Spara je neznesiteľná, teplomer atakuje 40, asi sa schyľuje k búrke. Po týždni s vnučkou, ktorá vyžaduje neustálu pozornosť a s neutíchajúcim entuziazmom sa pýta “A prečo?” asi trikrát za minútu, nastáva výnimočná chvíľa: mám hodinu. Hodinu len pre seba. Kolobežkou po chotári pre radosť.
Vytláčam z garáže Kostka kolobežku. Nie tú elektrickú, s kolieskami ako od liliputánov, ale tú poctivú, kondičnú, Trip Max. Tá neodpúšťa lenivosť, ale odmeňuje ťa slobodou. Naše spoločné výjazdy majú pravidlá: žiadne slúchadlá, žiadne stopky, žiadne výkonnostné aplikácie (teda väčšinou nie). Len ja, ona a cesty, ktoré poznám desiatky rokov.
Po pár sto metroch cítim, ako sa hlava čistí. Vietor vo vlasoch vyháňa sparu, zjavujú sa prvé kvapky potu a muchy… zatiaľ mi to neprekáža. Telo sa spotí, mozog vypne autopilota. A zrazu tam som. V chotári Horných Štitár, kde nič veľkolepé nestojí, no všetko skutočne, autenticky žije.
Naľavo pšenica, napravo repa. Klas by som aj požmolil, lenže odkedy politici začali s ustarostenými a chápavými tvárami žmoliť pred kamerami, mám na to miernu alergiu. Ale aspoň viem, že držím pšenicu a nie kukuricu, čo sa o každom nedá povedať. Nevyrušujte. Tu sme pri žatve.
Stravoholik
Pri poľnej ceste na letisko predbieham kombajn. Nechcem s ním pretekať, ale fakt nechcem dýchať ten bordel, čo oračko sečko žničko mlátičko pečka zo svojich útrob v tej horúčave vypúšťa.
Kedysi by som dupol aj viac – nie preto, že treba, ale preto, že niekto ma predbehol. Moje obdobie stravoholika sa vyznačovalo tým, že som všetko meral, sledoval, porovnával. Čas, vzdialenosti, rýchlosť, výkon,… Kto ma predbehol, mal po chlebe. Pokaľ som mu stačil. Dnes sa len uhnem pod stromy. Je tam viac tieňa.
Samota lieči
Ľudia dnes hovoria, že nemajú čas. Ale to nie je pravda. Majú ho všetci rovnako. Len ho dobrovoľne vymieňajú. Za scrollovanie, vyplakávanie, hejtovanie, gaučovanie, televízor, sociálne siete, robotu, výkazy, nekonečné mítingy, kariéru, peniaze, ktoré nakoniec aj tak minú iba na to, aby našli kúsok uspokojenia a šťastia.
Byť sám neznamená byť osamelý. Znamená to, že konečne počuješ svoje vlastné myšlienky. Počúvaš ich, triediš ich, vyhadzuješ staré a ukladáš nové. A možno sa aj konečne spýtaš: „Prečo vlastne robím to, čo robím?“ Nehľadám radikálne odpovede. Niekedy stačí len vedieť, že tá otázka vôbec existuje.
Seneca by mi možno poradil: “Netráp sa nad tým, čo nemôžeš ovplyvniť.” Tá rada by v dnešnej dobe znela aj: “Nestrácaj čas so správami a sociálnymi sieťami. Nevstupuj do komentárov a online diskusií, ak ti záleží na vlastnom duševnom zdraví.”
Nie je kolobežka ako kolobežka
Cestou k Panenke Márii míňam na poľnej ceste suseda. Tiež na kolobežke. Vraví, že „off-road elektrickej“. Vraj chce byť súčasťou smart-komunity. To slovné spojenie ho očividne teší. Pôsobí, akoby mu ho niekto vpísal do vizitky. Ukazuje mi appku, kde sleduje, koľko kilometrov prešiel a koľko kalórií by spálil, keby šliapal. Tento stroj to odmaká za neho.
Zatiaľ čo rozpráva, na moju upotenú tvár pristávajú komáre. Ponúkam im lahôdku. Vlhké a slané, čosi ako Dru tyčinky s koktailom. Usmejem sa teda, poviem že má recht a sústredím sa na dôležité. Keď som rýchlejší ako tie krpaté komárie svine, tak ma nedoštípu. Ale predsa, akú komunitu tvoria ľudia, ktorí sa nechcú hýbať, no majú na to stroje? Kolobežkárske ghostrunnery? Neurazil som ho. Rozlúčili sme sa priateľsky. On má baterku, ja (aspoň verím) energiu v nohách.
Krajina, ktorá nepotrebuje retuš
Cez kľukaté chodníčky v repkovom poli dorážam ku križovatke poľných ciest. K Panenke Márii. Kedysi tu viedol chodník, dnes je zarastený, neviditeľný. Ale socha stojí. Skromne, ako by čakala, kedy si ju niekto zasa všimne.
Naľavo klasy, napravo repa. Obilie je tu zlaté ako medaila, ktorú nikdy nikto nedostal. Vo vetre sa hýbe ako vlasy stareny, ktorá vie, že krása nie je vec účesu, ale príbehu. Na to, aby si zažil nirvánu, nepotrebuješ cestovať cez polku sveta. Krásu máš rovno pod nosom, ak ju vieš vnímať.
Zrazu sa zastavím. Len tak. Hlboko sa nadýchnem. Nie je to jogínske cvičenie. Je to obyčajný výdych šťastia. Kúsok za mnou prebehne srnka. Zľava spieva drozd, sprava tiež čosi čviriká. Ozve sa hrom. Už sa to blíži. Inak ticho. Ticho pred búrkou. Ticho, ktoré reve. Svet je v poriadku.
Kolobežkou po chotári pre radosť
Šťastie nestojí nič. Len tvoju pozornosť a ochotu vyraziť kolobežkou po chotári len tak pre radosť.
V ten večer nestihnem žiadny rekord, žiadnu segmentovú výzvu. Ale v hlave mi zostane čistota. V kolenách príjemná únava. A v duši pokoj, ktorý ti žiadna aplikácia nezmeria.
Tak vezmi kolobežku, bicykel, nohy… čokoľvek. A choď. Nie pre výkon. Ale preto, že môžeš.
A možno cestou stretneš aj samého seba. Usmej sa na svet.
