O horách a o ľuďoch: rozhovor s Peterem a Ivou Lackovou o reštartnisa

O horách a o ľuďoch: rozhovor Ivany Lackovej s Peterem o reštartnisa

Zrazu prišla správa. Môžem sa spýtať pár otázok? Ani nevedela, ako mi padla do rany. Každý rok zvyknem urobiť nejaký výročný rozhovor. Pomáha mi to utriediť myšlienky a posunúť sa zas o rok ďalej. Až v priebehu rozhovoru som zistil, že Iva Lacková nielenže je prvým rokom účastníčkou 7 kopcov 3 jazerá, nielenže občas napíše nejaký článok do novín, ale navyše i premýšľa a je aj autorkou už 4 vydaných kníh z produkcie vydavateľstva Ikar. Rád som súhlasil.


To, čo nedokázali pre turistiku zapálení aktivisti, podarilo sa vírusu z Číny. Už sme si zvykli, že odtiaľ prichádza všetok tovar, tak prišiel aj COVID-19, ktorý vyhnal ľudí zo zavretých nákupných centier do stále otvorených lesov. To musí takého turistického nadšenca, zakladateľa portálu Reštartni sa Petera Ertla, človeka, ktorý o horách len nekecá, ale im aj rozumie a snaží sa už zopár rokov nalákať do nich viac návštevníkov, zdvihnúť zo stoličky. So svetoznámym fenoménom je však boj neľahký aj v tomto smere.

Zaznamenal si vyšší počet záujemcov o každoročnú výzvu 7 kopcov 3 jazerá? Tipujem, že áno, pretože aj ja, ako turista samorast, som neregistrovane chodila po lesoch a keď som výzvu o zvládnutie určitých cieľov zbadala, pripadalo mi to ako svetlý bod v tej pandemickej temnote. Niečo konkrétne, hmatateľné, čo vráti životu naruby poriadok do všedných dní, dodá motiváciu do najbližšej budúcnosti. Dostávaš spätnú väzbu od ľudí, pre ktorých sa turistika stala v dnešných časoch akousi záchrannou sieťou alebo si už predtým zaregistroval zvýšený záujem ľudí o hory?

Covid-19 nespôsobil prudký nárast turistov. Iba znemožnil cestovať a tým zvýšil záujem o výlety a trávenie času v horách a na Slovensku. To, že si človek objedná zľavomatový wellness hotel v Tatrách, alebo že sa vyvezie autom pod horáreň, tam si opečie klobásu, vyfajčí cigaretu, prejde 500 metrov a zvezie sa dole, ešte z neho turistu nerobí. Je dobre, že ľudia vo väčšej miere objavujú hory a prírodu. A verím, že z mnohých ľudí, ktorí dnes začali slovenské hory objavovať, sa raz turisti aj stanú.

Oveľa väčší a dlhodobejší vplyv na rozvoj turistiky a objavovanie hôr má dnešná rýchla, neosobná, konzumná a pretechnizovaná doba. Záujem o 7 kopcov 3 jazerá stúpa z roka na rok. Raz viac, raz menej. Je to však dopyt po zmene. Ako to ale ja vidím, z veľkej miery je to tiež o dôvere ľudí. Dnes je internet zahádzaný výzvami zdolaj, vyhraj, zarob, získaj …. Všade, kde vzniká dopyt, vzniká aj mnoho projektov. Jedny preto, že ľudia majú víziu niečo vybudovať a potrebu veci meniť, iné preto, že niekto uverí, že ak úspešný model skopíruje a mierne pozmení, je to šanca ľahko a rýchlo zarobiť. Čas to vždy vyfiltruje. 🙂

Necítim najmenšiu potrebu ľudí o výzve 7 kopcov 3 jazerá presviedčať, ani bojovať o ich účasť. Už dávno som rezignoval na myšlienku, že môžete niekoho zmeniť, ak to sám nechce.  🙂

Robíme si svoje, robíme to po svojom a ak to niekoho osloví, budeme radi, ak sa zapojí a bude s nami. Tvoriť však masovky a marketingové potemkinove dediny nemá význam. Zabíja to podstatu myšlienky. Je to o slobode, voľnosti, o zážitkoch, o vzťahoch, o komunikácii a kamarátstve. Mnoho ľudí vo výzve sa už za tie roky osobne pozná. Tešia sa na seba. Čím väčšia akcia, tým neosobnejšia. Nakoniec ostane len anonymná masa vzájomne cudzích ľudí, ktorí sa zapájajú kvôli oceneniam, že niečo vyhrajú alebo niečo získajú. To však kvalitu skupiny nerobí. Vzájomne zdieľať zážitky, podržať sa, pokecať, posrandovať, odovzdať si skúsenosť… Ako sa môžete pobaviť s človekom, ktorý za rok v skupine ničím neprispeje. Iba berie. Neholdujem masovkám. Preto aj propozície typu: choď, kedy chceš, s kým chceš, ako chceš a vyber si trasu, ktorú zvládneš.

7 kopcoch 3 jazerá chceme poskytovať najmä inšpiráciu, motiváciu pohnúť zadkom a ukázať iný uhol pohľadu na život. Niekomu sa tá cesta môže páčiť, inému nie.

Slová turistika, turistický ruch sú dnes používané veľmi všeobecne. Neverím tomu, že nejaký vírus urobí vo významnej miere z neturistov turistov a z nešportovcov športovcov.

Lásku k pohybu a k horám má zväčša človek v sebe. My mu ju môžeme pomôcť objaviť a pestovať.

Pred pár rokmi som sa rozprával s jedným kamarátom, majiteľom fitness centra. Povedal: „Január,… predsavzatia, všetci…., február polovica, marec, z polovice polovica a od apríla ostanú cvičiť len skalní, ktorí to naozaj chcú. To sú skutoční klienti fitka.“  A tak je to aj pri Covide. Prišli obmedzenia. A ľudia hľadali náhradu. Z koľkých z nich sa stanú aktívni hikeri, turisti, ukáže až čas.

Záujem o turistiku a hory narastá pozvoľna už dlho. Podľa mňa z úplne iných dôvodov ako kvôli pandemickým opatreniam. Ľudia prestávajú vzájomne komunikovať, strácajú medziľudské väzby, slobodu rozhodovania. Uzatvárajú sa do sociálnych vyhranených bublín, strácajú schopnosť prijímať rôzne názory, vyhráva rýchlosť, plytkosť, povrchnosť. Komunikácia sa presúva do mobilov a sietí. Cítime existenčné ohrozenie, vyhoretosť, stres, stereotyp a osamelosť. Hory, aktívny pohyb a zdieľanie reálnych zážitkov s inými predstavujú presne to, čo dnes ľuďom chýba. Uvoľnenie, relax, nové vzťahy, úprimnosť, sociálne väzby, ale najmä nezabudnuteľné zážitky. A tie prichádzajú až vtedy, ak je človek ochotný opustiť svoje ego, svoju zónu komfortu.

A to do toho nechcem montovať rozmer adrenalínu a endorfínov, prirodzenej súťaživosti a hecu. Nechcem, aby ste pri čítaní zomreli na starobu. 🙂

Viem, teraz tu máme pandémiu a obmedzenia, ale to nepotrvá večne. Slovenské regióny majú dnes skvelú šancu získať domácich návštevníkov späť. Z niektorých sa stanú aj turisti a z mnohých stáli návštevníci. To, ako sa budú slováci vracať do slovenských hôr vo veľkej miere záleží práve na prístupe regiónov. Aby si človek po ukončení pobytu povedal: „Skvelé. Už sa teším, keď sem znovu prídem.“ Je však dôležité, aby rozvojové stimuly v regiónoch neriadili úradníci bez štipky nadšenia alebo skupinky typu „já na bráchu, brácha na mne“, ktorých jediným cieľom je využiť fondy vo svoj prospech. Česť výnimkám.

Si propagátor zdravého spôsobu života. Nie toho imaginárne zdravého, vegánske latečko, fitko, apky v mobile rátajúce prejdené kroky, kalorické tabuľky. Obávam sa, že detstvo s modrinami na kolenách, prelezené všetky okolité dvory, kúpanie v rybníku na tajnáša a podobne, to už si dnešné decká nezopakujú, iba ak by to niekto zapracoval do počítačovej hry.  Šanca na návrat k starým časom je preč, ale nové nemusia byť také zlé, keby…. Keby, čo? Čo ponúkaš deckám, mladým ľuďom, ľuďom závislým od mobilov a počítačov?

No presne to. Možnosť hompáľať len tak nohami a pozorovať plynúci svet, slobodne dýchať, získavať modriny, vyrezať si píšťalku, kúpať sa v rybníku…. 🙂 Sranda. Najmä príležitosť skúsiť iné, prekonať sám seba, reálne emócie a najmä zážitky. Skutočné zážitky. Ak si niekto myslí, že jeho deti dostane od apatie a počítačov niekto iný ako on sám, dedo, strýco, kamarát, tak je na omyle. Zážitky, emócie, ani komunikáciu, priateľstvo a otvorenosť si nemožno kúpiť. Vzniká v interakcii. A moja skúsenosť je, že väčšina skutočne dobrých zážitkov veľa nestojí. Iba ochotu otvoriť sa. Sebelepší zájazd ti nenahradí dobrú partiu. Nemusíš ísť na Maledivy, nemusíš mať all inclusive rezort, ani západ slnka v Egypte. Fantáziu a zážitky ti nedajú predžuté a naservírované veci.

Ani mobily deťom netreba nutne zakazovať. Nainštalujte si do mobilu locus alebo mapy.cz a spravte z detí v lese prieskumníkov a navigátorov. Nechajte ich viesť vás. Povýšte ich, dajte im zodpovednosť a nevstupujte do rozhodovania. Nech oni určujú cestu. Budete prekvapení, ako sa ich chovanie a komunikácia zmení. Oni do toho mobilu zväčša ťukajú len preto, že necítia váš skutočný záujem.

Alebo ich začnite učiť fotiť. Kompozícia, svetlo, farebnosť, gradácia, harmónia, uhol pohľadu, rozostrenie, popredie, pozadie…. Mobil môže byť užitočný nástroj. Naučte deti využívať ho. Nedajte však mobilu šancu, aby prázdna technológia bez náplne ukradla detskú dušu. Takých rád je oveľa viac. Je to o fantázii, ale najmä o skutočnom záujme komunikovať s deťmi.

Nedávno mi jeden diskutér zahlásil, že on k pohybu žiadne medaily nepotrebuje. No on možno nie, ale skúste niekedy pozerať do očí deťom, ktoré stoja na pódiu a preberajú si medailu. Komplexný zážitok. Tú, ktorú som ja získal za plávanie v pionierskom tábore v Červenom kláštore, si pamätám dodnes. A to už je vyše 45 rokov. Vešať medaile na krk účastníkom, to robím vždy osobne a rád. Medailobranie. Najkrajšia časť roka. Pozrieť si do tváre potriasť rukami, prehodiť slovo, dve, usmiať sa, prevziať sušené hríby, fľašku zápražky, urpínskeho moku… Vždy ma to nabije na ďalší rok.

K masovosti a animáciám. Nie som zástancom veľmi organizovanej turistiky, väčšina našich účastníkov chce samostatne rozhodovať, neprispôsobovať sa. Každý má svoju osobnosť. Je to na najmenších bublinách (rodičia, dedovia, tímy, kamaráti) aby chytili šancu za pačesy a ukázali deťom (a nielen deťom) ako ich môže pohyb v horách obohatiť a že reálny zážitok je miliónkrát viac ako gaučovanie pred televízorom, nadávanie na celý svet vo FB skupinách alebo ťukanie do mobilu.

Asi si si všimla, že naše výzvy nie sú veľmi o peniazoch. Deti, mládež, seniori, zťp, všetci sú u nás bezplatne. Rodiny v štartovnom balíku dostanú oveľa viac než stojí rodinné štartovné. Chceme dať príležitosť najmä rodinám. Pôvodne sme zvažovali aj bezplatné štartovné, ale to na Slovensku nefunguje. Prihlási sa každý, veď to nič nestojí a po mesiaci alebo prvom cieli sa na to vykašle. U slovákov je taký fenomén:  To, čo je zadarmo nemá hodnotu a to, čo je za peniaze, treba hejtovať, lebo niekto ich chce ošklbať. Jedno aj druhé je choré a vnímam to ako pozostatok doby, ktorá nás naučila iba natŕčať ruku, vyplakávať, sťažovať sa a brať.

Teraz príde zákerná otázka. Čítala som o tebe, že si dokázal radikálne zmeniť svoj spôsob života kvôli nadváhe. Nevedel si si vraj už zaviazať šnúrky od topánok. Mám takých ľudí okolo seba veľa, ale nemyslím si, že šnúrky od topánok dokážu človeka motivovať k zmene života. Čo bolo tvojou skutočnou motiváciou? Prosím, poďme bez servítky…

HAHAHA. Šnúrky boli veľmi významné. Hneď po revolúcii som začal podnikať a keďže zvyknem robiť veci naplno, tak naplno som sa aj nehýbal a prejedal. Okrem toho, že sa považujem za ťažkého workoholika, môj život sprevádzalo aj všetko to ostatné, vrátane ponocovania, 40 cigariet denne, veď to poznáme. Až tak, že som sa jeden večer našiel v posteli, ako mi lekár pichá do zadku injekciu a hovorí, že ak nezmením život, tak za pár rokov zomriem. Skvelá motivácia. Ďalšiu injekciu som dostal v saune. Chodím tam roky s kamarátmi lekármi. A raz mi Mišo, chirurg, povedal: „Kurňa, teba by som nechcel operovať, keď ťa rozrežem a vyleje sa von to sadlo…“ Dosť nechutné, ale tiež veľmi motivačné. Najprv som sekol s cigaretami. Odvtedy som nezobral do úst ani jednu. Asi rok na to som vošiel do obchodu prebrúsiť si hrany na lyže a tam som objavil nádherný cesťák Bianchi. Tak mi učaroval, že som ho mal na druhý deň doma. Pamätám sa na to presne. Bolo to 14. februára. Na Valentína. Kosa ako sa patrí. Zbehol som do Tesca a kúpil som si za 10 eur tepláky, mikinu, nejaké rukavice a ušianku. Pod starým mostom som nasadol na bicykel a doviezol som sa k Bosorke (asi 8 km po hrádzi) Hneď odtiaľ som volal kamarátovi: „Kokos predstav si dal som 8 km na bicykli.“

Zobral som to od podlahy. O 6 mesiacov neskôr som dal dole 48 kg. Zo 136 som išiel na 88. Zastavil som sa na mamine naliehanie, že nevyzerám zdravo. Toto obdobie volám brokolicovo- kalerábové. Cukry=0, chleba, múka=0, alkohol=0. Na raňajky ovocie, na obed surový kaleráb, večera surová brokolica. Akurát klobásu som si nedokázal občas odpustiť. 🙂 Aby bolo jasno, je to nezdravé a nikomu to neodporúčam. Skoro denne som robil 50+ km trasy na Bratislavskej hrádzi. Ešte v ten rok som na cesťáku prvýkrát vyšplhal Stelvio pass, Gaviu, Mortirollo.

Takže tak. Počiatky 7 kopcov 3 jazerá sa vôbec nespájajú s turistikou samotnou, ale s výkonmi na bicykli. Cykloturistika a turistika prišla až neskôr. Vtedy to bol hec vylámať na bajku Kráľovu hoľu, Poľanu, Sliezsky dom, Smrekovicu, ak si pozrieš ciele 1. ročníka tak je všetko jasné. Potom prišla evolúcia a vývoj. Ale to už je iný príbeh…

V jednom rozhovore o tebe si uviedol, že kedysi ľudia hľadali turistický cieľ a popritom ubytovanie. Dnes hľadajú na zľavách výhodný wellness a popritom cieľ. Áno, tvoj challenge 7 kopcov 3 jazerá určí ciele a tým pádom prevráti všetko naruby. Ľudskú aktivitu a tým pádom aj myslenie. Bol to dobrý nápad, keďže máš už hmatateľné výsledky. Ako vyberáte ciele? Zvládnu ich aj ľudia s nižšími ekonomickými príjmami, ktorí musia cestovať kvôli cieľom po celom Slovensku a platiť si ubytovanie?

Na výber cieľov máme niekoľko kritérií. Musia tam byť zaujímavé (pokiaľ možno nepoznané) turistické ciele, skvelé cyklotrasy a tiež niečo atraktívne pre výlety rodín s deťmi. Chceme sa vyhýbať prefláknutým a komerčným strediskám a chceme pokrývať celé Slovensko. Chceme odhaľovať najmä neobjavené miesta. Samo, vždy musí byť medzi cieľmi nejaká topka. Ťahač. Takými sú napríklad Roháče. Jednoducho, musíš tam byť. 🙂 Podporujeme regióny a aktivity, ktoré podľa nás za podporu stoja.

A k ekonomike? V poslednom čase sa snažíme zgrupovať vždy dva, tri ciele po trase, aby neboli príliš ďaleko od seba a človek ich mohol zvládnuť cez predĺžený víkend. Máme dobrú spoluprácu so ZSSK a snažíme sa, aby ciele boli vždy blízko vlakových tratí. Nielenže je to ekonomické, ale aj dlhodobo udržiteľné, oslobodzujúce a praktické. Nemusieť sa starať o parkovanie. Existujú kempy, stany, vlaky. Dnes nie je problém zohnať ubytovanie aj v kvalitnom apartmáne aj za pár eur. Pár krát som už strávil noc aj pod širákom. Každý, ako sa cíti a akú latku komfortu si stanoví. Ekonomický, kondičný a komfortný status nás možno rozdeľuje, ale to, čo nás spája, je byť tam hore. V cieli. Na vrchole. Každý po svojom. Hľadajme to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje. Tak je to aj v skupine.

V našej skupine je prísny zákaz hejtu, osobných útokov, komercie, politiky i náboženstva. To, čo nás spája, je láska k pohybu a prírode. A rešpekt k druhému.

Zoberme si Malú Baňu. Vôbec netuším, aké má Roman vierovyznanie či politické cítenie. Ani ma to nezaujíma. Máme predsa demokraciu. Ale to, čo buduje na Malej Bani, si zaslúži úctu a rešpekt. Príklad nesebeckého konania a ochoty nielen brať, ale aj niečo poskytnúť, vytvoriť, dať. A to je to cenné. Takto by sme mali na seba pozerať. Nie cez prizmu ideológie, ale reálnych skutkov. Kurňa. Amen. Už som ako farár. 🙂

Nie, pokojne pokračuj, vidieť, že si pre vec zapálený. Vráťme sa k tým cieľom a spôsobu, akým ich vyberáte.

Snažíme sa vyhýbať komerčne prefláknutým cieľom. Inak by sme nemohli uprednostniť Včelín, alebo tento rok Duchonku pred Štrbským plesom alebo Demänovskou dolinou. Na Duchonke je tiež banda nadšencov, ktorý chcú niečo nesebecky dokázať. Vdýchnuť nový život legende. A celé to je o živej, aktívnej komunite. Včelín už bez Schusťa tiež nie je Včelínom. Šasi (Klinec) zostalo, ale komunita sa vytratila. Ešte že máme Šinweg. 🙂

Chcem ľuďom ukázať, že Slovensko je nádherná a rôznorodá krajina a prakticky neexistuje okres, kde nie je čosi zaujímavé.

Dnes sa turistika berie veľmi zoširoka. Ale medzi „wellness turistom“ a klasickým turistom je obrovský rozdiel. O klasických turistov ani komerčné strediská veľmi nestoja. Pretože sú nezávislí, nepotrebujú animácie, komerčné atrakcie a nenechajú sa vodiť za ručičku. Nepotrebujú komfort a uprednostnia radšej horskú turistickú chatu s palandou pred 4* hotelom s komfortom a televízorom so stovkou programov. To sú dve rozličné skupiny, ktoré sa môžu raz k sebe priblížiť, ale dnes sa môžu obe kľudne stretnúť v našom cieli.

Sám som skôr samotár. Preto aj uprednostňujem skôr individuálnu turistiku, alebo bubliny, kde sa každý s každým pozná. Poznáš ten vtip, že muži majú tri etapy kamarátstva? Najprv balia podobné tipy báb, potom majú porovnateľne veľa peňazí a nárokov a nakoniec majú spoločného urológa. A tak je to aj dobre.

Načo dávať dohromady nekompatibilné skupiny a nútiť ich robiť niečo čo im je proti srsti. Načo naháňať ľudí a umelo ich organizovať. V partii si ľudia rozumejú, partia vychováva, podporuje vzťahy, vzájomnú komunikáciu. Neraz keď organizujeme spoločný výstup, prvá otázka je: „Idú tam tí, alebo tamtí?“ Po prvých krokoch od výstupu dôjde k zázračnej zmene. Decká vytvoria už overené bandy, ženy navzájom trkotajú o svojom a muži extra tiež. Nájsť dobrého parťáka na turistiku dnes nie je jednoduché. Podobné tempo, podobná kondícia, ambície, požiadavky, podobné názory, ideály i hodnoty… S parťákom si musíš rozumieť, musíš sa naňho tešiť, že ho znova stretneš a zažijete spolu čosi nezabudnuteľné. Pohovorí, posťažuje sa, nepretvaruje sa… som sa nejak stratil v myšlienkach. 🙂

To vôbec nevadí, poďme teraz k aktivite Kardionápravník. Ako matka ťažkého kardiaka, pre ktorého je najvhodnejší pohyb nie veľmi náročná chôdza, som očakávala, že to bude niečo pre túto cieľovku. Pripadá mi to ako projekt, aj keď parádny, predovšetkým pre zdravých ľudí. Beh, cyklistika, chôdza. Fajn, je však vo vašich aktivitách priestor aj pre tých zdravotne znevýhodnených?

Práve naopak. Kardionápravník má aj sekciu peších turistov. A nie malú. Vôbec sa nejde na rýchlosť, každý si ide svojim tempom a koľko vládze, zodpovedne, často v súlade so svojim zdravotným stavom a odporúčaniami lekára. To nie sú preteky.

Áno. Máme tam makačov, elitu, aj nás reprezentujú a sme na nich patrične hrdí. Ale oni sú u nás v skupine nie preto, aby hviezdili a vyhrávali, nie kvôli osobným ambíciám, od toho sú preteky. Ale skôr ako vzory a podpora ostatným. Drvivá väčšina účastníkov kardionápravníka sú obyčajní ľudia, hobíci, ktorí majú radi pohyb, chcú sa aktívne hýbať.

A celý kardionápravník je usmerňovaný tak, aby ťa motivoval pohnúť zadkom. Z blogu to tak možno nevyzerá. Ak chceš, pozvem ťa ako hosťa do skupiny a hneď pochopíš. Napríklad naše Rohožnícke Borovičky, nordic walkingové kamarátky majú medzi sebou kopec seniorov.

Hlavným rozdielom je, že u nás neplatí kto z koho, ale všetci spolu za.

Našim cieľom nie je výhra jednotlivca, ale napríklad spolu zdolať obvod zemegule. Každý prispeje svojim dielom. Vzájomne sa podporujeme. To je úplne iná filozofia ako preteky. A je úplne jedno či beháš, chodíš, bicykluješ, nordic walkuješ, bežkuješ, plávaš, to je na tebe. Hlavne je to skvelá živá komunita aktívnych ľudí, ktorí ti pomôžu, naštartujú ťa a posunú ďalej. Keď sa ti nechce, zdvihnú ťa z gauča. Zapájajú sa deti, dospeláci, seniori a dokonca aj štvornohí kamaráti. Najstarší účastník má vyše 72 rokov. Jedna z účastníčok má artritídu a tri umelé kĺby a tiež je plnohodnotným členom.

Dnes, keď sa pozriem na FB skupiny a nové výzvy, vidím hlavne kvantitatívne trendy. Akoby úspechom bolo len vyhrať, mať najviac ľudí v skupine. Človečina sa vytráca. My ideme opačnou cestou. Naše skupiny sú diskrétne a uzavreté. Kladieme dôraz na kvalitu komunikácie. Kvôli súkromiu, komunikácii i komunite. Pred pár dňami som dokonca vyhádzal asi stovku neaktívnych účastníkov skupiny. Objavil som tam ľudí, ktorí boli členmi 500 a viac rôznorodých skupín. Ničím za rok neprispeli. Načo sa vôbec zapojili? Nechceme tam ľudí, ktorí iba pasívne sledujú a konzumujú obsah, o ktorý možno ani nestoja.

Na záver použijem tvoje slová o tom, že turistika je šport, kde nepotrebujete talent, kde sa stretnú všetci členovia rodiny a môžu sa spolu rozprávať, nielen „komunikovať“ ako sa zvykne hovoriť a myslieť pod tým všetko možné, ale hlavne telefonáty a messengery. Máš nejaké rady, tvoj manuál pre dobrú rodinnú turistiku?

No hlavným dôkazom, že na turistiku netreba žiaden talent, som ja sám 🙂

Turistika dáva ľuďom príležitosť rozbíjať zažité stereotipy, nudu a ponúka nové zážitky a vzťahy. Kto len čaká čo dostane, veľa nedostane. Kto je aktívny a zapojí sa, zmení mu to život. Zvyšok je na nás samotných.

Ak si myslíme, že životnú zmenu si dokážeme kúpiť za štartovné, tak to fungovať nebude. Ak však máme skutočnú chuť niečo zmeniť, práve 7 kopcov 3 jazerá či Kardionápravník sú dobrá príležitosť skúsiť niečo iné.

A manuál? Sleduj náš blog www.restartnisa.sk. Minulý rok sme zaznamenali každodenne v priemere viac ako 2000 návštev. Celkovo skoro 800 000 návštevníkov. Možno to, čo píšeme, nakoniec aj niekoho zaujíma. 🙂

Ďakujem ti, že si si našiel čas na rozhovor aj za našich čitateľov.

Ivana Lacková

Aktívna účastníčka 7 kopcov 3 jazerá, občasná blogerka a knižná autorka už 4 vydaných kníh z produkcie Ikar

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.

Prejsť na začiatok