Prvý deň na Lofotoch sme začali zostra. Reinebringen Lofoty – názov, ktorý pozná každý, kto si aspoň raz otvoril Instagram a nechal sa zlákať severom. V skutočnosti však nejde o fotku. Ide o cestu hore. A o to, čo sa deje v hlave, keď telo ešte vládze, ale dych už trochu protestuje.
Strmé kamenné schody sa dvíhajú nad fjord ako nekonečný rebrík. Je ich vyše tisíc päťsto. Nikto ich presne neráta, lebo po päťstom kroku sa už sústredíte len na rytmus: krok, dych, krok. Schody tu nevznikli preto, aby vám uľahčili život. Vznikli preto, aby ho ochránili – pôvodná erózia bola taká divoká, že Reinebringen si pýtal disciplínu aj od turistov.
A tak stúpame. Nad nami ticho, pod nami voda a dedinky, ktoré vyzerajú ako modely z detstva. Červené domčeky, rorbuer, roztrúsené pri brehu fjordu. Všetko je také čisté, až máte pocit, že keby niečo spadne na zem, Nóri sa ospravedlnia krajine.
Výhľad, ktorý sa nedá urýchliť
Keď sa dostanete hore, pochopíte, prečo je Reinebringen jedným zo symbolov Lofotov. Pohľad na Reinefjord a Kjerkfjord je dramatický a pokojný zároveň. Hory vyrastajú priamo z mora, voda má farbu, ktorú by vám doma nikto neveril, a ticho má váhu. Nie je to ticho „nič sa nedeje“. Je to ticho, ktoré vás donúti stáť.
Chvíľu nikto nehovorí. Každý sa pozerá inam, ale všetci robíme to isté – ukladáme si ten obraz niekam hlboko, kde sa nestratí. Fotky sú fajn, ale toto je moment, ktorý sa nedá zdieľať. Len prežiť.
Malá zaujímavosť, ktorú si hore uvedomíte: Reinebringen bol dlho považovaný za nebezpečný výstup a miestni ho turistom skôr neodporúčali. Dnes je síce „ikonický“, ale rešpekt k nemu zostal. Vietor tu mení náladu rýchlejšie než počasie v aplikácii.
Reine – dedinka, ktorá sa tvári, že sa nikam neponáhľa
Po zostupe sa presúvame do Reine, rybárskej dedinky, ktorá sa často označuje za najkrajšiu v Nórsku. A áno, je fotogenická. Ale hlavne je skutočná. Žiadne kulisy. Rorbuer tu stoja na koloch priamo nad vodou a sušiaky na tresky sú bežnou súčasťou panorámy.
Reine bolo po stáročia závislé od rybolovu, najmä od tresky skrei, ktorá sem každoročne migruje z Barentsovho mora. Vraj keď treska zmizne, Lofoty stíchnu. Zatiaľ však žijú – pokojne, bez zbytočného hluku, akoby si stále neboli isté, prečo ich chodí toľko ľudí obdivovať.
Å – bodka na konci cesty
Na záver dňa prichádzame do dedinky Å. Áno, naozaj sa volá len takto. Jedno písmeno, jedna bodka na mape. A pritom miesto, kde sa končí cesta a začína more. Å bola kedysi jednou z najvýznamnejších rybárskych osád na Lofotoch. Dnes pôsobí ako pokojný koniec sveta, kde nič netreba vysvetľovať.
Zaujímavosť na pobavenie: názov Å znamená v staronórčine „potok“. Miestni si na otázky turistov o názve zvykli tak, že už len pokrčia plecami. Menej slov, viac priestoru.
Prvý deň, ktorý nastavil rytmus
Reinebringen nám hneď na úvod ukázal, že Lofoty nebudú o naháňaní sa za miestami. Budú o rytme, o rešpekte a o tom, že niektoré výhľady si treba zaslúžiť. A že keď sa raz hore postavíte, neodídete rovnakí, ako ste prišli.
A to bol len prvý deň.
Expedícia Lofoty
Všetky výlety nájdete v ilustrovanej mape a kompletnom itinerári našej Expedície Lofoty.
Postupne prejdeme výstupom na hory Reinebringen, Offersøykammen, Ryten a mystický vrchol v hmlách Kleppstadheia, prejdeme cez Djevelporten – Diablovu bránu Lofotov a nakrátko navštívime Oslo.
