Každé mesto má svoj pulz. A ten sa najlepšie počúva mimo múzeí a chrámov. V uličkách, kde nie je vstupné, zato každý roh ponúka prekvapenie. Ja si na to v každom meste vždy vyhradím deň – taký ten street deň. Mesto bez make-upu. Bez filtrov. Sofia: Grafity a uličky, tie tu majú solídny instagramový výtlak. Johny sa ma ráno pýta: „Tak kam dnes?“ Odpoveď je jasná – do ulíc. Tam, kde sa rozpráva bez slov – grafitmi.
Sofia nás víta stenu po stene. Farebná, surová, niekedy drzá, no vždy úprimná. Žiadne prosím a ďakujem – len spreje a odkazy. TripAdvisor na to dokonca má „Graffiti tour“, ale my s Johnnym máme vlastnú mapu – inštinkt a čuch na mestskú dušu.
Sofia grafity, steny ktoré kričia
„Vieš, že grafiti sú ako tetovania mesta?“ hovorím Johnnymu, keď míňame stenu pokrytú výkrikmi v azbuke a karikatúrou Putina. Spomínam Banksyho: „Z niektorých cítiť revolúciu, iné len volajú po pozornosti.“
Johnny cez zuby prikyvuje. „Také mestské jaskynné maľby. Len namiesto bizóna tam je típek s kalašnikovom.“ Nečudujem sa mu, ešte stále to nerozchodil. Na grafiti má vyhranený názor odkedy mu jeden z umelcov začiatočníkov posprejoval novú fasádu domu.
Sprej namiesto správy
Prečo ľudia kreslia po stenách? Asi aby si ich niekto všimol. Možno aj preto, že fakt nemajú kam inam s tou energiou. Alebo preto, že nechcú len žiť – chcú zanechať stopu. „Bol som tu. Existujem,“ vravia mnohé farby na omietke.
Uličky Sofie sú ako polievka – sivý betón ako vývar, grafiti ako korenie. Bez toho by to chutilo len ako smútok z pondelka.
Serdika: Vrstva nad vrstvou
Cesta nás vedie do Serdiky – akoby si kráčal po rímskej duši v bulharskom tele. Nadzemný chaos električiek, podzemná archeológia. A tam, medzi minulosťou a prítomnosťou, stojí mešita Banya Bashi. Vedľa nej pravoslávny chrám a kúsok ďalej synagóga. Ako by si tri svety dali kávu a povedali si: „Skúsme to spolu.“
Reálna Sofia: kýchnutia, ponožky a rakija
Všimol si si, že keď tu niekto kýcha, povedia „Na zdravje“ trikrát? Johnny bol z toho tak zmätený, že začal odpovedať „Ďakujem“ štvornásobne. A samozrejme, pri vstupe do bytu sa vyzúvame – nie kvôli kobercom, ale z rešpektu. V našom apartmáne mi aspoň niekto týmto preukázal rešpekt. Aj ponožky si treba vybrať múdro – bez dier, bez nápisov typu „I’m sexy and I gnome it“.
Tipy pre prežitie (a obľúbenosť)
Chceš, aby si ťa miestni obľúbili? Nauč sa pár bulharských slovíčok. Objednaj si rakiju – ale pomaly, aby si nezabudol, ako sa voláš. A nikdy, ale naozaj nikdy nehovor, že grécka kuchyňa je lepšia než bulharská. To je ako povedať, že tvoja svokra varí lepšie než mama.
A čo polievka?
Sofia má vášeň pre polievky. Bulharská kuchyňa ponúka širokú škálu polievok, medzi ktoré patria tradičné ako Bob čorba (fazuľová), Tarator (studená jogurtová s uhorkou) a polievky z rýb a mäsa, napr. Pilšeka supa (kuracia) alebo Škembe čorba (z vnútorností).
Existujú tu celé reštaurácie len na polievky. Skúšame šopskú, potom tarator. Ale pozor – iba cez pracovné dni a iba na obed. Takže večer opäť končíme pri pečenej rybe. Johnny si ju oblieva citrónom a zamyslene hovorí: „Dnes nám múry povedali viac než sprievodca. A ryba je tiež dobrá.“
- Vedeli ste, že až na vrchol Vitoše sa vyveziete autobusom? Viac >
- Všetko o Bulharsku >
