hrebeni už nie je veľa snehu, po mokrom firne sľapeme cez Malú na Veľkú Chochuľu. Čím sme k nej bližšie, tým silnie vietor, v nárazoch máme čo robiť, aby sme sa udržali na nohách.

Zopár fotiek a vraciame sa späť, kde menej fučí. Vietor je juhozápadný, tak aspoň nie je taký ľadový. V takýchto extrémnych podmienkach si vždy úsmevne pomyslím tak toto je Šolochov: Príbeh ozajstného človeka. :)

Vraciame sa späť, už nikoho nestretáme, len v spomínanom „krutom“ svahu sa partička brodí ešte smerom hore, očividne to nechcú vzdať.

Veľká Chochuľa

Kým sme sa dostali dole na chodník, použili sme techniku plazenia, brodenia, kotúľania a spúšťania sa po ešte mokrejšom snehu, ako bol ráno.

Pomerne rýchlo zbehneme do Hiadeľského sedla a za čvirikania rôznych spevavcov až k autu.

Dosť sme sa dnešnej túre vytrápili. Často si povieme: "Čo sme radšej nesedeli doma v teplúčku pri kávičke a TV", no len čo si oddýchneme, už rozmýšľame nad ďalšou túrou, aby sme sa znovu mohli zničiť.

Zimná turistika Nízke Tatry

Z vyplavených endorfínov žijeme ešte celý týždeň a ľudia okolo sa čudujú, prečo sa usmievame, keď nič smiešne sa podľa nich nedeje. Veľká Chochuľa zimný turistický výstup v Nízkych Tatrách sa vydaril.

Príspevok Veľká Chochuľa zimný turistický výstup zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.