Ideálne je vyhrať. Super je dôjsť do cieľa, je fajn nebyť posledný – a keď už nedôjdete, mali by ste mať v zálohe aspoň sakramentsky dobrú výhovorku, prečo ste to otočili alebo zaostali! Pokiaľ aj vás občas na trati prepadne kríza a hľadáte dôvod, prečo na chvíľu zastať, vstaň z gauča, restartnisa a prečítaj si úprimnú príručku svojrázneho vytrvalca, v ktorej sa zaručene nájdeš!
Svojráz amatérskeho vytrvalca a jeho najlepšie výhovorky
Ideálne je vyhrať. Super je dôjsť do cieľa, je fajn nebyť posledný – a keď už nedôjdete, mali by ste mať v zálohe aspoň dobrú výhovorku, prečo ste to obrátili alebo zaostali. Výsledok a dojem sú predsa prvoradé!
Čítaj tiež:
- Stelvio pass kultový alpský výšľap
- Monte Zoncolan brána do pekla
- Kitzbuhel Horn, kto sem preboha tú cestu postavil
Základom úspechu pri extrémnych výkonoch je dobrá taktická príprava. Práve preto je dôležité poznať mapu, terén a naplánovať si nielen útoky, ale najmä ústupové trasy.
Aby ste presne vedeli, kedy spomaliť, opustiť skupinu, prípadne začať s rečami typu: „Aha, ide búrka!“, „Výrazne sa kazí počasie!“, „Aha, veď všetci sa obracajú…“ alebo „Veď v cieli sme už boli minulý rok, načo tam ísť znova?“
Predtým, než začnete s týmito zabijakými rečami, pozorne svoju skupinu sledovaný. Je potrebné včas odhaliť „pacošov“, na ktorých vaše devastačné reči budú fungovať. Ak takých nenájdete, treba sa odtrhnúť – buď prudko zrýchliť, alebo naopak spomaliť.
Ak sa totiž chcete otočiť a vzdať to, musíte mať pádny dôvod a najmä zostal bez pomoci. Ideálny je napríklad defekt, osmička na kolese či roztrhnutá teniska. Publikum v cieli však ocení aj zdravotný extrémny výkon – poruke máte preťažené koleno, bolesť v ramene alebo natiahnutú achilovku (to pôsobí extra športovo a presvedčivo!). Pri zdravotných problémoch sa navyše môžete stať hýčkaným predmetom všeobecného záujmu, čo vie byť celkom príjemné.
Ako si legálne odfúknuť bez straty tváre
Ak to nechcete vzdať úplne, ale chcete si len na chvíľu predýchať pľúca, existuje hneď niekoľko osvedčených výhovoriek, prečo zastaviť.
Najobľúbenejšie estetické výhovorky:
- „Wau, pozri na ten krásny výhľad / jazero / panorámu!“
- „Musím si tu spraviť narýchlo selfie.“
O triedu lepšie technické problémy:
- „Štrajkuje mi prehadzovačka.“
- „Padla mi reťaz.“
- „Musím si znova zaviazať šnúrku.“
- „Uvoľnil sa mi hrudný pás, zapnem a dobehnem vás.“
Na škodu nie je ani klasická cikpauza. Je neutrálna a vždy funguje. Ak máte so sebou mapu či GPS, môžete kedykoľvek predstierať náhly navigačný amok a študovať trasu.
Najsilnejšie nátury si to proste chlapsky priznajú: „Mám toho plné zuby. Potrebujem oddych.“
A potom sú tu stavy na pokraji kolapsu. Poznáte ich podľa totálnej, surovej úprimnosti: „Môžem sa na toto celé zhlboka vys…!“
Tri fázy športového pekla
Každý hobbík a vytrvalec si čas od času musí klásť série otázok. Rozdeľujem ich do troch kategórií:
- Miestopisné otázky (začiatok): Zatiaľ skôr opatrné. „Nie je to moc vysoko? Nie je to moc ďaleko?“ a len tak potichu pre seba: „Dám to vôbec?“
- Zásadné otázky (keď dochádzajú sily): Prichádzajú po niekoľkých hodinách makačky. „Prečo to vlastne robím? Mám toto ešte zapotreby? Musím to vôbec dotiahnuť do konca? Nepoškodím si zdravie? Je to zodpovedné?!“ Áno, apel na vlastnú zodpovednosť býva extrémne frekventovaný.
- Existenčné otázky (keď dochádza glykogén): Mozog vysiela posledné záchranné signály. „Hrabe mi?! Prečo to robím? To som už úplný pako?! Veď tu normálne zomriem! Ktorý blbec toto vymyslel?!“ Otázky sa zvyknú kombinovať s tichým či hlasným preklínaním organizátora, kopca či počasia s tými najvulgárnejšími prívlastkami.
V cieli je slnko
Našťastie, toto peklo netrvá večne. Ak prekonáte všetky tri fázy, vyhrali ste! Prichádza kľud a božské vyrovnanie sa s vesmírom. Už vám je všetko jedno, nič nevnímate, ste odovzdaní, pokorní – len bežíte, kráčate alebo bicyklujete.
Jednoducho dojsť a prežiť to.
Cieľ máte na dohľad a do vášho srdca vchádza slnko, radosť a obrovské nadšenie. S každým ďalším krokom sa váš úsmev rozširuje, zuby vycerujú – veď endorfíny pracujú na plné obrátky! Ste šťastní, veríte si, ste plní lásky a porozumenia.
V cieli vás vítajú ostatní. Nikto nič nerieši, lebo všetci prežívajú presne to isté. Rehocete sa, fotíte sa spolu, telefonujete blízkym, gratulujete si navzájom… Ale zatiaľ neplánujete, kam vyrazíte najbližšie. To príde na rad až večer pri zaslúženej sociálnej regenerácii.
Vytrvalostný šport je krásny vo svojej rozmanitosti. Ako mi raz povedal môj priateľ:
„Tvoj najlepší priateľ je rameno tvojej pravej ruky. Ale iba vtedy, ak veríš, že ju máš.“
Tréning, dobrá príprava a humor z vás spravia skutočných hrdinov!
