Na Silvestra som dostal dve lákavé pozvánky – na výstup na Minčol pri Žiline aj na novoročný výstup na Manín pri Považskej Bystrici. Mnohí by automaticky sadli do auta a krútili volantom, no ja odmietam robiť cez sviatky šoféra, a to ani sám sebe. Boli časy, kedy pre mňa auto znamenalo všetko. Dnes však viem, že skutočná sloboda začína na koľajniciach. Vlak Oslobodzuje. Prečítaj si osobné zamyslenie o tom, prečo je vlak s bicyklom tisíckrát lepší než dve hodiny strávené v zápche!
Vlak oslobodzuje!
Na Silvestra som dostal hneď dve skvelé pozvánky: na Silvestrovský výstup na Minčol (1 363 m n. m.) pri Žiline a na novoročný výstup na Manín pri Považskej Bystrici. Aké jednoduché by bolo pre človeka byť všade, keby sme boli v pohodlnom dosahu koľajníc!
A prosím – neútočte na mňa hneď s tradičnými argumentmi typu: „Veď autom si všade rýchlejšie.“ Boli časy, kedy bolo auto aj pre mňa úplne všetkým. Dnes však veľmi poctivo zvažujem všetky pre a proti. Šoférovať dva sviatočné dni po sebe dve hodiny tam a dve hodiny nazad kvôli dvojhodinovému výstupu v lese ma už jednoducho nebaví. Odmietam robiť cez sviatky šoféra – hoci aj sám sebe. Viem, pre mnohých kontroverzná téma, ale mám na to svoje dôvody.
Nostalgia detstva, výpravcu a vôňa koľajníc
Začnem malou spomienkou z detstva. Môj starý otec robil výpravcu vo Veľkých Levároch. V predsunutej búdke pár kilometrov pred stanicou ručne spúšťal obrovskou pákou semafory. Dodnes si pamätám, ako mi dal na hlavu svoju služobnú čiapku, do ruky strčil zelenú plácačku a ja som s obrovskou hrdosťou mával na každý okoloidúci vlak. Dnes by to cez bezpečnostné predpisy asi neprešlo… 🙂
Mali tam úle so včelami, červené ruže, králiky, kosili trávu a v tom tichu bolo počuť trávu rásť aj muchy lietať. Za celých 15 rokov detstva v Bratislave nemám toľko krásnych spomienok ako z letných prázdnin na železnici v tejto búdke. Sedávali sme s kamarátmi zo susedstva na stanici, počítali vagóny a lozili po vyradených súpravách. Dokonca aj môj prvý skutočný bicykel (Favorit so štvorgangom) mi vtedy prišiel ako spěšnina priamo na stanicu. Bol som aj vášnivým modelárom – skratky TT, Piko či N už dnešným deťom veľa nehovoria, ale pre nás to bol celý svet.
Som jednoducho od detstva „vláčikovo pozitívny“. Vlaky mám rád, majú svoju neopísateľnú subkultúru. Posedíte, počítate stĺpy, pokecáte s cudzími ľuďmi a prežijete pri náhodných debatách príbehy iných. I keď… dnes už vlastne ani nie. Prestali sme spolu v kupé komunikovať. Zomlela nás uzavretosť, sebestrednosť, smartfóny a notebooky. A to je obrovská škoda. Hoci pripojenie k internetu často k práci potrebujem, nemyslím si, že je to tá najdôležitejšia vec na svete.
Ako som vďaka Žiline objavil prvú triedu a bicykel
Pred pár rokmi som pracoval jeden deň v týždni ako konzultant v Žiline. Ráno som v Bratislave vstal o piatej, šoféroval dva a pol hodiny tam, aby som o ôsmej svieži začal pracovať. Večer opäť dve hodiny za volantom nazad. Po pár týždňoch som si uvedomil trefnú pravdu: ja vlastne robím dve plné pracovné zmeny denne – jednu ako marketér a druhú ako šofér. Nedal by sa ten čas využiť rozumnejšie?
A tak som objavil prvé triedy vo vlakoch. Vstať som síce musel rovnako, ale akonáhle som sa usadil v rýchliku, doniesli mi kávu a noviny, prečítal som si knihu, trochu podriemal a do Žiliny som vystúpil absolútne svieži. Večer po práci padlo vhod jedno čapované na námestí a vlak ma o pár hodín vysadil na Vinohradoch – priamo kúsok od domu.
Až potom prišiel ten najväčší objav: bicykel vo vlaku za 1,50 € na celé Slovensko. Nastúpiš a vystúpiš, kde len chceš. Nič neriešiš, iba si užívaš trasu a výhľady.
Dve tony plechu kvôli jednému človeku
Hoci mám autá dve, dnes na nich takmer vôbec nejazdím. Bývam v Bratislave a to hovorí za všetko: ranné zápchy, parkovacia politika, stres, hodinové šóry na obchvate, agresivita nervóznych vodičov a riziko schovaných radarov. Toto fakt nemám zapotreby a rozhodne to nepovažujem za prejav osobnej slobody!
Prečo cestovať vlakom
S bicyklom, električkou a vlakom si úplne vystačím. Ak sa to len trochu dá, autu sa vyhýbam míľovými krokmi. Chápem ľudí zo satelitných obcí bez rozumného verejného spojenia, že inú možnosť nemajú. Vonkoncom však nechápem ľudí z mestskej časti Rača či z Dlhých Dielov, ktorí podstupujú toto ranné „sado-maso“ a trávia denne hodiny presúvaním sa v plechovej škatuli, ktorá má predstavovať akýsi pomyselný sociálny status. V 90 % áut pritom sedí jediný človek. Aby sme presunuli svoju vlastnú zadok, presúvame so sebou zakaždým aj dve tony mŕtveho plechu.
Kedysi som si myslel, že jazdiť v aute je výsada a oslobodzujúci pocit. Ale platí to aj dnes?
Mohli by sme železniciam vyčítať veľa nedostatkov – od starších vozňov až po občasné meškania. Je však načase zamyslieť sa nad tým, či je normálne, aby sme sa autom presúvali pomaly aj na záchod. V mnohých moderných európskych mestách to už pochopili: budujú sa skutočné cyklotrasy, prepája sa železnica s MHD a koľaje vedú priamo do centier bez jediného státia v zápche.
Vraciam sa teda k podstate: mám rád vlaky, bicykel a skutočnú slobodu, ktorú mi oproti autu poskytujú. Posaďte sa k oknu, vyložte si nohy a užívajte si cestu!
