Almada a Cacilhas. Druhý breh Lisabonu cez rieku Tejo ukazuje inú tvár – rozpad, street art, ticho aj výhľady, ktoré prekvapivo dávajú zmysel.
Trajekt: krátka cesta, ktorá rozdelí deň na „pred“ a „po“
Na trajekte stojím zo synom opretý o zábradlie a pozeráme, ako sa Lisabon pomaly vzďaľuje. Vyzerá uhladene. Možno až príliš. Syn robí trochu tajnosti. Pozval ma na nezabudnuteľný obed a zjavne pripravuje prekvapenie.
Veľa turistov na lodi nie je. Skôr domácich. Vedľa mňa chlap v starom baloňáku s igelitkou ruke pozoruje ako fotím ako besný. „Prvýkrát?“ spýta sa bez toho, aby sa otočil. Prikývnem.
„Nečakaj pohľadnice,“ dodá. A tým rozhovor končí.
V tej chvíli ešte netuším, že to bola najpresnejšia rada dňa.
Cacilhas: nič sa nedeje, a práve to je podozrivé
Pár krokov z prístavu. Väčšina pokračuje hore do mesta. My sa oddelíme.
Káva. Rybári. Ticho. Všetko pôsobí obyčajne. A potom si všimnem, že väčšina ľudí sa pozerá smerom k vode. Nie na Lisabon. Na druhú stranu. Ako keby vedeli niečo, čo ja ešte len zistím.
Rozvaliny pri Teju: miesto, ktoré sa rozhodlo nepokračovať
Vstup do Cais do Ginjal nie je dramatický. Len prejdeš okolo prvého rozpadajúceho sa múru… a potom ďalšieho. A zrazu si dnu.
Kedysi tu fungovali vinárne, sklady, lodenice. Víno sa nakladalo priamo na lode. Peniaze, obchod, pohyb. Dnes tu ostali len kostry budov a posedávajúci rybári pozdnejšieho veku.
Brány, ktoré sú prázdne a schody, ktoré nikam nevedú. Ale žijú. Stropy, ktoré sa rozhodli odísť skôr než steny. Dvere, ktoré sú otvorené, aj keď by nemali.
Kráčam pomaly. Nie zo strachu. Skôr preto, že mám pocit, že to miesto má vlastné tempo a nechce aby som ho predviehal. Milujem opustené industriálne priestory. Ovárajú vo mne fantáziu a otázky. V takomto priestore som doma a syn, znalec Lisabonu i vlastného otca to dobre vie. 🙂
Street art: galéria, ktorá nemá majiteľa
Na stenách sa začnú objavovať obrazy. Niektoré obrovské. Iné skryté. Niektoré krásne. Iné nepríjemne presné a polarizujúce. Tak aj Lisabon má svoju obdobu aténskej Exarchie.
Zastavím sa pri jednej stene. Tvár. Oči. Sledujú ťa, aj keď sa pohneš.
„Toto tu dlho nevydrží,“ ozve sa za nami. Otočím sa. Chalan s batohom a sprajom v ruke: „Zajtra to niekto premaľuje. Ale dnes… dnes je to tu.“
Prikývnem. A prvýkrát mi dôjde, že tu nič nie je trvalé. Ani rozpad.
Malý glitch escape: Ľudia, ktorí neodišli
V tieni jednej budovy sedí na rozpadnutom gauči muž. Pozerá na rieku.
„Čakáte niekoho?“ spýtam sa.
Usmeje sa. „Všetci tu na niečo čakáme.“
Neviem, či to myslí vážne. Ale rozhodnem sa nepýtať ďalej. Očami mi však naznačil že môžem vstúpiť. A tak vstupujem do niečoho, čo ťažko nazvať inak ako squat s nádychom revolučného umenia. Vo vzduchu cítiť kadečo, brčko, pach oleja a prístavu, možno i výkaly. Hlbšie do priestorov vstupujem len opatrne. syn ostal radšej vonku.
Aj auto majú v tých útrobách zaparkované. Na chvíľu sa v chodbách stratím. Nie dramaticky. Len sa vrátim na miesto, kde som už bol, ale inými dverami. Na stene je ten istý obraz. Ale farby sú o niečo vyblednutejšie.
Alebo sa mi to len zdá.
Rýchlo idem von, na čerstvý vzduch. Niektoré miesta netreba kontrolovať dvakrát.
Ginjal Pier a Quinta da Arealva
Graffiti nirvána pod holým nebom. Ginjal Pier nie je len prístavné mólo, je to jazva na tvári mesta, ktorá odmieta zarásť. Betón tu bojuje s hrdzou a každá prasklina v múre je galériou sama o sebe.
Skutočná grafitti nirvána prichádza v rozvalinách Quinta da Arealva. Tu sa rozklad minulosti mení na čistú extázu – tu už street art nie je len dekoráciou, ale živým organizmom, ktorý pohlcuje bývalé vinárstva a mení ich na post-apokalyptický chrám farieb. Skutočná Graffiti nirvána pod holým nebom.
Podľa mapy sme mali cestou minúť aj námornícke múzeum. Vraj tam je. Ale v tom labyrinte farieb a rozpadu sme si ho ani nevšimli. Možno je to tak správne – načo pozerať na zakonzervované kotvy v tichých sálach, keď celá Almada je jedným veľkým, dýchajúcim múzeom námorníckej zašlej slávy, ktoré nepotrebuje vitríny ani vstupné.
Cristo Rei: ticho, ktoré všetko vidí
Výstup hore je zvláštny. Ako keby si opúšťal jeden svet a vstupoval do druhého. Almada a Cacilhas sú dva rôzne svety. Dole chaos, hore pod sochou poriadok. Cristo Rei stojí pokojne. Bez komentára. Bez názoru.
Vraj ho postavili ako vďaku, že krajina unikla vojne. Po tom, čo som videl dole, to znie… skoro ironicky.
Opieram sa o zábradlie a pozerám na úžasný most. Z tejto strany vyzerá Lisabon lepšie. Každé mesto vyzerá lepšie z diaľky.
Uličkami Almady
Naspäť sa vraciame uličkami Almady. V jej centre dáme ďalšiu kávu, pasties a objavíme bazár. Staré veci, fotografie, cukorničky, dózy a nebezpečne krásna vyrezávná truhlica. Ešte úžasnejšia vyrezávaná posteľ s dvojmetrovým čelom, temer za hubičku. Predmety, ktoré niekomu kedysi dávali zmysel nás oslovujú svojou kvalitou aj dnes. Našťastie, Ryanair má limit na batožinu do 10 kg. Odchádzame smutní, za to s pocitom, že ma žena nevyhodí s ďalšou rárohou, ktorú nebude kam dať.
Beriem do ruky krásne švajčiarske hodinky. Zjavne sú staršie než môj dedo.
„Fungujú?“ spýtam sa.
Predavač sa usmeje. „Záleží, čo chceš merať.“
Zase tá istá odpoveď. Začínam mať podozrenie, že lisabonské blšáky spolu komunikujú.
Cez krásne terasové záhrady nad riekou a Casa da Cerca zamierime k výťahu Boca do Vento.
Boca do Vento: rýchly návrat späť
Vyšlo slnko, praje nám. Hore cvakneme ešte zopár fotiek a privoláme výťah. Dole ide rýchlejšie, než by si chcel. Máš pocit, akoby ťa niečo vracalo do Almady späť. Ale ty vieš svoje. Vraciaš sa späť. Ginjal Pier a nezabudnuteľný obed volá.
Ponto Final: obed na ktorý sa nezabúda
Už keď sa na tretiu blížime, vidíme radu ako na mäso. Ak chceš mať istotu obeda, rezervuj si niekoľko mesiacov dopredu.
Čašník nás usádza za stôl na móle. 30 cm vedľa nás čľupká potichu Tejo. Opät nám praje. Aj vietor ustal. Sadneme si. Víno. Excelentný steak. Výhľad.
Lisabon oproti vyzerá pokojne. Ako keby nič z toho, čo som videl, neexistovalo.
„Dezert?“ spýta sa čašník.
Pozriem sa späť smerom k ruinám a potom na tanier.
„Áno,“ poviem.
Niektoré dni si zaslúžia sladký koniec.
Almada a Cacilhas, Cais de Gingal
Druhý breh Lisabonu chutí na divoko. Podobne ako Alfama, ale pritom úplne inak. Nemusí chutiť každému. Nie všetko musí byť opravené. Nie všetko musí dávať zmysel. Niektoré miesta existujú presne preto, že na ne zabudli, že ich nikto neopravil ani nedokončil. Napriek tomu majú svoj intenzívny život. Almada a Cacilhas – jedna časť plná života, druhá opustená. O obe miesta (okrem sochy Krista) však turista zvyčajne nezakopne.
A možno práve tam (niekde medzi street artom a Kristom so všeobjímajucimi rukami) sa dá pochopiť Lisabon najlepšie. Nie z pohľadnice. Ani z ulíčiek Baixa, ani z terás Miradouro da Graça. Ale z miesta, kde sa farba lúpe zo steny… a niekto ju len tak príde so sprejom premaľovať.
