Reportáž z aténskeho labyrintu pod Akropolou. V Aténach ti pri otázke na historické centrum každý odporučí Plaku. Psychedelická Anafiotika sa temer nespomína. Tak ideš do Plaky. A zistíš, že si síce vošiel do najstaršej časti Atén, ale tiež do tematického parku s názvom „Autentické Grécko™“.
Plaka ako turistický vývar Atén
Reštaurácie s identickým menu, rovnaké magnetky, čínske hrnčeky a uteráky I ❤️ Athens, ten istý usmievavý Zeus vytlačený na tričku veľkosti XXL. Plaka je síce historická ale pôsobí ako vývar, ktorý sa varil príliš dlho. Zostala len slaná para. Turisti ju dýchajú a nahovárajú si, že cítia históriu. Ja som cítil len predražené oregano.
Skúsení predajcovia ošacujú možnosť vyprázdnenia tvojej peňaženky jedným pohľadom v zlomku sekundy. Všetko je tu fotogenické a upratané tak, aby sa návštevník nebál, že ho mesto pohltí.
Anafiotika: utajené Atény
Potom som urobil ten zásadný úkrok do schodov. Odbočil som hore. Schody sa zúžili, obchody zmizli a hlasy davu sa rozpustili ako ranná hmla. Zrazu som stál pred bielymi domčekmi nalepenými na skalu Acropoly.
Anafiotika. Atény bez turistov. Miesto, ktoré vyzerá, akoby ho niekto zabudol vrátiť na pôvodný ostrov. A v podstate je to pravda.
V polovici 19. storočia sem prišli najlepší majstri murári z kykladského ostrova Anafi. Kráľ Otho ich potreboval na stavbu svojho paláca, ale oni potrebovali domov. Keďže v meste nebolo miesta, využili starý byzantský zákon: ak postavíš dom medzi západom a východom slnka, je tvoj. Tak pod rúškom noci kradli skalu skale. Domčeky sú malé, dvere nízke a balkóny stoja len vďaka tichej dohode medzi gravitáciou a tvrdohlavosťou. Tu sa mesto nesnaží. Tu len je.
Stratený v prázdnote a úzkych uličkách
Vošiel som do uličky, ktorá sa po troch metroch zlomila do slepej steny. Vrátil som sa, skúsil inú, no tá končila dvorom s jediným kvetináčom, v ktorom rástlo niečo, čo pripomínalo zvädnuté ľudské ucho.
Nikto tu nič nepredáva ani neponúka turistické menu. Nikto ma neotravuje tým vtieravým „my friend“. V Aténach je tento náhly nedostatok záujmu vrcholne podozrivý. Je to ticho, ktoré má váhu a lepí sa mi na krk ako studený pot.
Mám pocit, že som tu bez povolenia. Že som narušil súkromie organizmu, ktorý ma teraz pasívne trávi. Cítim imaginárne pohľady, hoci okná sú prázdne. Tie oči nie sú v tvárach. Sú v textúre omietky, v póroch bieleho vápna, v spôsobe, akým sa tieň mačky neprirodzene naťahuje opačným smerom, než by mal.
Mám podozrenie, že ma Anafiotika najprv z diaľky ochutnala a teraz čaká, kým v tom tichu stratím posledné zvyšky turistickej istoty. Som len narušiteľ v priestore, ktorý sa práve rozhodol, že ma dnes možno nepustí von tými istými dverami, akými som vošiel. patrím sem alebo nie?
Kalinka a balalajka, ktorú som nechcel
Po polhodine blúdenia som stretol jediného človeka. Starý grécky brnkač na mandolíne s dáždnikom a klobúkom na drobné. „Hi my friend, where are you from?“ Sedel na plastovej stoličke, akoby tam zamrzol v roku 1963 a čakal na niekoho, kto už dávno neexistuje.
Keď som zašveholil, že zo Slovenska, bez zaváhania spustil našu hymnu. Falošne, ale s desivým nasadením. Potom však, bez varovania a s úsmevom svetaznalého prešiel na rusku Kalinku. Pozrel na mňa s očakávaním, že sa roztancujem alebo aspoň dojemne prikývnem nad „spoločnou kultúrou“. V hrdle sa mi zaseklo. Ten muž, zvyknutý na dekády ruskej klientely, netušil, že pre mnohé postsocialistické krajiny nie je Kalinka mostom, ale varovaním a väčšina radšej zrýchli krok. Posunul som sa radšej do osobnej samoty, bez príspevku do klobúka. Nemám chuť vysvetľovať dejepisné traumy.
Ihrisko v mŕtvom meste
Čím vyššie som stúpal pod hradby Akropoly, tým bolo ticho hustejšie. Anafiotika na mňa pôsobila ako mŕtve mesto, no zároveň som mal ten neodbytný pocit, že ma sledujú tisíce očí. Sledovali ma periférne, zo škár medzi kameňmi, z prasklín v omietke, ktoré sa v lome svetla menili na úzke zreničky.
A do tohto spirituálneho vákua zrazu vrazilo detské ihrisko.
Bolo úplne nové. Gumová podlaha, sterilné nerezové preliezačky a modrý kovový štítok s logom EÚ. Pôsobilo to absurdne. Akoby sem to ihrisko niekto teleportoval priamo z bruselskej grantovej prezentácie, aby zaplnilo dieru v realite. Sedel som na lavičke a čakal na akýkoľvek zvuk – dupot nôh, detský krik, vŕzganie hojdačky. Nič. Len sterilná guma pod nohami a ticho, ktoré ma začalo obliekať ako tesný sveter.
To ihrisko bolo nevyvrátiteľným dôkazom, že tu niekto žije. Niekto, kto tie fondy vybavil, niekto, kto tie preliezačky schválil. Ale kde sú tie deti? Mal som pocit, že niekto tam hore, za tými nepriedušne zatvorenými okenicami, si práve do bloku zaznamenal presný čas môjho príchodu a teraz sleduje, či v tom neprirodzenom tichu stratím nervy, alebo sa pokúsim na tej hojdačke dokázať, že som stále nažive.
Čvachtanie sa vo vlastnej samote
Uličky sa začínajú správať divne. Prejdem desať metrov, otočím sa – a dom, ktorý som práve minul, má inú farbu dverí. Predtým modré, teraz vyblednuté zelené. Možno som si to zle zapamätal. Možno. Alebo si zo mňa mesto uťahuje.
Nevadí mi to. Čvachtám sa vo vlastnej samote. Je to vedomý kúpeľ v izolácii. Žiadne tempo, ktorému sa musím prispôsobiť. Žiadne cudzie očakávania. Som to len ja a priestor, ktorý mi dovoľuje rozvíjať vlastnú paranoju ako umelecký smer.
V tej samote sa cítim bezpečne. Anafiotika, kykladská dedina v Aténach, mi dáva licenciu na fantáziu. Mesto najprv podhodí turistovi Plaku. Až keď ju odmietne, dá mu Anafiotiku. Hrám sa na objaviteľa, kým ma tie uličky, graffiti a predstavivosť ticho prepisujú.
Ponad ploty zbadám Lykavitos. Kopec s druhým najlepším podvečerným výhľadom na Akropolu a prvým na panorámu Atén. Na prvom mieste pri Akropole tróni určite Areopág.
Nikam sa neponáhľam. Každé okno, dvere, každý dvor ponúka namiesto magnetiek nový jedinečný príbeh. V tomto tichu si konečne rozumiem aj bez slov. Som jediný divák vo vlastnom surreálnom filme.
Útek, street art a blúdenie
Uličky sa krútia bez logiky. Jedna končí múrom. Druhá schodmi k dverám bez kľučky. Tretia je taká úzka, že sa musím otočiť bokom. Steny sú posiate graffiti.
Nie je to umenie pre turistov. Žiadne antické stĺpy ani modré okenice. Sú to vnútorné dialógy miesta. Tvár bez očí. Oči bez tváre. Medúza. Street art tu charakterizuje genius loci miesta lepšie než akýkoľvek sprievodca. Je to revolučný výkrik prostredia. Akoby mi Anafiotika šepkala to, čo mi oficiálne Atény zatajujú.
A potom zásek. Nápis, ktorý tam pred minútou nebol: „What is your Magic.“
Aká mágia? Kde? Začínam mať podozrenie. Anafiotika nie je lokalita. Je to test. Ak sa sem zatúlaš náhodou, ešte ťa pustí späť. Ak tu zostaneš príliš dlho, staneš sa súčasťou omietky. Možno už nepíšem reportáž. Možno sa stávam postavou v cudzej šifre.
Zrýchlim krok.
Plaka: Návrat do reality
Keď som konečne našiel schody dole, ruch Plaky ma skoro vyfackoval. Ľudia. Hlasy. Ceny. Účty. Svet, v ktorom je všetko na predaj, zrazu pôsobí plytko, ale bezpečne. Objednal som si víno. Predražené a nevýrazné ako obrazy neďalekej predajnej galérie..
Pozrel som sa hore na biele domčeky pod skalou. Zrazu pôsobili nevinne. Akoby sa nič nestalo. Ale vrecká mám plné ticha, ktoré sa nedá len tak vytriasť. Akoby tam ten brnkač nikdy nesedel. Ale keď som si na izbe pozrel mapu, zistil som, že som sa celý čas pohyboval v kruhu, ktorý v oficiálnych plánoch mesta jednoducho neexistuje.
Areopág
Druhýkrát som utiekol z Plaky a skončil na Areopágu, skalnatom kopci, kde sa kedysi súdilo. Najlepšie miesto na rande s osvetlenou Akropolou. Ale o tom až inokedy.
Pozeral som sa na svetlá pod sebou a premýšľal, či som sa z výletu po Anafiotike naozaj vrátil celý. Niektoré miesta v meste nie sú určené na to, aby si ich našiel. Sú tu na to, aby si sa v nich stratil. A potom sa celý život tváril, že to bol tvoj plán.
Často kladené otázky pre stratených
Oficiálne tam hľadáš históriu a najstaršiu obývanú štvrť Atén. Naozaj tam však nájdeš len nánosy gýču, predražené oregano a pocit, že si súčasťou turistického vývaru.
Je to ostrov na pevnine. V 19. storočí ju za jedinú noc postavili murári z kykladského ostrova Anafi, aby využili zákon o nelegálnych stavbách. Dnes tam hľadáš pokoj na fotku, ale nájdeš skôr ticho, ktoré ťa sleduje, a mentálnu neistotu.
Pretože je to najlepšie miesto na nočné rande s nasvietenou Akropolou. Kedysi tu bol antický súdny dvor pod holým nebom. Dnes tu tvoja vlastná existencia skladá účty pred majestátnosťou skál.
Ak chceš vidieť dôkaz, že Atény nemajú koniec, tak áno. Je to najvyšší bod mesta s kaplnkou sv. Juraja. Výhľad je panoramatický, dychberúci a dokonale ťa utvrdí v tom, aký si v tomto mestskom kolose malý.
Priamo nie. Okolo celej Akropoly vedie traverzový peší chodník, ale celá Akropola je oplotená a prejdeš len cez hlavné platené vstupy.
Tip: Ak v Anafiotike stretneš na schodoch starého gréka s mandolínou, len prikývni na pozdrav a kráčaj ďalej. Hlavne ho nefoť. Na to je bez dýška alergický. 🙂
