Skiathos si väčšina ľudí pamätá ako ostrov pláží, barov a lietadiel letiaco nízko nad hlavami. My sme sa však rozhodli ísť opačným smerom – Výstup na Mt. Mytikas, najvyšší bod ostrova. Má síce len 433 metrov, ale nenechaj sa oklamať číslom. Chodníky okolo neho ťa donútia nastúpať výškové metre, ktoré by si od „plážového ostrova“ nečakal.
A presne v tom je to čaro.
Plot, kravy a rýchle rozhodnutia
Prvé vážnejšie zastavenie nebolo kvôli výhľadu, ale kvôli plotu. Prejsť či neprejsť?
Za ním sa v diaľke pokojne pásli kravy. Vyzerali, že turistov poznajú lepšie než miestne bary. Dúfali sme len, že niekde nablízku nemajú žiarlivých býkov. Do toho štekot psov, ktorým v očiach čítaš vetu: „Ešte krok a natrhnem ti riť.“ V horách to znie vždy o niečo naliehavejšie než v dedine.
Rýchle otvorenie bránky, rýchly prechod a ešte rýchlejší ústup. Hory na Skiathose ťa naučia rozhodovať sa bez zbytočného filozofovania.
Karaflitznaka: Skiathos najkrajšie výhľady
Karaflitznaka – druhý najvyšší kopec ostrova – vyzeral na mape ako zbytočná zachádzka. V realite sa zmenil na jedno z najsilnejších miest dňa.
Vyšli sme na vrchol a zrazu bolo všetko jasné. Skopelos ležal oproti nám ako na dlani, pod nami sa leskol prístav, v diaľke bolo vidno aj letisko. A hlavne – nefúkalo.
Ten druh pokoja, keď sa ti nechce ísť ďalej ani dole.
Sedeli sme tam dlhšie, než sme plánovali. A vôbec nám to neprekážalo.
Mt. Mytikas, strecha Skiathosu pred nami
Po niekoľkých kilometroch stúpania a klesania nás chodník vyviedol na lúčku, z ktorej bol konečne viditeľný hlavný kríž. Záver dal telu ešte zabrať. Laná, reťaze, kamene, sústredenie. Nič technicky extrémne, ale dosť na to, aby si vedel, že si si vrchol zaslúžil. A hore?
Výhľady. Ticho. A malý grécky žart.
V skrinke s vrcholovou knihou nás čakala fľaša Ouza a tri poháriky.
No nemiluj tých Grékov. Aj na vrchole hory vedia, že rituál je dôležitejší než výkon.
Olivový olej na Skiathose
Schádzame opäť pomocou reťazí a lán. Zostup z Mytikasu nás viedol popri starých olivovníkoch, ktoré tu stoja dávno predtým, než niekto začal ostrov nazývať dovolenkovou destináciou. Oliva bola pre vnútrozemie Skiathosu tým, čím je dnes pláž pre turistov – istotou prežitia.
O niečo nižšie pod trailom kedysi fungoval jednoduchý kamenný olivový lis, ručný, pomalý, poháňaný ľuďmi a trpezlivosťou. Rodiny sem nosili úrodu z okolitých svahov a lisovali olej nie pre obchod, ale pre seba, pre zimu, pre deti. Prvá várka oleja sa podľa miestneho zvyku nepredávala – patrila kaplnke, kláštoru alebo zostala doma ako požehnanie na celý rok. Aj preto dnes olivové háje na Skiathose nepôsobia ako plantáže, skôr ako dedičstvo.
Veľa miestnych dodnes vyrába olej len v malom, často ho dávajú spracovať mimo ostrova, no chuť zostáva rovnaká – surová, zemitá, úprimná. Medzi olivami a horami tu nikdy nebola hranica, jeden svet plynule prechádzal do druhého. A keď tadiaľ prechádzaš pešo, zrazu chápeš, prečo sa ostrovania nikdy úplne nepresťahovali k moru. Hora ich síce unavila, ale oliva ich vždy uživila.
Sme nad Parissi winery, späť v civilizovanejšej časti ostrova. Nebolo to extrémne náročné. Ale bolo to božie. A pritom si dovolím tvrdiť, že 90 % turistov na Skiathose tieto výhľady nikdy nezažije. Nejde sem totiž žiaden shuttlebus.. A možno je to tak správne.
Kaplnky Skiathosu nežiaria na Instagrame
Cestou míňame jednu z mnohých kaplniek. Na ostrove ich sú desiatky – najmä pozdĺž severných trailov. Skromné, otvorené, udržiavané miestnymi. Bez turniketov, bez vstupného, bez vysvetľujúcich tabúľ.
Výstup na Mt. Mytikas sa vydaril nad očakávania. Ak máš čas, choď tiaž na trail ST 8, ktorý kopíruje severné pobrežie medzi strateným mestom Kastro a Agios Alexandrios. My sme to tentoraz nestihli. A dodnes nás to trochu mrzí. Nestihli sme to aj preto, že večer nás čakala Evangelistria Monastery – kláštor a jeho olivové háje.
