Lac Mont Cenis (taliansky: Moncenisio) je horský masív (3,612 m n.m.). Zberné jazero a priesmyk sa nachádzajú vo výške 2081 m n.m. a spájajú francúzske Savojsko s talianskou Susou. Mont Cenis bol jedným z najpoužívanejších alpských priesmykov až do 19. storočia. My sme sa rozhodli dostať sa na Lac Mont cenis na bicykli.

V stredoveku prechádzali pútnici cez Moncenisio a údolie Susa do Turína po ceste zvanej Via Francigena s konečným cieľom v Ríme. "Aby to bolo za nami." Modlili sme sa podobne ako oni. V roku 1414, Niccolò III d'Este, markíz Ferrara cestoval na tejto trase po návrate z Paríža po stretnutí s Karlom VI. Col du Mont Cenis označil za „dobrý výstup a zlý zostup“. My sme toto označenie trochu popravili: "Zlý výstup, nádhera hore a ešte horší zostup". 

Na Francúzsko tadeto tiahol i mocibažiaci Napoleon. Monte Cenis bol údajne aj priechodom, ktorý Hannibal použil na prekročenie Álp.

Cesta po ktorej si priesmyk zo Sussy vyšliapeme bola postavená v roku 1806. Popri nej vznikol aj monumentálny Frejus rail tunnel. 27,4 km dlhý železničný tunel spájajúci Chambery a Modane z Bardonecchiou a Saint Jean de Maurienne, mesto pod Galibierom. Tunel prechádzajúci popod celý masív, premávku na ceste značne odľahčil a vytvoril tým z cesty ideálnu cyklotrasu.

Z Bardonecchie do Susy

Vyrážame z kempu skoro ráno. Je júl, ale užijeme si aj rukávniky. Prvá etapa je temer kilometrový padák z výšky 1250 m.n.m. na 500 m n.n.

Zatvrdnutí ako dobre odstáta údená krkovička. Kým prídeme do Susy ledva pretočíme nohami. V údoliach je ešte po ránu kosa ako sa patrí. Berty neznalý trasy a výškového profilu si pochvaľuje: "Takto by to mohlo byť každý deň." To ešte nevie čo ja viem. Pred nami je 80 km s celkovým prevýšením (ááááách) 2934 m. Podľa odporúčaní skúsenejších viem, že keď uvidíme priehradné teleso a elektráreň, máme v podstate vyhraté. Jedny serpentíny a sme hore.

Susa je dno. Absolútne dno dnešnej jazdy. Berty naháňa ale ja stále viac zvažujem Cappucino prístup, tzn. odstaviť bicykel dakde na terase, dať si talianske espresso, zmrzlinku a na celý výstup sa vys...ť.

Vyrážame na Mont Cenis

Preveriť nás majú už prvé zákruty. Nie, že by sa nedali. 9% stúpanie, ale furt. Furt. Nepovolí ani na meter. Toto  je už iná poézia ako padák z Bardonecchie. 

Som dobrý matematik a tak počítam, 2093-530=1563. Pokiaľ nebude žiaden brdok. Potom ešte kilometrový výstup naspäť. Je to o hlave a som rád, že na to nie som sám.

300STOP 300STOP

Po tom zostupe som riadne vytvrdol. Stále mám chuť zastaviť a vydýchať sa. Ak nie ja, morálku kazí Berty. Nakoniec pochopíme, že bude lepšie ak si nebudeme dýchať na chrbát, dáme si trochu priestor a pôjdeme každý sám. Pre toho prvého je to vždy motivujúce. Nechce stratiť náskok. Pre toho druhého naopak.

Volím stratégiu zastaviť každých 300 metrov. Výškových. 5 zastávok musí stačiť. Výstup nám ponúka nekonečné panorámy na okolité masívy i do doliny. Miestne "Casy" zas hovoria čo to o veselej minulosti.

Prvá demoralizácia nastáva už po prvom nastúpanom kilometri. Zneužívame prírodu. Berty začne prvý: "Asi bude pršať, možno by bolo lepšie sa vrátiť." "Dajme ešte čosi a uvidíme", kontrujem.

Po ďalších 300 výškových sa situácia obracia. "Ísť do tých mračien je nezodpovedné, otočíme?", skúšam teraz ja. Berty získal svoju chlapskú hrdosť: "Ani bohovi, už to dáme."

Nie jedna. Dve.

Takto sa vzájomne hecujeme, až kým neuvidíme elektráreň. Konečne hore. Ale červík vŕta. Čosi tu nesedí. Elektráreň je nejaká malá, mala byť vrcholom cesty a GPS ukazuje ledva 1700 m n.m. Veľká zrada. Toto nám nikto nepovedal, toto je talianska elektráreň. Tá malá, o ktorej nevieme. Keď sa k nej priblížime zbadáme záverečnú stenu. Prúser. Inak sa to nazvať nedá.

Keď som začínal, takéto pohľady ma dokázali zlomiť. Dnes zo skúsenosti viem, že kde je stena, tam sú serpentíny. A kde sú serpentíny (pokiaľ nie si na Zoncolane alebo Kitzbuhellhorne), tam je pohoda. V zákrute sa vždy vydýchaš.

Ten pohľad keď sa dostanete na hornú hranu vám prajem. Mont Cenis na živo je impozantné. Už ten pohľad nám dodá toľko energie, že zrazu zľahka vyšliapeme aj posledných 150 výškových do hornej úvrate priesmyku. Je tu kostolík a veľmi lokálna krčmička s terasou. A na terase sedí Igor s Tomášom a tlačia nejaký šalát.

Alpské cyklistické priesmyky

• jazero Mont Cenis
• Sestriere

Lac Mont Cenis

S hrdosťou v pohľade to púšťam k terase. Skáčem z bicykla, dvíham ho nad hlavu a od radosti kričím: "Mont Cenííííís".

Všetci na terase sa rehocú. "Je tu niečo na smiech?" Obzerám sa. Sadám k Tomymu a Igorovi, objednávam pivo a šalát, keď prichádza Berty. Zlieza z bicykla, dvíha bajk nad hlavu a reve: "Mont Cenííííís". O chvíľu prichádza ďalší cyklista. Míňali sme ho nad priehradným telesom. Mal kŕč v lýtku a mlel z posledného. Teraz vyzerá lepšie. Zdvíha bicykel nad hlavu a kričí: "Mont Ceníííís". Smejem sa s ostatnými. Začínam chápať tradíciu.

Rýchly zostup

Búrka nás zhodila rýchlejšie ako sme čakali. Ani sme nedojedli keď padli prvé kvapky. Padať v daždi a búrke na cesťáku jeden a pol výškového kilometra sa nikomu nechce. Najmä ak ťa potom čaká ďalších 900 výškových metrov naspäť hore, pod sprchu a do teplej postele, do Bardonecchie. Ani nemám čas preverovať či karbónový rám priťahuje blesky a elektrinu.

Vyskakujeme na bajky a letíme dole. Fotky? Zabudni, pozri sa na mraky za seba. Cestou dole atakujeme 50km/h v daždi. Prší stále viac. Furt lepšie ako v búrke. Zastavujeme premočení do nitky až v Suse.

Ďalší legendárny výšľap za nami. Ak to dal Hannibal zo slonmi, bol by čert aby sme to my vzdali. Len pre úplnosť dodávam, že prechod nieje celoročne otvorený. Dostať sa tam môžete iba v lete, od 15. mája do 31. októbra.

Príspevok S Bertym na Lac Mont Cenis: Kadiaľ už aj Hannibal chodil zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slza a slučka. Máš už toho plné kecky. Aj cukor, ionťák a nadávky ti došli. Niekoľko kilometrov v 12% stúpaní v tvare lana a na konci 2 kilometre dlhá slučka v tvare slzy, obchádzajúca vrchol Cime de la Bonette (2,860 m n.m.) z oboch strán. Cesta k priesmyku sa pod vrcholom rozdvojuje a vy sa modlíte, aby ste si vybrali ten správny, menej strmý smer. Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy.

Taký pohľad a emócie sa vám naskytnú pred cieľom, po vystúpaní temer 1600 výškových metrov. Col de la Bonette je oficiálne najvyššia spevnená cesta v Európe. V roku 2008 a 2015 tadiaľ viedli trasy Tour de France. Cime de la Bonette je skúška morálky.

Giro vs TdF

Každý nadšený "Stravoholic" - cestný cyklista, by mal Tour de France aspoň raz za život absolvovať. Sú na to 3 skvelé dôvody:

1. Francúzi majú skvelé vína.
2. Francúzi majú skvelé syry.
3. Francúzi pečú tie najlepšie bagety na svete.

Nie. Nechcem tým povedať, že Giro d Italia nemá patričnú cyklistickú prestíž. Pre účasť na Gire sú v hre úplne iné dôvody:

1. Taliani majú to najlepšie presíčko za euro na svete. Kdekoľvek na pumpe. Kam sa Francúzi hrabú.
2. Vilko miluje taliansku zmrzlinu a my máme radi Vila.

Col de la Bonette

Po prvom výstupe na Col de la Bonette som si okrem kilogramu magnézia, dvoch pív a sedem zmrzlín tiež naštudoval problematiku výškových metrov. Zistil som, že informácia o najvyššom priesmyku v Európe je CykloHOAX.

Poznámka: CykloHoax (anglické slovo hoax označuje podvod, žart) je klamná správa s cieľom pomýliť alebo zneistiť nadšeného Stravoholika, aby namiesto skutočných 3 najvyšších vrcholov, zdolal iné, menej významné ciele, so zámerom zamedziť mu zapísať sa do análov slovenskej amatérskej cyklistiky.

Je Col de la Bonette skutočne najvyšší priesmyk?

Priesmyk Col de la Bonette stúpa totiž iba do 2715 m.n.m. A my poznáme minimálne tri Alpské prechody, ktoré míňajú vyššiu nadmorskú výšku. Sú to: Col de l'Iseran (2770 m), Stelvio Passo (2757 m) a Col Agnel (2744 m). Ak hovoríme o Európe, je tu aj cesta k Velete (Sierra Nevada, Španielsko), ktorá dosahuje úctyhodných 3,392 m.n.m. Tá ale nemá po celom povrchu asfalt.

Priesmyk Col de la Bonette teda nie je najvyšší priesmyk, ale cesta ktorá obchádza vrchol je určite najvyššia asfaltová cesta. Vysvetlenie: Cime de la Bonette 2860 m.n.m. je vrchol, ktorý však cesta obchádza a jej najvyššia úroveň je vo výške 2802 m n.m. 

Každopádne výstup z Jausiers, odkiaľ sme štartovali vyžaduje vážny rešpekt. Mestečko Jausiers je bránou nielen pre Col de la Bonette, ale aj na niekoľko ďalších nádherných priesmykov, ako sú Col de Large, Col de Cayolle, Col de Allos, či Col de Vars, ktoré Tdf pravidelne zaraďuje do menu. (Trasy zo stravy nájdete v linkoch)

Z Jausers na Col de la Bonette

47 km a vyše 1700 m prevýšenia. Prečo človek niečo také vo svojom voľnom čase dobrovoľne podstupuje? A ešte si za to platí.

Nedávno jedna komerčná televízia v teleráne uvádzala zdolanie Álp veľkými slovami:

"A teraz príde človek, športovec na slovo vzatý. Predstavujeme vám niekoho, kto sa dostal na dvoch kolesách až na vrchol najvyššej cesty Európy, Stelvio pass."

"Nevídali", myslím si: "Ja poznám stovky takých cyklobláznov, sám som to dal 4x :-)". A vtedy to prišlo. Veľká pauza. Vyšiel chlapík v koženej obitej bunde, zamával do kamery a zaťal: "Bol to výkon môjho života. Ledva som ten ťažký stroj udržal. Spojka preklzovala, ale udržal som to, klopil v každej zákrute a dal..."

Skoro som išiel do kolien. "To fakt? Toto?" To v tej Markíze už nadobro zblbli? - malá sarkastická vsuvka

Biker vs biker

Cestou na vrchol sme stretávali desiatky cyklistov. Ale tiež stovky skutočných športovcov: bikerov - motorkárov. Skoro nás dali zopár krát dole. Boli všade. Boli rýchli. Podávali svoj životný výkon. Nespadnúť, správne zaradiť, naklopiť, udržať plyn, aby spojka nepreklzovala, ...

Nie je jednoduché nastúpať najvyššiu cestu sveta. Ale dosť žartov.

Nakoniec sme hore vyšli všetci. Motorkári, aj my cyklisti. Hoci trochu pomalšie. Nie sme až takí športovci. Radosť hore sme však mali všetci preveľkú. Zdolali sme najvyššiu cestu Európy.

O zábavné finále sa postaral opäť motorkár. Odstavil svoju strojovňu, prišiel ku mne a spýtal sa, či si môže poťažkať bycikel."Kľudne", vravím s úsmevom.

Chlapík nelenil, vyzliekol koženú bundu, zdvihol môj bicykel nad hlavu a ... čajočka ho zo zadného sedla jeho strojovne cvakla. Aj takéto zážitky cyklistika na streche Álp prináša.

A ako rozoznáte športovca cyklistu od športovca motorkára hore?

Cyklista sa zubí a rehoce od ucha k uchu. Je šťastný, mokrý, vyčerpaný, objíma sa, fotí sa. Tlačí zbytky lepeňákov a regener tyčiniek. Motorkár si zapáli cigaretu, prejde sa hore dole zopár metrov, spraví si selfie a frčí ďalej.

Aj vďaka Saganovi sa Stará dáma (TdF) teší aj u nás na Slovensku nebývalej publicite. I zato mu držíme palce a máme ho radi.

Viac o Alpských priesmykoch

• Lac Mont Cenis kadiaľ už aj Hannibal chodil
• Mortirollo pass cyklistické peklo Bormia
• Passo Gavia Lombardský gigant
• Mt. Zoncolan brána do pekla

Príspevok Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Plum... štupeľ je vonku. Rosé na na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk, ktorý je načastejším horským cieľom v Tour de France. Môžete sa naň dostať z Brianconu cez Lautaret, alebo zo Saint-Michel-de-Maurienne cez údolie Valloire a Col Du Telegraphe. Skúsil som obe cyklotrasy. Sú fantastické.

Farby a vône

Tie nádherné podvečerné do tepla zafarbené pastelové tóny slnka odrážajúce sa na rozvírenej hladine. Točíš, pozeráš a vychutnávaš si to. Do diaľky sa vinie cesta do horského priesmyku Galibier.

Existuje zopár hviezdnych cyklistických priesmykov, na ktoré nezabudnete. Col du Galibier je jedným z nich. S výškou 2 642 m, bol dlho najvyšším vrcholom Tour de France.

Vône. Všade naokolo. Kravičky sa pasú, poľné kvetiny, sýto zelená tráva plná šťavy a života. Kyslík atakuje bránicu. Privoniaš pozornejšie. Opäť zakrojíš a znova zatočíš. Ovoniaš. Vôňa Savojska. 48 mesačný plesnivý Reblochon a ružový špeciál pre túto chvíľu.

Gamay a Mondeuse. Neobvyklá zmes týchto dvoch odrôd dáva príjemnú ovocnú ružovú farbu nápoju, ktorá sa veľmi ľahko pije. Nádherné strieborné odtiene, dlhá a hladká dochuť sa otvára náznakmi hroznovej šťavy a končí minerálnym nádychom. . Žiadne škrabanie a pachute. Chcel som šampióna a dali mi ho.

Teraz tu sedím, pozerám do troch dolín a vnímam tú krásu naokolo všetkými zmyslami. Cyklovýstup, priesmyk aj vrcholové fotenie mám už za sebou. Bol to môj tretí výstup na Galibier, kultovú horu TdF. Tentokrát z Telegraphu.

Výstup zo Saint-Michel-de-Maurienne

sa zdá náročnejší ako z Briançonu. Spodná časť výstupu prechádza serpentínami zväčša lesom. Aby ste sa vôbec dostali do Valloire k úpätiu samotného Galibieru, musíte najprv zdolať Col du Télégraphe, ktorý je sám osebe vo výške 1500 m n.m. Zastavte a odbočte. Výhľady z pevnosti stoja za to. Aj si odfúknete. Zdolávate predsa dva kopce za sebou. Výstup v horských sedlách je už čistou pastvou pre oči.

Savoy Rosé

Milí a ochotní. Prvý štvrťkilový zárez syrom som chcel iba zviezť dole pod dresom. Upotený dres, plesnivý syr. Smrad ako smrad. Po týždni to vydá. Napadlo ma posilniť sa už hore, pred zostupom. A potom som to zbadal. Savoy Rosé. Favorit z roku 2014 v Hachette Wine Guide. Francúzsky viem iba poďakovať. Ale hostinská pochopila hneď: „Glass and corkscrew, s'il vous plaît“. Vývrtka visela na dverách. Pohár mi spakruky podala. Sadol som si von a vnímal okolie. Terasu míňali cyklisti, motorkári i zopár áut. Väčšina sa náhlila zdolať vrchol. Ja už to mám za sebou.

Sedíš. Len tak. A vnímaš tú nádheru. Nikam sa neponáhľať. Splynúť s okolím.

Byť hore je zdravé

Nadmorská výška robí zázraky s našim telom. Vo výškach nad 2000 m n.m. sa zvyšuje  množstvo  hemoglobínu  v  krvi.   Zlepší   sa   dýchacia   kapacita,   vaskularizácia   pľúc   a   svalového   tkaniva. Vyššia  nadmorská  výška  je  významným  podnetom  pre  tvorbu červených   krviniek   a   koncentrácie   krvného   farbiva.  Práve červené krvinky na seba viažu kyslík a ten následne distribuujú do celého tela. 

Slnko, mraky a nádherné panorámy. Sedím vo výške viac ako 2400 m n.m., kŕmim sa plesnivým syrom a ulievam si starého vína. Áno viem. Nemá sa to. Ale odolať tejto výzve sa nedalo. Pomaly sa zvečerieva a mne sa nechce ísť dole. Zjazd by nemalo byť ťažký. Okrem 4 km okolo Valoirre stále z kopca. Na žiletke.

Nechce sa mi odísť. Slnko stále viac zapadá nad obzor a mraky vytvárajú na okolitých svahoch neskutočné scenérie. Tie vysoké hrou tieňov na končiaroch. Tie nízke oparom.

Závidím kravám ktoré tu žijú. Možno majú život krátky ale neskutočne krásny. Sú užitočnejšie ako mnohí jedinci. Dávajú nám mlieko, tieto bohovské syry a potom ich ešte aj zjeme.

Všetko je dokonalé. A ja neviem, či budem mať ešte príležitosť sedieť tu a užívať si to ako dnes. Čas je vzácny, príležitostí a nádherných miest na Slovensku i po svete tiež. Predlžujem chvíľu o každú minútu. Atmosféru dopĺňa pocit uspokojenia z podaného výkonu: "Zase si to dal."

Nechce sa mi ísť dole. Chcem tu ostať. Ešte aspoň chvíľku.

Col Du Galibier

Col du Galibier sa nachádza v južnej časti francúzskych Álp neďaleko Grenoblu. Je to ôsma najvyššia asfaltová cesta v Alpách a súčasne najvyšší bod Tour de France. Spojuje Saint-Michel-de-Maurienne a Briançon cez Col du Télégraphe a Col du Lautaret.

Zdolávali sme ho spolu so Sporttour už 3x. Raz z talianskeho strediska Bardonecchia, cez Briancon v roku 2013 a 2x z Guillestre (cez Col d'Izoard a Lautaret) a Saint Michel (cez Col du Telegraphe) v roku 2015.

Galibier je v zime uzavretý. Kúsok pod vrcholom vedie popod priesmyk tunel.

Do Tour de France bol prvýkrát zaradený už v roku 1911. Odvtedy neuveriteľných 58x. Na južnom portáli tunela nájdete pomník Henri Desgrangemu, prvému riaditeľovi Tour de France. Svoje miesto tu má aj Marco Pantani. Na hodnote Galibieru pridáva aj fakt, že výstupy sú často etapovo spájané s ďalším legendárnym kopcom pod Lautaretom- kráľovskou horskou etapou L'Alpe d'Huez, s jeho povestným Dutch Corner.

Col du Lautaret

Z Briançonu alebo Bourg d'Oisans sa na južnú stranu Galibieru dostanete cez Col du Lautaret (2 057 m); zo St Michel de Maurienne, severnej strany cez Col du Télégraphe (1 566 m).

Ak sa zadarí počasie, výstup na Lautaret z Brianconu je nádhera. Stúpate dlhé kilometre miernym stúpaním s parádnymi výhľadmi. Krajšiu dolinu s otvorenými horskými štítmi po oboch stranách som snáď nevidel. Lautaret je tiež spojnica troch dolín s ľadovcami.

Francúzske Alpy sú krásne a dajú zabrať. Galibier je miestom, kde endorfíny, kilometre aj strava score naskakujú. Valloire je raj a kde aj krava fantasticky žije. Výstupy nie sú veľmi strmé (priemery 6-7%), ale sú riadne dlhé. Z oboch strán sú považované za highlighty TdF. Toho, čo môže nezlomný cyklista v Alpách zažiť. Počasie je v týchto výškach však dosť nevyspytateľné. Termín výstupu treba vhodne voliť podľa predpovede počasia.

GPS trás

• Výstup z Bardonecchie cez Lautaret  122km/2810m
• Výstup cez Telegraphe zo Saint Michel de Murriele 74km/2240m

Príspevok Rosé na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na polceste medzi jazerami Annecy a Lac de Bourget sme objavili roklinu, ktorej strmé skalné steny vyhĺbila rieka Chéran. Vyrážame bicyklom po Savojsku. Roklina Chéran je historicky spájaná so zlatokopmi a skvelou rybačkou. Aj preto ho mnohí miestni nazývajú aj Kanadou. Okolo rieky vedie nenáročný ale krásny turistický trail. Trasa dlhá temer 6 km má od najnižšieho bodu 431 m do maximálnej nadmorskej výšky 568 m neveľké prevýšenie 308 výškových metrov.

Pont de l'Abîme

Našim cieľom z Aix-les-Bains bol kultový most Pont de l'Abîme. Vedie k nemu celkom nenáročné stúpanie po málo frekventovanej ceste. Most vyzerá impozantne. Roklinu pretína vo výške 96 m a má úctyhodné rozpätie 74 m. Prítomnosť skalných stien na každej strane rieky akoby predurčovala jeho vznik už v roku 1888. Výrazne totiž skracuje vzdialenosť medzi dedinkami Cusy a Gruffy.

Ihneď po jeho postavení sa stal hlavnou turistickou atrakciou v oblasti Aix-les-Bains a Annecy. Pre bohatú klientelu sa tu organizovali výlety skočom už v 19. storočí. Pre nás cyklistov ostal most ako jeden z cieľov dodnes.

Roklina Chéran

Chéran je 54 km dlhá rieka v Savojských Alpách vo východnom Francúzsku. Pramení v masíve des Bauges a preteká pod úpätím hory Semnoz (1710 m). Roklinou prechádza krásny turistický chodník, ktorý s niektorými prenášaniami znesie aj MTB. Trasa je nádherná. My sme však prešli len jej 8 km časťou po vodopád a druhý most Pont des Banges.

Tu sme sa oddelili, a spustili sa do Arithu, kam nás lákala miestna chocolaterie. Bonbóny na plagátoch vyzerali mimoriadne chrumkavo ale ochutnávka ostala na polceste. Keď sme zišli do údolia, bol pondelok a teda, mimoriadne zavreté. Cesta naspäť nebola strmá, ale dala by sa nazvať karmickým chodníkom útrpného práva. Vyšvihali sme to v tempe a navrchu si ľahli do trávy. Nádherne tu voňalo. Čakala nás len cesta dole okolo syrovej farmy. Spustili sme sa cez Montcel a veru, kravičky nesklamali.

Montcel

Odbočujeme na Montcel a ideme ochutnať vynikajúce syry Bauges A.O.P. Farma je označená ceduľou niekoľko sto metrov od dediny, mierne do kopečka. Ale čo by ste pre to gurmánske potešenie neurobili.

Desať kilometrov pred domovom, dole kopcom na málo frekventovaných cestách. Niet väčšieho blaha, ako si otvoriť lahvinku savojského rosé a k tomu niekoľko zárezov rôznych syrov z miestnej farmy Alpage de la Cluse. K tomu výhľady na vysokohorské savojské pastviny.

Cestou naspäť si trochu zaspomíname. Napojili sme sa totiž na výstupovú cestu na Mont Revard, kde sme na vrchu skoro umrzli. K jazeru to však tentokrát vôbec nebolelo. Iba pomaly, bez stresu a dole kopcom.

Bicyklom po Savojsku

Ak sa dostanete medzi Chambéry a Annecy, nezabudnite objaviť dve nádherné jazerá Lac de Bourget a Lac de Annecy. Ponúkajú stovky kilometrov cyklotrás, nádherné scenérie, autentické miesta a v celom okolí veľmi ambiciózne i elegantne rekreačné cyklo okruhy. Skutočné Francúzsko nenájdete v Paríži ale práve tu. V hornom Savojsku.

Príspevok Bicyklom po Savojsku: roklina Chéran a gastro radosti Francie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Col du Granier je ľahký cyklistický výstup, pretože stúpanie nie je nikdy viac ako mierne strmé. Sú tu rovinatejšie úseky, na ktorých sa môžeš zotaviť. Dobrý povrch vozovky, primeraná dĺžka a príjemná scenéria. To sú predpoklady, ktoré z neho robia ideálnu trasu pre kávopiča, ktorý si chce aj na staré kolená dokázať, že nepatrí do starého železa.

Výstup na Granier

Col du Granier (1134 m.) je horský priesmyk v Savojských Alpách vo Francúzsku, ktorý pretína pohorie Chartreuse neďaleko Chámbery. Priesmyk niekoľkokrát prešli aj cyklistické preteky Tour de France. Prvýkrát bol zahrnutý do TdF už v roku 1947 a odvtedy sa objavil na štarte už 17-krát.

Col du Granier

Zo severu sa stúpanie začína v Chambéry. Zažijete pekných 15,3 km stúpania medzi mimoriadne fotogenickými poliami a usadlosťami, s prevýšením 864 m v priemernom sklone iba 5,6%. Z opačnej strany (zo Chapareillanu) je výstup o tretinu kratší, bohužiaľ s tým istým prevýšením 845 m. Je preto oveľa strmší. S priemerným sklonom 8,6% a krátkym peakom až 17,9%. dá zabrať oveľa viac.

Hore je kosa. Čaj a padák dole. Pri zostupe až do Chambéry nekopneš do pedála. Asi po kilometri zostupu som objavil krátky tunel. Jeho prechodom sa ti tvoria dve (úplne odlišné) neskutočné panorámy Álp.

Chambéry

Už starí Rimania tu založili osadu Lemencum. Od roku 1232 do 1536 bolo mesto sídlom savojských vojvodov. V roku 2006 bolo Chambery vyhlásené za Alpské mesto roka. Viete o tom, že z Bratislavy ide do Chambery Flixbus a berie bicykle?

Nás okrem historických budov a čerstvej bagety ohromila tiež mimoriadne dobrá zmrzlina. Chambéry je s Aix les Bains prepojené veľmi kvalitnou cyklotrasou. Cesta späť nám zabrala viac času iba preto, že bolo treba stále zastavovať, napríklad kvôli foteniu. Pohľady na jazero so zapadajúcim slnkom sú proste nedolateľné.

Aix Les Bains

Okolo väčšej časti jazera vedie prístavná promenáda. Čistá a skvelo udržiavaná. Už na prvý pohľad je studnicou pokoja a dobrých vzťahov. Podchvíľou stretávame piknikujúce a športujúce skupinky. Vidíme tu ľudí každého veku a všetkých národností. Všetci usmiati a ohľaduplní.

Piknik po rastafariánsky

Dvaja psíčkari, francúz a dredový rastafarián, sa rozhodli trochu si v prírode zamuzicírovať. A tak usporiadali koncert pre svojich psov. V priebehu hodinky sa k tomu reggae zišla možno stovka ľudí. K veselému nedorozumeniu prišlo až vtedy, keď som im chcel hodiť do puzdra pár mincí.

"Nie, my nezbierame. Hráme si len tak pre nás a našich psov ale kľudne poseď."

Odpovedal mi chlapík s úsmevom.

Príspevok Col du Granier, bicyklom iba na skok zo Chambéry zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cima Coppi je titul, ktorý dostáva každoročne najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d'Italia, jedného z najvýznamnejších cyklistických pretekov Grand Tour. Cimo Copi dáva prvému jazdcovi možnosť získať viac klasifikačných bodov ako ktorékoľvek iné zaradené hory v pretekoch. Gavia pass získala túto výsadu už 9 krát.

Passo Gavia: 10. najvyšší priesmyk Európy

Santa Caterina Valfurva

Už dvakrát sa stala východzím miestom našich cyklovýletov v okolí Bormia. Je priamo pod Gaviou, oveľa menej preľudnená a cenovo výhodnejšia ako turisticky prefláknuté Bormio. Navyše na námestí majú skvelé pivo.

Ako nastúpať 6000 výškových za 72 hodín?

St. Caterina nám umožňuje zhutniť cyklonášup do predĺženého víkendu. Ak ideš z Nauders, na bicykel vysadneš už cestou v Prate a dáš si prvých 1600 výškových serpentínami Stelvio Passa. Má to výhodu. Naspäť sa spustíš zadarmo. Sadneš do auta a prevezieš sa cez priesmyk ešte raz s foťákom v ruke a spokojný až do St. Cateriny. Vystúpiť z auta nevládzeš, lebo nohy znovu totálne zdreveneli. Zase si zabudol po jazde vystrečovať a hamstringy ostali zatiahnuté ako dobre vytvrdnutá klobása v špajzi.

Druhý deň patrí obligátne Stelviu zo strany Bormia. Ten istý cieľ, úplne iné cesty.  To už máš nastúpaných 3500 m. Zvažuješ aj spustiť sa cez Umbrail Pass do Švajčiarska ale obava ti nedá. "Zajtra na najťažšej etape vyvädnem".

Tretí deň sa spustíš opäť do Bormia. Tentokrát na juh. Až dole. Cez Mazzo di Valtellina vyskúšať Mortorillo Pass, najstrmší kopec okolia. 12 km v priemere 11%. Brutus. Pozrieš Pantaniho pamätník. Exceloval tu. Aby reč nestála, návdavkom si pridáš ešte prechod cez Ponte di Legno a Gavia Pass, aby ťa námestie v St. Caterine podvečer privítalo dobrým pivom. Dnes si si naložil ďalších stodesať a 3000 výškových. Ten tunel je fakt strašný.

4 deň sa už iba preklínaš. Tú Gaviu z druhej strany predsa netreba. Po blbých výhovorkách nakoniec zacvakneš tretry a vyrazíš. Nie je to ďaleko. Rovno pod nosom. Priložíš ďalších 1400 výškových a ak to prežiješ, zaklínaš sa: "Už nikdy viac nesadnem na bicykel". Vydrží ti to týždeň. 

Nakoniec ti ostane ešte jedna milá povinnosť. Livigno, jeho bezcolná zóna a 23 ručný rum Ron Zaccapa za krásnych 32 €. Dotankuješ za lacné prachy, pokukáš cykloobchody (majú to občas super akcie) a hajde domov. Robotovať. Bolo by to krásne ak by to bolo také jednoduché.

Prvá skúsenosť z Gaviou

"Neboj Peťó, dáme Mortirolo, potom sa najeme, prehupneme ešte cez jeden kopeček a sme na hoteli. To dáš...", motivuje Noro.

Ten "ešte jeden kopeček" bolo práve Passo Gavia. To som ešte nevedel o čo kráča. S výškou 2652 m n.m. Iba 3 m menej ako Gerlachovský štít. Gavia bola po Stelviu môj druhý "grandtour" kopec. Aj by sa to dalo, ak by mi ju fešáci neskombinovali z Mortirolom. Čo ťa nezabije, to ťa posilní.

Mortirolo Pass

som so zopár krízami zlúskol ako malinu. O tom tu >. Spustili sme sa do Ponte di Legno a dali skvelú pizzu. Pred nami sa týčila Gavia. Dvaja mladí súťaživí chrti, dvaja namakaní temer dedkovia a ja. Dole sme si ešte ozrejmovali cestu: "Nezabudnite odbočiť, je to taká nenápadná odbočka z hlavnej cesty, asi kilometer za mestom"

Kríza hodnôt

Už dole som vedel, že je zle. 17,3 km s prevýšením 1363 m. "Počkám chvíľu, pustím ich dopredu a zoberiem si do sedla taxi. Na 30 eur sa nejaký taxikár určite ulakomí." Nevydalo. Ego nepustilo a vyrazil som, že to predsa len skúsim. Po prvých 500 výškových metroch som použil svoj posledný gél. "Otočím to a vrátim sa naspäť. Toto dám len v taxíku. Ale čo ak tam žiaden nebude?" Zacvakávam a pomaly krútim ďalej. Metre veľmi pomaly ubúdajú. Sedlo akoby sa ani nepribližovalo. 700 nastúpaných. Zachraňuje ma fontána. Tečie z nej voda. Jej pitnosťou sa nezaoberám. Už dávno nemám ani kvapku. Chytá ma panika. Naspäť sa už nedá a vrchol je v nedohľadne. Racionálne zvažujem možnosti. Stopnem si nejaké auto a ponúknem mu 50, kľudne aj 100 eur, len nech ma vyvezie hore. 

Odkladám bicykel a začínam stopovať. Autá okolo mňa frčia ale nikto nezastavuje. Panika začína vrcholiť. Vysadám a šliapem až k nejakej plošine, kde sú zaparkované autá. "Možno hubári. Niekoho musím zlomiť." Ale naokolo ani nohy. Začínam mykať autami. Snáď sa spustí nejaký alarm a privolá šoféra. Počítam peniaze v peňaženke. Mám tam čosi vyše 200 €. Strach zo mňa robí granda. Kľudne dám všetky tomu, kto ma vyvezie. 

Nič. Alarmy hučia. Nikde nikto. Som morálne na dne. Cesta sa zužuje prakticky na chodník. Zvečerieva sa. Hlaďák. Demoralizácia. Okolo mňa frčia už len motorkári. Ale práve ten symbol civilizácie ma drží nad vodou. Ešte som tu neostal sám. Inak by som začal kričať o pomoc. Zmráka sa. Toto nedám. Prechádzam cez tunel. Strašný neosvetlený tunel v ktorom sa ozýva rev motoriek, akoby predurčovali môj koniec. Keď som vyšiel z tunela bol som na konci. "Ďalej to nedám."

Bicykel za život

Musím niekoho zastaviť aby ma vyviezol hore. "Kľudne dám aj ten bicykel. Len nech to prežijem." V poslednom pude sebazáchovy racionálne reagujem a dávam to "na obeť". "Musím niekoho zastaviť za každú cenu." Kladiem bicykel na cestu a líham ku krajnici. Zabralo. Zastavilo hneď prvé auto. Holanďan s rodinou a dvoma deťmi v Caravelle sa ma pýta, či potrebujem pomoc. Vysúkal som zo seba prosbu, aby ma vyviezol hore. Že som to "trochu prehnal". Natlačili do mňa plechovku Coly a zo dve Snickers tyčinky, naložili bicykel.

Je teplo a ja sedím ani netutám. Veziem sa hore. Asi pol kilometra vyššie zbadám zdemoralizovaného Nora opierať sa jednou nohou o zľadovatený sneh na krajnici. Tiež má dosť. 

Hore ma nechceli vyložiť. Pýtali sa, či ma nemajú zviesť až k hotelu. Skvelí ľudia. "Nie", odpovedám, "toto už dám." S roztrasenými rukami vysadám na bicykel a spúšťam sa do St. Cateriny. V rukách mám taký tras a kŕče, že viac ako 25km/h to nepúšťam. O polhodinu som dole. Tam ma dobieha Noro. "Peťo a ty čo tu robíš, kde si sa tu vzal?" Pokorne priznávam pravdu a blahorečím humanite holanďanov.  "Čo ste mi nezastavili, skoro som zomrel", priznáva aj on. :-) 

Je dobre. Slnko zapadá a my sedíme na námestí na pive. Zrazu telefón. Volajú zvyšní dvaja makači. "Magori, my sme v nejakej prdeli, ja tu vidím tabuľu Benátky!?!?!?!" Zle odbočili a vystúpali v záchvate súťaživosti omylom na Passo Tonale. Neostávalo len sadnúť do auta a do noci ich autom sťahovať cez dva priesmyky dole.

Gaviu som dal ešte niekoľko krát. Z oboch strán. Ale nie tak dramaticky. A už nikdy nie v kombinácii s Mortirolom. :-)

Po výstupe na Gaviu

Highlightom pre mňa je výšľap na Gaviu zo St. Cateriny. Jednak je stredisko vyššie položené, jednak je tam oveľa menší ruch a krajšie výhľady. Vždy keď sme v Cateríne, je to povinná jazda. 

Gavia pass

Pre niekoho je Gavia cieľom, pre iných štartom. Hikeri a výškolezci jasajú.

Priamo nad priesmykom z východnej strany je Corno dei Tre Signori (3360 m) a vedľa Monte Gaviola (3025). Na druhej strane cesty sa týči Monte Gavia (3223 m). Pokračovaním po ceste v smere na Bormio sa po necelých 3 km dostanete k pamätníku, odkiaľ začínajú trasy pre skupinu Punta San Matteo (3678 m). Do tejto skupiny patria Pizo Tresero (3594 m), Punta Pendranzini (3599), Cima Dosegu (3560) a niekoľko ďalších trojtisícoviek.

Na Gavii sa aktívny človek nenudí.

Niekoľko ukážok MTB trailov:

• MTB Monte Gavia
• Alpencross race
• Ponte di Legno

Príspevok Passo di Gavia: Lombardský gigant a 10. najvyšší priesmyk Európy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Passo di Foppa. Tiež talianske Passo di Mortirolo (1852 m n.m.) je vysokohorský priesmyk, ku ktorému sa dostanete tak, že naklesáte zo St. Cateríny 500 a následne z Bormia ďalších 300 výškových metrov. Ste 800 m dole a potom príde moment pravdy. Mortirolo pass: cyklistické peklo Bormia.

Na horský priesmyk sa dá vyliezť tromi cestami. Cesta z Mazzo di Valtellina je však najslávnejšia vychutnávka. 12,4 km stúpanie v priemere 10,5% (výškový prírastok: 1300 m) s maximálnym stúpaním 18% a nie na pár metroch. Tento výstup je považovaný za jedno z najnáročnejších stúpaní Giro d'Italia. Stojíme pod tabuľou a za pár chvíľu  sa máme o tom sami presvedčiť.

Na Mortirolo Pass

Začalo to nevinne. Nebol som si istý, že to po Stelviu na tretí deň chcem. Až do Mazzo di Valtellina to bolo len skopečka. Potom prišlo Mortirolo. Prvé kilometre som ako tak s hrdosťou ustál. Až kým sme sa nedostali do otočky okolo kostola. GPS ukázala 22%. 

Kto očakáva pri výstupe nejaké zásadné panorámy, je na omyle. Väčšina jedovatých kopcoch je celkom nenápadná a prechádza cez lesy, záhrady a pasienky. Keď sa však pozrieš dole do doliny, dostávaš závrat.

Pamätám, že v tom kopci pri nejakej murovanej chate hrali deti futbal. Zamýšľal som sa čo sa stane, ak im odskočí do tej diery podo mnou lopta. Asi kúpia novú. 

Pantani

Mortirolo preslávil najmä Marco Pantani. Na 11 zákrute tu má dokonca svoj monument s povestným číslom 42. Tých jeho 42 minút sa u mňa pretiahlo na skoro dve hodiny.

Marco Pantani (1970 – 2004) bol taliansky profesionálny cyklista. známy aj pod prezývkou Il Pirata (pirát). Toto meno si vyslúžil vďaka razantnému štýlu jazdy, ale aj pre svoj výzor: hlavu mal vždy dohola oholenú, nosil „pirátsku“ šatku a veľkú náušnicu. Súčasne je to posledný cyklista (pred ním sa to podarilo menám ako Fausto Coppi, Jacques Anquetil, Eddy Merckx, Bernard Hinault, Stephen Roche a Miguel Indurain), ktorý v tom istom roku vyhral Giro d´Italia i Tour de France.

Kde sa hoblíci učia pokore

Modlíš sa aby nebola rovina. Každý míľnik trasy je označený priemerným percentom stúpania. A ak vidíš tabuľku 6% tak ti musí byť jasné, že niekde inde budeš musieť ten priemer 11% dohnať a tak zákonite musí prísť aj na priemer 17%.

Priesmyk Mortirolo

Keď zbadáš salaš, vodu, kravy a pasienky, máš vyhraté. Ostáva zopár zákrut a si hore. Žmýkaš na komplet premočený dres a sťažka do pol pása vyzlečený vydychuješ. Tepovky atakujú strop. Všetci ťa predbiehali a ty si išiel celkom na podlahu. Nie je to dlhé, iba 11 km. Ale stačí, ak trochu prepískneš tempo, a vyflusne ťa to ako malinu. Mortorilo nie je ako Galibier, Gavia či Stelvio Pass so svojimi panorámami, výhľadmi a vcelku pohodovým stúpaním.

Je skôr ako Zoncolan. Jedovitý a ostrý. Mortirolo pass: cyklistické peklo Bormia.

Bike vs bicykel

Raz som sa tu dokonca pobratal s motorkou. To vďaka arogantnému trotlovi na HONDE 1800, ktorý ma v prudkom stúpaní sundal, lebo som mu zavadzal. Postaral sa o mňa v štýle: "Are you OK?" a zmizol.

Našťastie nie všetci sú takí. Potrebujem však dve nové špice a nové barany.

Väčšina cyklistov sa zhodne, že vyšlapať na Mortirolo čo i len jeden krát stačí. "Morbídny kopec" otriasol sa pri spomienky špurtér Mark Cavendish.

"Nemôžem povedať, že by som si ho neužíval, ale vždy som sa ho bál. Dole sa len modlíte aby vás telo nesklamalo." priznal Simoni, víťaz Gira a vyhlásený vrchár.

MTB

Je to kopec skôr na horský bicykel a ľahšie prevody. A veru, pre MTB tu ruže tiež kvitnú... :-) Napriek tomu si pozrite si zaujímavé videá:

• Mortirolo MTB tour
• Mortirolo ConVita

Kopce okolo Bormia

• Gavia Pass
• Stelvio Pass

Príspevok Mortirolo pass: cyklistické peklo Bormia zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Príspevok Cyklo výšľapy na Stelvio, Gaviu a Mortirolo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.