Vína St. Emilion majú určite čarovnú moc. Existujú opojné miesta, ktoré ťa zmenia. St. Emilion však nie je jedno z nich. Tento región ťa nezmení. St. Emilion ťa opije.
A úprimne – to je lepšie.
GPS, kukurica a prvá lekcia pokory
Prvýkrát sme prišli autom. S entuziazmom, navigáciou a naivnou vierou, že Francúzi zadávajú GPS súradnice rovnako ako zvyšok ľudstva.
Nezadávajú.
Francúzske súradnice majú vlastnú filozofiu. Vychádza z predpokladu, že ak tam naozaj chceš prísť, nájdeš si cestu sám. (v angličtine: East, West vo francúzštine: Est, Ouest) To „O“ nie je nula. To je západ. GPS nás neposlala do vinice. Poslala nás do kukuričného poľa. Nie omylom. Skôr ako test charakteru.
Stratili sme dobrú hodinu. Pozerali na pole, na navigáciu a na seba. A niekto povedal: „Dáme víno?“
Logické.
Bordeaux na cintoríne
Najbližší supermarket. Fľaša Bordeaux s hrdým nápisom appellation contrôlée. To nemôže byť zlé. Na ochutnávku sme našli jediné pokojné miesto – cintorín.
Rozložili sme sa pri starom náhrobku. Otvorili fľašu a s hlbkou vierou v očiach naliali. A potom nastalo ticho.
Víno bolo… presne také, ako by ste čakali od vína kúpeného v slovenskom Lídli a otvoreného na cintoríne. Bez chuti, bez vône, bez duše. Malo s „grand cru“ spoločné asi len farbu. Vtedy sme pochopili prvú dôležitú vec: Appellation contrôlée zo supermarketu je ako michelinská hviezda na pumpe. Technicky možné. Prakticky podozrivé.
So syrom to bolo o niečo lepšie. Ale len preto, že syr mal chuť.
Vinice St. Emilion: víno alebo bicykel?
Keď sa konečne dostaneš do viníc St. Emilion, pochopíš, že je to úplne iný svet než Médoc.
Žiadne korporácie. Žiadne návštevnícke centrá. Len malé rodinné château a ľudia, ktorí ti nalejú víno a pozerajú sa na teba tak, akoby ti práve odovzdávali rodinné dedičstvo.
„Toto je najlepšie víno, aké tu máme,“ tú vetu sme počuli asi pätnásťkrát. Po treťom pohári začneš veriť každému.
Najlepší spôsob, ako to celé prejsť, je na bicykli. Lenže… Keď piješ, nemal by si bicyklovať. A keď nepiješ – čo vlastne robíš v St. Emilion? Toto je dilema, ktorú som nevyriešil ani na druhý pokus.
Po tretej návšteve grand cru château sme pochopili dve veci. Za prvé: každý tu má to najlepšie víno na svete. Za druhé: musíme odbočiť z hlavných turistických trás.
Strýc, ktorý nám ukázal smer
Po pár degustáciách sme pochopili, že musíme odbočiť z hlavných turistických trás. A tak sme odbočili do Montagne. Prvé vinárstvo – zjavne väčšie družstvo – zatvorené. Strýc, zapínajúc si traky na menžestrákoch, prišiel odomknúť po štvrťhodine. Zjavne sme ho zobudili zo siesty. Pozrel sa na nás tak, ako sa pozerá človek, ktorému práve prerušili život.
Ochutnali sme. Zrazu sme stáli pred vínom rovnakým alebo lepším ako na turistickej zóne – za tretinu ceny. Sem turisti ešte nedorazili. Alebo ak áno, strýc ich odradil pohľadom.
Spýtali sme sa ho: „Keby si mal on sám kúpiť jedno víno z tejto oblasti, ktoré by to bolo?“
Chvíľu mlčal. Potom povedal: „Thomas Tui.“
Zdvihol telefón a čosi francúzsky vysvetľoval. Kolegov syn, ktorý žil roky v Paríži a hovoril plynule po francúzsky, nám to preložil so sotva potláčaným úsmevom: „Mám tu troch chlapíkov zo Slovákov. Celkom milí ale veľa nakecajú. veľa nekúpia ale niečo kúpia.“
Ani sme nevedeli kam presne nás poslal. Len adresu. Až keď sme uvideli príjazdovú cestu k château La Couronne, bolo jasné, že sme postúpili do vyššej ligy.
Thomas Thiou a víno ako náboženstvo
Dostali sme sa do vinohradov, ktoré mali pod koreňmi natiahnuté vlastnú závlahu i kúrenie. Thomas Thiou nás už čakal. Nepôsobil ako vinár. Pôsobil ako človek, ktorý sa rozhodol, že víno bude robiť po svojom – a svet sa prispôsobí. Kým väčšina Bordeaux vín je klasické blendované cuvée, Thomas robí čistý Merlot. Sám. Po svojom a zdá sa, že nekompromisne.
Hodinu nám rozprával o pôde. Hodinu v chateau o sudoch a trení. Ochutnávali sme priamo zo sudov. Lepší Merlot som v živote nepil. Potom príde ten moment potvrdenia. Cena.
Najlacnejšia fľaša: 43 eur.
Pozreli sme sa na seba.
A potom sme si spomenuli na Château Petrus. Najslávnejšie meno bordeauxského Pomerolu. Fľaša ich štandardného ročníka začína na štyritisíc eurách. Najstaršie historické ročníky (1945) sa predávajú za jedenásťtisíc a viac za fľašu.
Jedenásťtisíc eur za fľašu vína. Existujú ľudia, ktorí to zaplatia? Áno, bez rozmýšľania.
Opýtali sme sa jedného miestneho someliéra, či aj on niekedy ochutnal víno za tisíce.
„Občas príde tá chvíľa,“ povedal s úsmevom. „Raz za čas k nám zavíta rusky alebo čínsky hovoriaci vyšší úradník so svojou suitou. Vínu sa veľmi nerozumie, ale povie: otvorte mi to najdrahšie čo máte. Otvoríme. On ochutná a povie: ‚nič moc‘ a odloží pohár. Ostatní ho úctivo nasledujú, prikyvujú a idú ďalej. Vtedy prichádza naša chvíľa.“
Z tohto pohľadu je 43 eur za Thomasovu reservu naozaj hubička. Kúpili sme každý po tri fľaše. Thomas sa s veľkým nadhľadom usmial, zobral ešte niekoľko otvorených fliaš a podal nám ich: „To máte na večer, mládenci.“
1820 kilometrov ticha
Cestu domov sme dali na jeden záťah. 1820 kilometrov. Auto plné vína. Štart o tretej ráno.
Môj syn povedal za celú cestu tri slová: „Áno, áno a nie.“ V poradí na otázky či chce cik prestávku, či mu kúpim niečo na jedenie a či nás nechce prestriedať za volantom.
Pri Bratislave sme už boli vo fáze, keď ponorková nemoc testuje charaktery a ticho reže.
Víno sme previezli. Vzťahy prežili. Tesne. Do Bordeaux autom na jeden záťah nikdy viac.
Druhý pokus: múdrejší, ale nie dosť
O päť rokov neskôr sme sa vrátili. Letecky. Múdrejší o jedno rozhodnutie. Bývali sme priamo vedľa Lýcea Václava Havla. Historické mesto, katedrály, múzeá, jeho parky a múzeum vín sme objavovali na bicykloch, električke, lodných trajektoch. Tentokrát viac kultúra a menej GPS a kukurica.
Ale nedalo nám.
Jeden deň sme nasadli na vlak a vystúpili priamo na stanici St. Emilion. Cez stredovekú bránu Porte Brunet sme vošli do mesta, ktoré sa za päť rokov zmenilo – turistov pribudlo, autenticity ubudlo, ceny šli jedným smerom. Objavili sme sieť vápencových jaskýň kedysi slúžiacich na uskladnenie vína.
Prešli sme arkádami Cloître des Cordeliers, kde z niekdajších cirkevných priestorov urobili obchodnú pasáž s kaviarňami. Vystúpali sme na vežu Monolithic Church. A na Kings Tower – La Tour du Roy – kde sa každoročne stretávajú najvýznamnejší bordeauxskí producenti a v tichosti si dohadujú ceny na ďalšiu sezónu.
Tip: na vežu kostola úžasným výhľadom sa dostanete celkom ľahko, kľúče vám dajú na informačnom centre.
Po piatej degustácii Vína St. Emilion sa mesto zmení. Uličky sú krajšie. Ľudia múdrejší. Predajcovia úprimnejší. To je nebezpečná fáza. Práve sme sa rozhodli založiť investičnú archívnu vinotéku. Jej základom sa mal stať archívny ročník Château Trianon.
Investičná katastrofa
Kúpili sme ho. Zabalili. Niesli ako relikviu. Na stanici sme čakali medzi unavenými, mierne tackajúcimi sa turistami asi hodinu. Slovo dalo slovo, pozreli sme sa na seba. Potichu som vytiahol nožík, niekto podal pohár.
A investícia skončila skôr, než začala.
Vína St. Emilion a ich poučenie
Musím priznať jednu vec. Bola to najlepšia investícia, akú sme kedy spravili. Pretože v St. Emilion neexistuje nič také ako archivovanie vína. Existuje len moment, keď ho otvoríš.
A ten moment príde vždy skôr, než si plánoval.
📍Praktické tipy pre návštevu St. Emilion
- Doprava: Vlak je víťaz. Zabudni na auto a trápenie s GPS v kukurici. Z Bordeaux (Gare Saint-Jean) ide priamy vlak, ste tam za 35 minút a stanica v St. Emilion je len kúsok od historických brán. Navyše, môžete degustovať bez výčitiek.
- Logistika nákupu: Ak kúpite viac fliaš, väčšina vinárstiev (ako Thomas Thiou) vám ich vie dnes poslať kuriérom priamo domov. Šetrí to chrbát aj „ponorku“ v aute na 1820 kilometroch.
- Kedy ísť: Ideálne sú máj, jún alebo september. Vyhnete sa hlavným prázdninovým davom a spaľujúcim horúčavám, ktoré v kombinácii s červeným vínom vedia človeka rýchlo „odpáliť“.
- Rezervácie: Pri slávnych menách (Grand Cru Classé) si návštevu a degustáciu dohodnite týždne vopred online. Ak hľadáte autenticitu a „strýka v manšestrákoch“, zamierte do satelitných oblastí ako Montagne-Saint-Émilion alebo Lussac.
- Obuv: Mesto je plné strmých uličiek a mačacích hláv (vápencové dlaždice). Nechajte lakovky doma, potrebujete niečo, v čom sa po treťom pohári nepotknete.
❓Často kladené otázky (FAQ)
Mesto samotné je turistický magnet, takže ceny v reštauráciách na hlavnom námestí sú vyššie. Avšak vína St. Emilion priamo od menších producentov (ako spomínaný Thomas Thiou) začínajú na férových 15 – 40 €, čo je za tú kvalitu skvelá investícia.
V centre mesta a vo väčších château áno. Ak však odbočíte do dediniek ako Montagne, francúzština (alebo aspoň ruky-nohy a úsmev) je nevyhnutnosť. Francúzi ocenia, ak aspoň skúsite „Bonjour“.
Vôbec nie. St. Emilion vás naučí piť víno srdcom. Väčšina vinárov vám rada vysvetlí rozdiel medzi Merlotom a Cabernetom bez toho, aby vás poučovali. Dôležité je mať chuť objavovať.
Ako hovorí autor: „Najlepšia investícia je tá, ktorú otvoríte.“ Ak nie ste profesionálny zberateľ s klimatizovanou pivnicou, hľadajte vína v kategórii 30 – 60 €. Chutia fantasticky a nebudete mať traumu, keď ich večer na stanici otvoríte nožíkom.
Určite Monolitický kostol vytesaný do jednej skaly (najväčší v Európe) a výhľad z Kráľovskej veže (La Tour du Roy). Samotná dedina je zapísaná v UNESCO a je to v podstate jedno veľké historické múzeum pod holým nebom.
