ZSSK: Vlak oslobodzuje

by

Na Silvestra som dostal hneď dve pozvánky: Na Silvestrovský výstup na Minčol (1363) pri Žiline aj na novoročný výstup na Manín, pri Považskej Bystrici. Aké by bolo pre jednotlivca jednoduché byť všade, ak by som bol v dosahu vlaku.

Nie. Prosím. Neútočte na mňa argumentmi typu autom všade. Boli časy keď mi bolo auto všetkým. Dnes však zvažujem pre i proti. Šoférovať dva sviatky po sebe dve hodiny tam a dve hodiny nazad, kvôli dvojhodinovému výstupu nezvládam. Odmietam robiť cez sviatky šoféra – hoci aj sám sebe. Kontraverzná téma. Viem.

Začnem detskou nostalgiou. Môj starý otec robil v Levároch výpravcu. V predsunutej búdke pár kilometrov pred stanicou spúšťal pákou semafory. Pamätám, ako mi dal na hlavu čapicu a do ruky zelenú plácačku a ja som s hrdosťou mával na okoloidúci vlak. Dnes by to asi neprešlo. 🙂 Mali tam úle, včely, ruže, králiky, kosili trávu, bolo počuť trávu rásť i muchy lietať. Za 15 rokov detstva v Bratislave nemám toľko krásnych spomienok, ako počas letných prázdnin na železnici  a v tejto búdke. Sedávali  sme s kamarátmi z mokrej štvrte na stanici a počítali vagóny, lozili po vyradených súpravách. Aj môj prvý bicykel (favorit so štvorgangom) mi prišiel ako spešnina na stanicu. Bol som tiež vášnivým vlakovým modelárom. TT, Piko, N už asi dnešným deťom veľa nehovorí. Pre nás to bol celý život.

Od detstva som vláčik pozitív. Vlaky mám rád. Majú svoju subkultúru. Posedíte, počítate, pokecáte, prežijete pri debatách životy iných. Dnes už vlastne ani nie. Prestali sme komunikovať. Je to pohodlnejšie. Zomlela nás uzavretosť, sebestrednosť, smartfóny, tablety, notebooky. Je to škoda. Aj keď WIFI často potrebujem, nemyslím si, že je to tá najdôležitejšia vec vo vagóne.

foto ZSSK: IC na Ružíne

Pred pár rokmi som pracoval jeden deň v týždni ako konzultant v Žiline. Ráno som v Bratislave vstal o 5.00, šoféroval 2 a pol hodiny tam, aby som o 8 začal pracovať. Večer zase 2 hodiny naspäť. Po pár týždňoch som si uvedomil, že vlastne robím dve pracovné smeny. Jednu ako marketér, druhú ako šofér. Nedal by sa ten čas využiť lepšie? Tak som objavil prvú triedu IC-čka. Vstať som síce musel, ale keď som zaľahol vo vagóne, doniesli mi kávu a noviny, prečítal som si knihu, trochu podriemal, vystúpil som v Žiline svieži. Naopak večerné pivko na námestí pivko pred stanicou bodlo a vlak ma vysadil na Vinohradoch, priamo pred domom. A tak som sa vrátil k vlakom. Potom prišiel objav. Bicykel za 1,50 eura všade na Slovensku. Za „hubičku“. Nastúpiš a vystúpiš, kde chceš. Nič neriešiš. Iba si užívaš.

Hoci mám autá dve, dnes už na nich temer nejazdím. Bývam v Bratislave a to hovorí za všetko. Zápchy, parkovanie, stres, hodinové šóry, agresivita nervóznych vodičov, riziko schovaných pokutujúcich lúpežníkov. Toto fakt nemusím. Toto za slobodu nepovažujem. S bicyklom, električkou a vlakom si úplne vystačím. Ak sa to len trochu dá, autu sa vyhnem. Pochopím ľudí bez spojenia zo satelitov, že nemajú inú možnosť. Vonkoncom však nepochopím ľudí z Rače, Dlhých Dielov, ktorí podstupujú toto sado-maso a trávia denne hodiny v rámci presúvania sa v plechovej škatuli, ktorá je akože sociálny status. V 90% áut pritom sedí jeden človek. Aby sme sa presunuli, presúvame so sebou zakaždým aj 2 tony plechu. 🙂

Nie, nechápte ma zle. Kedysi som si myslel, že jazdiť v aute je výsada, niečo oslobodzujúce. Ale platí to aj dnes? Mohli by sme vyčítať železniciam veľa nedostatkov, grafikony, kvalitu vozňov, komfort, ale je načase zamyslieť sa nad tým, či je normálne, aby sme sa autom presúvali pomaly aj na záchod. V mnohých veľkých mestách to už pochopili. Budujú sa cyklotrasy (také naozajstné), prepája sa železnica s MHD (tak naozaj), vlaky sa blížia k centrám miest a odľahčujú tak dopravu. Koľaje sú rýchle a nepoznajú zápchy. Byty v dosahu staníc a metra stoja v moderných európskych mestách často dvakrát viac ako tie, kde koľajové spojenie chýba. Niekde už na to prišli.

Tak sa vraciam k podstate. Áno, je čo zlepšovať. Ale mám rád vlaky, bicykel a slobodu, ktorú mi oproti autu poskytujú. Aj to bol dôvod, prečo sme oslovili Železničnú spoločnosť Slovensko (ZSSK) ako partnerov reštart challengu. A stanovili sme ciele tak, aby bolo možno čo najviac z nich dosiahnuť za pár korún vlakom.

A v krátkom čase aj otestujeme, ako to na železniciach s bicyklom reálne chodi.

Terre Siciliane 2017 - 100 km po svojich. Po roku som sa opäť odhodlal rozbehať pred zimnou sezónou. Po minuloročnom ...
Čítať Viac
Roháčske plesá určite patria k najväčším výzvam tohtoročného ZSSK restart challengu 7 kopcov, 3 jazerá 2017. Túry sú tu vzácne ...
Čítať Viac
Najkrajšie pláže Portugalska za 6 dní.
Najkrajšie pláže Portugalska za 6 dní. Opäť som sa raz nekriticky hecol a kúpil lacnú posezónnu letenku do portugalskeho Faro ...
Čítať Viac
Preikestolen
Nórsko s jeho tajomnou imagináciou, čistou prírodou a fjordami je často prezentované troma zábermi: Kjerag, Preikestolen a Trolltunga Dva z týchto ...
Čítať Viac
Kopce, vzdychy, kopce, blbé reči o umieraní, kopce a furt len kopce. A nakoniec ... 2 vrcholy. Tohtoročný challenge sme ...
Čítať Viac
Začalo to nevinne. Online reklamou na spiatočnú letenku za 4,99€. Vyvetrať hlavu a vôbec... Vždy som sa rozhodoval skôr, ako ...
Čítať Viac
4 čriedy srniek, 3 spadnuté stromy, 2 zlé odbočenia, 2 lesácke prilepšenia, 2 významné ponaučenia, 1 črieda kobyliek, 1 šťastný ...
Čítať Viac
4 prekvapené turistky, 2 srnky, 3 stopy, vybitý telefón a 1 veľké ospravedlnenie. Ani som nevedel, kam pôjdem. Cítil som len deficit pohybu ...
Čítať Viac

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *