Keď sa povie „Sofia“, väčšina si predstaví chrámy, električky, možno trochu chaosu. Ale len málokto si vybaví, že to mesto má aj dych. Zelený, svieži, voňajúci kvetmi, trávou a niekedy aj pečenou kukuricou. A najlepší spôsob, ako ho cítiť, je nasadnúť na bicykel a ísť ho hľadať. Sofia na bicykli. Niečo ako cyklistická výprava za mestským zenom. A trochu aj za dobrým jedlom, priznajme si.
Borisova zelená odysea
Začíname v Borisovej záhrade – 300 hektárov histórie, tieňa a starých stromov, ktoré pamätajú aj časy, keď sa tu jazdilo na koňoch a nie na bicykloch. Park vznikol ešte v roku 1884 a dodnes pôsobí ako tichý protest proti mestskému stresu.
„Keby stromy vedeli rozprávať, tento park by vydal na román,“ poznamená Johnny, keď míňame jazierko odrážajúce ranné svetlo. Prepletáme sa pomedzi duby, lipy, bežcov a dôchodcov, ktorí kŕmia kačice a diskutujú o politike.
Prirážame až k Bratskej Mogile, vojnovému monumentu v srdci Sofie. 41 metrov vysoký obelisk pripomína bulharské partizánske hnutie a obete septembrového povstania. Večné ohne už ale nehoria.
Loven park a Južný park
Juh, ktorý nepáli, ale lieči. Z Borisovej záhrady sa presúvame popri ruinách starej Baby Jagy cez divoké lesné chodníčky Loven Parku do Južného parku. Nekonečná zeleň. Ak má Sofia pľúca, toto je jej srdce. Miesto, kde sa mixujú detské výkriky, vôňa kávy a rytmus kolies na asfaltovej cestičke. Cyklistické trasy sú tu značené, slušné a hlavne… fungujú.
Kľukaté aleje, kvety, lavičky, milenecké dvojice. „Ako z reklamy na mestský život,“ utrúsi Johnny a podvedome spomalí. Aj on si to užíva, aj keď to neprizná.
Sofia na dvoch kolesách
Sofia v posledných rokoch investovala do cyklistiky. Viac ako 60 kilometrov cyklotrás, ktoré spájajú parky s centrom. A to všetko bez väčšieho adrenalínu – žiadne šialené zjazdy, len plynulé šliapanie v zelenom rytme.
Vchádzame do centra, kde sa cesty zužujú, doprava zhustne, ale mesto nestráca tvár. Míňame Chrám sv. Alexandra Nevského – zlaté kupoly sa lesknú ako medové gombíky na mestskej mape. Pri niektorých križovatkách to chce trochu nervov a pozornosti, ale nič, čo by nezvládol mierne otrávený cyklista s túžbou po taratore.
Cestou do centra objavujeme stále nové a nové graffity.
Tarator ako odmena
Po pár hodinách sa v nás prebúdza hlad. Zastavujeme v malej reštaurácii s plastovými stoličkami, kde varia ako doma.
Tarator – studená jogurtová polievka s uhorkami a kôprom – nás schladí a vráti do rovnováhy. K tomu šopský šalát a pohár piva. Dva, tri. Lebo s rakijou pred jazdou opatrne, aj keď Johnny pokukuje.
Mesto, ktoré má pľúca (a srdce)
Deň sa chýli ku koncu. Vraciame sa do bodu, kde sme začali – unavení, ale s úsmevom, ktorý sa nedá zmazať ani mestským smogom. Zelená Sofia. Hlavné mesto Bulharska, hoc bez mora, ukázalo svoju inú tvár. Nielen tú historickú či betónovú, ale aj tú zelenú, tichú a priateľskú.
A najlepšie na tom? Táto tvár nie je skrytá. Len ju treba hľadať trochu inak. Najlepšie – zo sedla bicykla.
