Veľký Choč (1608 m n. m.) ma provokoval už dlho. Je to ten typ kopca, ktorý na vás pozerá z každej strany a vy jednoducho viete, že tam raz musíte stáť. Keď padlo rozhodnutie, zvolili sme trasu z Valaskej Dubovej. Pre výstup na Veľký Choč s deťmi je to asi tá najlepšia voľba.

Štart vo Valaskej Dubovej: Keď šéfka mení plány

Vyrážame skoro ráno, nálada ako do školy. Naša zostava sa nečakane rozrástla – moja žena ako „správna šéfka“ zmenila večer o deviatej plány svojmu bývalému kolegovi a namiesto Kráľovej hole skončil s nami v Dubovej.

Parkujeme pri cintoríne a vyťahujeme palice. Deti s nimi síce nevedia chodiť, ale bez nich by to bolo ešte horšie. Ja machrujem s novými a vyrážame cez dedinu. Cesta hore vedie popod Tesné skaly – magické miesto, kde sa kedysi nakrúcal Bielikov Jánošík.

Tip pre rodičov: Od Tesných skál chodník prudko stúpa až k Strednej Poľane. Deti tu budú potrebovať trochu motivácie (a možno tabuľku čokolády).

Zastávka v "Hoteli Choč" (Stredná Poľana)

Po hodine a pol sme na lúke Stredná Poľana. Je posiata žltými náprstníkmi a je tu ideálne miesto na predýchane. Poniže stojí legendárny „Hotel Choč“. Nečakajte však žiadne hviezdičky – je to bývalý salaš.

• Realita: Vnútri vás ovalí vôňa romantiky zmiešaná s odpadkami a pričňami na spanie. Ak hľadáte luxus, tu ho nenájdete, ale ako núdzový bivak poslúži.

Na lúke sme stretli partiu z kopaníc, čo „vylámala“ liter borovičky ešte pred vrcholom. Držali však krok, klobúk dolu pred ich motorom.

Veľký Choč s deťmi: Finále cez reťaze na vrchol

Na vrchol sme zvolili zimnú cestu. Videli sme vzácny poniklec a sprievodcu nám robil drozd čvíkota. Pre baby bol najväčší zážitok úsek s reťazami – nie je to nič nezvládnuteľné, ale dodáva to výletu ten správny „horský“ šmrnc.

Keď vyjdete z kosodreviny, otvorí sa vám 360-stupňová panoráma. Veľký Choč je právom považovaný za jeden z najlepších vyhliadkových bodov Slovenska.

Čo všetko uvidíte z vrcholu?

• Tatry: Západné Tatry, ostrý Kriváň a v diaľke dokonca Gerlach a Gánok.
• Liptov a Orava: Liptovská Mara ako na dlani, Ružomberok a nad Oravou majestátna Babia hora.
• Nízke Tatry: Celý hrebeň od Chopku až po Ďumbier.
• Fatra: Rozsutce a Veľký Kriváň na obzore.

Sedieť na tej skale, jesť chlieb s paštétou a pozerať na vetrone krúžiace nad hlavou... človek by tam ostal celý deň.

🍴 Gastronomická bodka a ubytovanie

Zostup sme dali po strmej zelenej trase. Po takmer 7 hodinách v nohách sme zakotvili v Jánošíkovej krčme vo Valaskej Dubovej.

• Mýtus: Hovoria, že tu zlapali Jánošíka. Skutočnosť? Majú tu nabíjačku na elektromobily, ale pohľadnice nekúpite.

Ubytovali sme sa v penzióne Za mlynom v Liptovskej Teplej. Pre deti raj (obrovské ihrisko), pre šoférov trochu stres pri cúvaní z parkoviska. Kuchyňa síce trochu „pokrivkávala“ (halušky zahustené múkou nás neohúrili), ale domáca kapustnica a Bošácka slivovica to napravili.

🚩 Užitočné informácie pred cestou (FAQ)

Veľký Choč s deťmi bola skvelá príprava na ťažšie turistické výzvy. Ak vás tento kopec doteraz len „provokoval“ z diaľky, neváhajte. Tie výhľady za tú námahu stoja!

Príspevok Veľký Choč s deťmi: Výhľady, ktoré vás posadia na zadok, a realita rodinného treku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Názov expedície: Cyprián a Dunajec na pltiach

Heslo: Tri skamenelé dievčiny to sú poľské Pieniny

Ráno ma budia mnohohlasné zbory oviec. Na týždeň sa kapybary premiestnili do penziónu pod Tatrami. Štíty sú zrána v kopovitej a rastúcej oblačnosti. Veští to skorú búrku. Dnes preto nepôjdeme do hôr, len ich lízneme z kraja. Cesta nás okľukou povedie do Pienin. Než sa baby skonsolidovali stihol som vyfotiť hotel. Kým sa rozbehneme, zastavím na obecnom úrade v Starej Lesnej. Pohľadnica=neznámy pojem.

Červený Kláštor

Snažím sa skrátiť si cestu, ale naopak, ešte ju predĺžim. Tým, že odbočím v Kežmarku na Mlynčeky namiesto doprava na Starú Ľubovňu. Cesta je mi známa, keď sme boli v Belianskych Tatrách, často sme ňou prechádzali. Možno preto ma zlákala, možno vôňa hríbov z okolitých lesíkov, či cigánskych košíkov. V osade Rakúsy cigáni ponúkajú hríby. Čo však, do pekla, robia všetci uprostred osady? Niektorí sa hrnú do busu, no iní len postávajú pri ceste. Neradno zastaviť.

Serpentínami cez Magurské sedlo a Reľov dorazíme okolo pol jedenástej pred posledný prístav pltiek v Červenom Kláštore. Hneď ma pánko v goralskom klobúku zinkasuje dvoma eurami a ukáže, kde môžem auto odstaviť. Po okolí sa motajú pltníci v modrých vestičkách a klobúkoch. Mladí aj starí. Kúpime si lístky za 15Eur, deti 9Eur, prejdeme k prístavu a čakáme.

Na plte

Medzi pltníkmi je konkurencia a majú na brehu predáka. Ten obsadzuje lodičky. Do prvej sa nedostaneme, neviem, či vinou týpka na brehu alebo sa nedočkavci jednoducho predbehli. Čakáme v doobednajšej horúčave ďalej. Koordinátor príde za nami a hovorí, že pôjdeme s nejakými Poliakmi. Vyzeráme, kedy sa z parkoviska vynorí skupina 11 Poliakov. Konečne sa po desiatich minútach naloďujeme. Chcú nás na lavičke rozdeliť, no žena nekompromisne vraví: "My sme štyria!“. Na plti je napísané pre dvanásť ľudí, napriek tomu s deťmi je nás minimálne šestnásť. Rád by som sedel na kraji, ale kvôli vyváženiu lapím v strede plte.

Dunajec na pltiach

Plte sú poskladané z tzv. dlabaniek. Päť úzkych drevených pramíc je spojených a previazaných lanom. Dvakrát stabilne konštrukcia nepôsobí. Vpredu je čečina, ktorá má tri účely:

• bráni prístupu vody do plte,
• tvorí ozdobu, a
• keď sa dakto utopí, spraví sa z nej veniec.

Loďku obsluhujú dvaja pltníci vpredu a vzadu. Ten vpredu je len viac menej na parádu. Pot z kormidlovania zrovna z neho neleje, skôr je sprievodca plavbou. „A nie, že ich zasa prekotíš“, s úsmevom na tvári kričí vedúci z brehu, ako sa odrážame. Na pokojnej vode zo začiatku nám spoločnosť robia ochočené kačice. Efektne pristávajú pri lodi ako vodní lyžiari. Prvá impozantná scenéria sa otvorí za Kláštorom.

Kaška, Baška a Mariška

Tri poľské koruny, tri banálne mená: Kaška, Baška a Mariška. Popod Tromi korunami vstupujeme do Národného parku. "Topiť sa teda len potichu a plávať na Slovenskú stranu", upozorňuje kapitán. Perlí celou vodnou cestou. Pod Jánošíkovým skokom sa pýta, kto bol Jánošík. Poľské osadenstvo zaryto mlčí. "Nuž, Jánošík bohatým bral, chudobným dával. Ale jeho frajerka z Poľska, Marína, bola lepšia. Dávala všetkým", smejeme sa spolu s ním. Všetci vedia, že Ďurova frajerka bola predsa Anička. Jednako by to neboli Poliaci, keby si aspoň čosi z legendy neprivlastnili.

Legenda o Jánošíkovi

Vraj 12m šírku preskočil, keď chodil za Marínou. Pravda je taká, že Jánošík do Pienin nikdy nepáchol.

Prídeme do miernejšej vody a pltník ukazuje na spadnuté stromy. V parku sú bobry škodná, no najväčšiu skazu robia čierne bociany. Akosi sa dovtípime, že čierne bociany budú cigáni. Všetko samozrejme prekladá do akejsi pohraničnej Poľštiny. Okrem škodnej pohybujúcej sa na brehoch Dunajca, im raz aj had vošiel na palubu. I jeleňa videli ilegálne prechádzať cez rieku. Rieka tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Poľskom.

Plťkujeme popod skalu s odtlačkom akože poľskej orlice. A zase sprievodca pustí ďalší otrepaný vtip, aby reč nestála. Aký je rozdiel medzi svokrou a slnkom? Skúsil som ja: "Slnko každý deň zapadá, ale svokra je stále vidieť". Správna odpoveď znie: "Žiadny! Na obe sa môžete dívať iba chvíľu".

Sedem mníchov

Vpredu sa objavuje ďalšia dominanta Pienin: Sedem mníchov. Legenda vraví, že bolo raz sedem nadržaných mníchov,  ktorí chceli mršiť nejakú (zasa) Marišku. Keďže sa nevedeli dohodnúť v ktorý deň ju kto vypráši, páter ich obrátil na kameň. Ak vraj prepláva pod nimi osemnásť ročná panna alebo manželia, ktorí sa nepodviedli, ožijú. 150 rokov stále pevne stoja na mieste...

Posledná hračka prírody je večne otvorená svokrina huba a pristávame na brehu pri Lesnici. Plavba trvala vyše pol druha hodiny.

Kaňon a dedina

Pohonič láka do koča ako potupný komediant, zviezol by nás k penziónu alebo k taxíku. Tých osemsto metrov prejdeme popri Lesnickom potoku aj pešo. Chata, či hotel Pieniny je pred obcou Lesnica. Zariadenie je asi jediný lokál na okolí.

Ako sme si sadli, všimol som si špinavý stôl. Zložili sme si batohy a už sa nám nechcelo presadnúť. Očistil som drevený stôl servítkou. Mladá čašníčka bola hneď pri nás. Objednali sme si citronádu, deťom kurací rezeň a my dospeláci iba polievky. Poháre na vodu boli špinavé a o5 sme ich poutierali servítkou (ešteže ich nosíme stále zo sebou). Kapustová i fazuľová polievka sa vcelku dali. Len v nich plávali akési poľské kabanosy namiesto klobásy. Rezne mäkké a neboli ani mastné. Vonku hrala ľudová kapela, no po chvíli stíchli. Záchody špinavé a smradľavé. Až ma chytila nauzea, keď som videl šušeň na kachličkách. Mal som dosť a rýchlo sme znechutení lokál opustili.

Platiť sa dá kartou. Sprepitné som nemal vôbec náladu nechať. Čašníčky ktoré len postávajú pri dverách kuchyne, by mohli aspoň udržiavať čistotu. Viac si v reštaurácii nedám ani tú vodu.

Lesnica

Hneď oproti je  požičovňa bicyklov. Nechávame dvacku za všetkých a oprieme sa do pedálov. Vlastne prvý úsek k Dunajcu ani netreba. Cesta ide dolu miernym kopcom. Najmenšia sa sťažuje, že jej nejdú brzdy. Domnievam sa, že len nevie brzdiť. Velocipedy sú dosť opotrebované a rozladené ako varhany. Baby majú navyše špinavé zadky, na bicykloch nie sú blatníky. Zopár zastávok kvôli záberom, lenže hrmenie nás poháňa ďalej.

Za hodinku sme pri parkovisku. Vôkol síce hrmí, no v Kláštore padne lenivo pár kvapiek. Pri Pltníkovi si dáme kofolu. Mamina konečne dobrú Nescu. Starej bufetárky sa pýtam, ako je otvorené múzeum v kláštore. Na telefóne zisťuje hodiny, času máme habadej.  Autom sa presunieme bližšie. Na sklonku dňa neplatíme plnú sumu 2Eur, ale iba 1.50Eur. Zakúpime si lístky do múzea.

Do komentovanej prehliadky zastáva takmer hodina. Je v cene lístka, prečo nepočkať?  Zatiaľ si deti lížu zmrzlinu a ja so ženou objavíme chuť domoviny v podobe Cyrilových čipsov s horčicou.

Chýba nám spoločné foto, preto zídeme k brehu Dunajca a starší pán nás zveční. Sme svedkami scény, keď chlap stojaci vo vode odhodí šľapky do potoka. Jeho žena ich ide zbierať, aby ich neodplavilo. A pritom ešte húka na ňu. Proste hovädo.

Kláštor s bylinkami

Kto chce vedieť drby z obce, treba navštíviť hajzle alebo krčmu. Teorém platí všade na Slovensku. Červený Kláštor nie je výnimkou. My sme v dedine dnes i kvôli mníchom z kláštora, preto o piatej šaškujeme pri studni na II. nádvorí a čakáme na sprievodkyňu. Výklad nám urobí korpulentná blondína v čiernych šatách a o5 len pre nás štyroch ako v Harmaneckej jaskyni. Slováci sa vkuse niekam ponáhľajú alebo čo a múzeum preletia bez sprievodcu. Pýtam sa na opadanú omietku a hotel, ktorý v prednej časti onehdá býval.

Plány na obnovu múzea sú veľké, peňaženka malá. Vstúpime do prvej malej miestnosti, kde je zobrazený život v okolí kláštora. Plte, rybárske siete a pod. Karteziáni žili v prísne hlbokej askéze a takmer v ustavičnom mlčaní. Mohli hovoriť spolu 1h týždenne. Raj pre introvertov. V ambite je pod sklom fejk prvého prekladu biblie do západoslovenčiny, ktorý sa použil pri nakrúcaní filmu Legenda o lietajúcom mníchovi. Originál je kde inde ako v Pažravej nad Dunajom. Ďalej je v miestnosti história kartuziánov a neskorších obyvateľov karameliánov, vyznávačov tyčinky Twix. Frátri, ktorí udržiavali kláštor a pátri, ktorí spolu s priorom nič nerobili, len hladní rozjímali nad tyčinkami a krowkami.  V kaplnke Sv. Antona Pustovníka sú najstaršie vitráže na Slovensku. Každé okno je iné.  V refektári je pôvodná maľba z r.1520, kde panenka Mária sleduje návštevníkov z akéhokoľvek uhla. Naozaj, vyskúšané.

Ocitneme sa vonku pri ruinách frátrovských kamrlíkov. Sympatická sprievodkyňa nás opúšťa, nech si ďalej rozjímame sami. Nakukneme do domčeka predstaveného priora. Spoznávame byliny v mnohých záhradkách. Pamiatka sa od iných zrúcanín odlišuje rozprestretým voňavým bohatstvom prírody. Medovka, rozmarín, či nechtík. Najviac vonia fialová šalvia "neboli" babské ucho. Múzejníci sa dali na bylinkárstvo len nedávno (2016), dokonca predávajú čaje v obchode na I. nádvorí. A pribudne i pivo.

Pieniny

Nakoniec si kupujem ešte pri pltiach pohľadnicu. Pltníci zrovna dostávajú výplatu. Peniaze pekne na ruku. Cestou s5 vidíme, že v Tatrách búrka straší hádam celé poobedie. Pred pol siedmou sme v penzióne. Topánky a zelená prepravka s jedlom na terase svedčia, že máme vedľa susedov. Na večeru zasa fazuľová polievka. Každopádne lepšia ako v Pieninách. Perkelt s mäsom, čo zostalo z víkendu. Aspoň tak mäso chutilo. Zákusky variácia včerajších. Dedko s harmaniku zmizol. Večer baby sledujú volejbal. Zdolali sme Bielorusky.

Slováci sú komótni. Idú k moru alebo sa motajú akože v horách. V autách, či lanovkách. Turisti veľmi nie sú.

Dunajec na pltiach bol skvelý. V Pieninách i Tatrách som videl na chodníkoch viac Poliakov, Láďov-utáhni mi sandál a dokonca židov s typickými lokničkami a kipami na hlave. Našou skromnou návštevou impozantných Pienin sme tento pomer nepatrne vylepšili v náš prospech.

Príspevok Pieniny a Dunajec na pltiach zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Názov expedície: Maras

Heslo: Nekráčame len po horskom temene, ale aj po mŕtvom ramene. Krásy dunajskÿch ramien.

Kompa

Oneskorené leto sme využili na úplne iný druh turistiky. Po lete plnom vysokých kopcov, sme sa ocitli na nížine, kde prevýšenie bolo nanajvýš jeden meter. O5 sme pribrali kámošku staršej dcérky a po pol deviatej vyrazili. Súril nás čas, lebo kompa z Kyselice chodí každú hodinu. Aj to som si zle pozrel odchod a vyplávala až o desať minút neskôr. Ráno som plavbu lode sledoval cez kamery a čudoval som sa prečo neodchádza "načas", ale nedoplo mi.

Vojka - Kyselica

O desiatej sme boli v prístave druhí v poradí na loď. Pred nami stará biela dodávka. Vzápätí došli za nami cigáni z Levoče a mali sme postarané aj o hudobnú vložku z autorádia. Prešli sme sa popri hrádzi. Sledovali nákladnú loď plaviacu sa dolu vodou. Cesta k prístavu sa začala plniť autami. Mali sme k dobru tak 10-15 minút. Neskôr by sme už miesto na kompe nemali.

Prednosť majú samozrejme rezidenti, ktorí zabrali tri miesta z ôsmich pre nich určených vľavo od nás. I z druhej strany Dunaja sa kompa celkom zaplnila. Konečne sa po pol jedenástej odrazila od pravého brehu a za nejakých 5-6 minút pristála loď pokrstená menom Ostrava pri nás.

Ostrava je pomerne nová loď. Na vodu ju spustili v lete 2015 v bratislavských lodeniciach. Kompa kompenzuje absenciu mosta cez gabčíkovskú priehradu v priľahlých dedinkách. Prevádzkuje ju Vodohospodárska stavba a ani kľudnej kompe sa nevyhla politika (akcionári firmy sú členovia bývalej vlády). Ešte ani zákazka nebola a už bolo plavidlo objednané v lodeniciach. To už je u nás taká zásada. Rozkradnúť, čo sa dá. Ale veď obyvatelia sú spokojní.

Cyklisti aj motorkári sa hrnuli na železnú palubu prví. Autá, teda aj my, až po usadlíkoch. Lodník ma navigoval hneď na začiatok pravoboku. Takže v prípade poruchy rampy sme prví vo vode. Baby vystúpili, ja som s polovičkou ostal sedieť v rozpálenom aute. Tej zostalo z plavby zle, hoci hladina nádrže bola pokojná. Už len vibrácie z motora jej vadili. Našťastie je plavba veľmi krátka.

Na breh vypadneme medzi poslednými. Autom sa odvezieme za dedinu Bodíky, odbočujem za zastávkou autobusu k bývalej horárni. Teraz sú v háji vybudované stajne pre kone. Na hrádzi sa otočím a zaparkujem oproti stajniam. I horáreň stále stojí, privítal nás biely huňatý bundáš. Dedko, asi bývalý horár, hovorí maďarsky, pes šteká medzinárodne. Kráčame naľahko. Nesiem v batohu kroksy. Iba mamina má sandále, tenisky sa hompáľajú na batohu. Auto nezamknem, ale to vtedy netuším. Na začiatok si dáme čokoládové croissanty.

Prvý brod

Dunajské brody. Po panelovej ceste ideme chvíľu na Kráľovskú lúku. Popri ceste sú jarky, územie býva schválne zaplavované. Upúta nás rastlina s veľkými ružovými kvetmi - Netýkavka žľaznatá. Je ako burina a bráni rastu iných kvetín.

Mapou si overím, že kráčame správnym smerom. Na pravej strane lúky je obrovský prevrátený čln. Slúži ako prístrešok. Oproti je na kovových stĺpoch stará unimobunka. Okolie je upravené, je pod ňou posedenie, vedľa ohnisko. I mrežu má otvorenú, ale dvere dnu sme neskúšali. Zľava prichádzajú cyklisti. Vravím babám, že z toho smeru aj my zakončíme výlet. Príroda však má s nami iné plány.

Pokračujeme bielo-červeným chodníkom k veľkej križovatke pri Trstianskom jazere. Fŕkame na seba postrek proti komárom, ale neveľmi pomôže. Hlavne dlho nevydrží. Obzrieme si polorozpadnuté drevené búdy na koloch, ktoré slúžia rybárom pri brehu jazera a kráčame lesom ďalej po červenej značke. Najprv prekročíme "suchý" brod. Hrádza je nad úrovňou hladiny jazera a voda prúdi úzkym kanálom.

Po pár metroch počujeme hukot a sme pri riadnom brode cez jedno z Bodických ramien. Cyklisti sa otáčajú, my sme pripravení a vyťahujeme kroksy. Prúd nie je silný, zotreté riasy dávajú tušiť, že sa cez tečúcu vodu chodí. Hlavne autami. Mladšia sa však bojí a drží ju mamina.

K Starému Dunaju

Pofotíme sa a v kroksoch pokračujeme smerom k Dunaju. Mäkké a voľné šľapky sú nepohodlné, a tak asi v polovici cesty ich vymeníme za športové sandále. Ideme popri Spálenom lese, ktorý zelená ceduľka označuje ako chránenú oblasť s najvyšším, 5. stupňom ochrany. Zastaneme pred väčším a silnejším brodom mŕtveho ramena. Staršiu držím za ruku aj ja, hoci by to prebrodila sama ako jej kámoška. Základ je nedvíhať nohy, ale sa iba kĺzať po betónovom koberci na dne. Za brodom si odpočinieme, vyhrievame sa na slniečku a znova fotíme cigánsky tábor s povaľúcimi sa šľapkami.

Popri pekných zátišiach mŕtveho ramena (občas pripomínajú džungľu) sa blížime k starému korytu Dunaja. Chodník ide prevažne lesom, kde tu sa ocitneme na slniečku. Paradoxne slnko je naša spása, v tieni číhajú na nás krvilačné beštie. Veľa ľudí do lužných lesov nechodí, preto komáre privítali nové čerstvé obete a začali hostinu. Na druhý deň som si narátal 16 bodnutí. Najviac na pleciach a lýtkách. Keby tak tuk z pása sali, namiesto krvi.

Kovový smerovník nás naviguje na cestičku vinúcu sa brehom rieky. Blízko počuť hlasný rykot jeleňa. Deti sa preľaknú, mamina zatlieska trikrát rukami a je po jeleňovi. Baby kričia, že je ich až do Maďarska počuť. Na zemi čerstvé stopy párnokopytníka. Vysoká nebude ďaleko a pravdepodobne sme jej skrížili cestu. Nuž, niet tu okrem nás ani živáčika.

Divoká príroda Dunajských luhov bolo daná pod ochranné krídla zákona relatívne nedávno v r.1998. Unikát, ktorý nemá široko-ďaleko páru. Podobné mŕtve ramená sú až v 1800km vzdialenej delte Dunaja v Rumunsku. Aj keď na našom území sú už len pozostatky pôvodných lužných lesov, ktoré boli najväčšou vnútrozemskou deltou v Európe. Originálne ramená zostali už len v spomienkach pamätníkov a vo filmoch ako napr. Stroskotanie Danubia z r.1976. V rámci zachovania biotopu každú jar bývajú pravidelné preplachy (v r.2020 potopa nastala v máji). Hlavné toky delty sú Šulianske a Bodické ramená. Malé vodopády sú síce vybudované ľudskou rukou, ale čas z nich vymodeloval zaujímavé tvary. Šulianske jazero patrí medzi najčistejšie na Slovensku. Našťastie v luhoch sa nepohybuje okrem rybárov, ktorí i tak sedia na brehu, veľa ľudí. Zvery ani nemajú prirodzeného nepriateľa. 

Bačiansky brod

Dunajské brody. Popri drevených koloch a pletive zhodenom na zemi míňame posed. Pletivo je nezhrdzavené, bohvie, kto v tejto pustine, čo chystá. Niektoré oblasti luhov sa využívajú ako plantáže pre šľachtené stromy. Po rieke prejde motorový čln, ktorý vyplaší vtáctvo. Volavky a labute. Zakrátko sme pri ďalšom hríbiku, ktorý označuje ostrov Orliaka morského. Ideme asi dve hodiny. Odbočíme doľava na jedinú cestu vedúcu na pevninu. Rovno za nosom by sme sa dostali k močariskám. Tento úsek popri hniezdovisku orliaka je najkrajší a najdivočejší. Impozantné scenérie a božské ticho. Tance vážok, skákanie žiab.

V posledných rokoch sa do lužných lesov vrátil bobor vodný a obchádzame nejeden čerstvo nahlodaný topoľ. Bobor skonzumuje aj 4t dreva s kôrou za rok. Mladšia vezme na pamiatku kúsok íveru.

Kráčame pomaly, často schádzam z cesty a fotím. Vyruším množstvo žiab, prevažne skokanov. Obieha nás cyklista a vzápätí ďalší. Jediní ľudia, ktorých v lesoch uvidíme. Onedlho sa vracajú s5 a zastavia pri nás. Upozorňujú nás na divoký a hlboký brod pred nami. Oni sa otočili. Dievčina mi ukazuje mapu a hovorí kade išli.

Bodíky

Až z Bodíkov, ale Bačiansky brod sa im vidí nepriechodný. Hovoríme dvojici, že sa pôjdeme presvedčiť na vlastné oči. Po pár desiatok metroch stojíme pred skutočne divo prúdiacou a peniacou vodou. Jediný pás od auta je neblahým svedkom, že nik tade nechodí, a ak, určite s problémami. Dráha kolies sa kľukatí ako stopy úžovky v neďalekej kaluži. Cez to všetko si obujem gumené šľapky a idem brod skúsiť. Voda mi je vyše kolien a na dne sa kĺžem v smere prúdu ako naše morča na plávajúcej podlahe. Drahá kričí od brehu, že kašle na to a nepôjde. Otočím sa s5, ale na breh sa mi ide horšie. Zvažujem riziko a usúdim, že baby brod nedajú.

Pochopiteľne, máme zodpovednosť za cudzie dieťa, ktoré je tenučké ako celofán a pravdupovediac neviem si ju v tom prúde predstaviť. Mamina hneď hovorí, že sa vrátime rovnakou trasou. Znamená to pre nás dve hodiny cesty. Takto by sme výlet behom trištvrte hodiny ukončili. Ale volíme bezpečnú cestu. Pritom by stačila nad brodom natiahnutá reťaz. Mám bláznivý nápad preniesť ich postupne na pleciach. Nestretne sa s nadšením. Najeme sa rohlíkov s nátierkou a otáčame.

Z druhej strany

Z hrádze mávam na rybárov, veľmi by nám pomohlo, keby nás previezli na druhý breh. Odpoveďou je len ich mávanie. Zrýchleným presunom sa teda vraciame na Kráľovskú lúku. Pri jednom brode stretáme hodujúcu rodinku ako si griluje ryby (zrovna tí, na ktorých sme mávali). Na ďalšom (prvom) brode sa dve babenky pokúšajú nalodiť na pádlovacie dosky aj so psami. Očividne majú problémy v prúde nastúpiť. Jednej upláva veslo. Ako sa ho pokúša dolapiť, do prúdu sa vyberie rovno celá doska. Utekám ju zachytiť a spolu s druhou vytiahneme dosku na breh.

krásy dunajských ramien

Po rýchlej chôdzi na výzvu a pišťanie mladšej odpočívame a hodíme s babami reč. Jedna už na ramenách bola. Druhá nie je zrovna naklonená takémuto dobrodružstvu, hlavne keď sú takmer štyri hodiny poobede.

Vraciame sa na lúku. Palivo máme už len čipsy a jablká. Znova po červeno-bielej značke kráčame cez Kráľovský les k Bačianskym ramenám. Z druhej strany. Milión pavúkov, prevažne križiakov naťahuje skrz chodník svoje laná. V zástupe ako stonožka sa kľukatíme chodníkom. Kámošku necháme raziť cestu pavučinami. Za pol hodinu míňame nejaké autá a sme pri brode. Tento je tiež pomerne divoký, ale nie hlboký. Spolu prejdeme na druhú stranu. Mamine sa príliš nechce, ale baby chcú ísť a ideme všetci. Stretáme jediného pešieho turistu s veľkou bakuľou. Prvýkrát sme ho stretli pri prvom brode. Rýchlo prešiel celý okruh.

Bačianske ramená

patria k najkrajším častiam lesa a oplatí sa sem zájsť. Dôjdeme až k druhej strane brodu. Celý 10km okruh sme tak dali vlastne dvakrát. Zahryzli sme sa do jabĺk a otočili nas5. Za brodom sa prezujeme do suchých ponožiek a sandálov, či tenisiek. Komáre sú s klesajúcou teplotou v početnej prevahe, preto neradno zastaviť. Rybári však majú nejakú fintu na báze alkoholu, lebo smrad cítiť z nich, a ako by sa mohli tak komótne plaviť po ramenách? Po šiestich hodinách sme konečne pri aute. Ja idem s mladšou, ktorá pindá a ostatné baby ďaleko vpredu.

Gabčíkovo

Odvezieme sa na gabčíkovskú priehradu. Zrovna vchádza do plavebnej komory loď. Preto otáčam Voxhóla a parkujem na druhom konci, kde sú dve hodiny státia zdarma. Pešo prejdeme chodníkom nad turbínami, ktoré rozochvievajú zábradlie (a to ani nepracujú všetky) a sme nad komorami. Jedna prechádza rekonštrukciou a je v nej sucho. V krajnej sa tisnú tri cudzie lode. Dve nemecké a jedna so švajčiarskymi výletníkmi. Práve sa zatvárajú obrovské železné vráta.

Samotné vráta majú výšku ako osem poschodový dom, hrúbku žeby si basketbalista mohol na nich ustlať, a tým sú najväčšie vráta v Európe. Jedno krídlo dverí váži 500t, čo je hmotnosť najväčšieho dopravného lietadla na svete, ale dvere lietať nikdy nebudú (snáď). Skladá sa z ôsmich dielov. Najľahší má "len" 30t. Vyrobila ich česká oceliarska firma blízko Prahy. Obnova plavenej komory je financovaná Európskou úniou a patrí medzi najväčšie inštalácie posledných rokov na Slovensku. I preto priehrada stojí za návštevu.

Lode sú ukotvené lanami a môže sa začať napúšťanie. Pýtam sa strážnika, koľko divadlo trvá. No nerozumie mi. Ani na otázku, či môžem ísť hore na vežu. Naveľa zbadám tabuľu, kde je uvedené. že napúšťanie komory trvá asi 20 minút. Najmä mladšiu nadchne stavbársky zázrak. Slnko krvavo zapadá za vodu. Kámošku budú hľadať rodičia. Drahá má chuť na poriadne halászle. Ráno som ešte našiel na internete nejakú čárdu v gabčíkovskom prístave. Vrátime sa pár kilometrov k brehom starého Dunaja.

Čárda

Čárda Hullám vyzerá na fotkách lepšie ako v skutočnosti. Ošarpaná, nevábna, murovaná chajda. Špina na zemi i vo vnútri. Mastné a mokré stoly. V lokáli sme sa nemuseli báť koronavírusu. Podľa čistoty čiernej vody v kýbli, skôr chytíme salmonelu. Taká maďarská krčma s romantickým výhľadom na Dunaj.

Hullám znamená mávať...

asi sa z jej brehu mávalo na lode. Má aj ihrisko s nejakými starými plastovými hračkami. Nápoje sa čapujú vo vnútri šenku. Výčapníčka hľadala ako tak čisté poháre. Ryby pripravovali vonku dvaja ujkovia. V ponuke len hejk (morská šťuka), ploskáč a polievka halászle. K tomu výborná čalamáda, akú vedia len Maďari a ščípoš paprika. Vnútri nesedel nikto. Ryby boli chutne pripravené. I keď hejk zrovna nepatrí k sladkovodným rybám, tobôž dunajským. Kto chce ochutnať dunajskú rybu, nech sa páči pleskáč. Zaujímavé. že maďarskí Slováci hovoria maďarsky, ale slovensky som v okolí nepočul. Za tmy prechádzame okolo ubytovní v Gabčíkove. Stále internáty STU, občas ubytovne pre utečencov, občas vysokoškolská karanténa aj s profesormi.

krásy dunajských ramien

Kto má aspoň trošičku srdiečko pre prírodu, bude z lužných lesov unesený ako my. Nesmierny relax a pokoj od okolitého rušného sveta. Veď sa napríklad stane sa, že i vážka sadne na nos. Navyše výhodou je, že cieľ si môže vybrať každý podľa seba.

Príspevok Dunajská Amazónia, ako sme objavovali krásy dunajských ramien zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lysá hora, kráľová Moravských Beskýd (1 328 m n.m.) je najvyšší vrch na okolí. Leží na severnej Morave nad obcou Ostravice. Na vrchole sa stretáva niekoľko značených turistických chodníkov.

Názov túry: Bezruč

Heslo: Bezručovi na blízku, dotkneme sa obelisku.

V Bezručovom kraji

Doliny sa prikryli pod šedú kupolu inverznej oblačnosti. Za slniečkom bolo treba ísť do vyšších polôh. Baby si dohodli prázdniny u babky a ja so ženou, že teda vybehneme pozrieť si kupolu z vrchu. V poslednú októbrovú nedeľu sadáme do Dračice a vydávame sa na sever. Najprv dodáme Dračici šťavu, a potom už nič nebráni juchať po diaľnici do Bytče. Teda ešte raňajší čaj sa pýta von, preto zastavujem pri Beckove. Cez Bytču pokračujem na Makov. Pred ním sa otvára krásna modrá obloha. Na Bumbálke českí policajti kontrolujú doklady - hľadajú utečencov. Štíhly mladíček nakukne do auta a pýta sa, či máme niekoho v kufri. Vravíme, že nik by sa nezmestil do tak malého kufra. "V to doufám" a prepúšťa nás ďalej. Pretnem hranicu krajov a odbáčam smerom na Ostravu. Popri veľkej vodnej nádrži Šance prejdem cez Ostravicu, kde už vidíme turistov idúcich pravdepodobne na Lysú, možno opačne na Smrk.

Malenovice

My pokračujeme až do Malenovic k hotelu Petra Bezruče. Na ploche je dosť áut, ale asistent nás nasmeruje kdesi k dlažbe pri ceste. Vidím však, že odchádza auto, preto sa pichnem na jeho miesto. Nahodíme karimory a okolo pol jedenástej vyrážame zeleno značeným chodníkom hore. Dostal som spásonosnú myšlienku využiť skratku. Blbosť taká, že Eiffelovka je proti tomu malá vežička. Terén je dosť strmý a na listoch šmykľavý. Lepšie je ísť pohodlnejšou okľukou po zelenej a modrej značke. S fučaním sme prekonali 200 výškových metrov a napojili sa na modrý chodník. Ten zachádza k mohyle na Ivančeně, no dá sa ísť kratšou, poľnou cestou.

Mohyla

Meno Ivančena je podľa pôvodného majiteľa miesta-Ivánka. Ivančina je pomník piatim umučeným skautom na sklonku 2. sv. vojny. Bratia neborákov vztýčili jednoduchý kríž podopretý kameňmi ešte pred nástupom boľševika v r.1946. Okoloidúci prikladali postupne ďalšie kamene až vznikla mohutná kamenná mohyla. Komunistickému režimu bola mohyla tŕňom v oku, čo vyvrcholilo v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď príslušníci bezpečnosti kontrolovali batohy a vyhadzovali turistom kamene. Samozrejme divadlo na zlých chlapcov bolo nezmysel a nedalo sa odchytiť všetkých ľudí. Kopa kamenia sa tak symbolom boja za slobodu. Každý rok na sv. Juraja si oddiely uctievajú nezmyselnú smrť junákov a mohyla sa ďalej rozrastá. Najnovšie už aj o putovné kamienky.

Lysá hora

Pokračujeme miernym stúpaním a pred sebou už vidíme červený stožiar vysielača. Pod nami je Malenovický kotol a nad nami kopec Malchor. Vyjdeme z porastu a stúpanie je prudšie. Drahá švihá a odbehne ma. Ja sa kochám výhľadmi na Podbeskydskú pahorkatinu s mestami Frýdek Místek a Ostrava. Za rázcestím Malchorka rozhodím paličkami a pýtam sa kudy kam. Partia Češiek mi radí ísť po žltej. Hovorím, že neviem kade mi ušla žena. Smejú sa a ja sa vydám po žlto značenom chodníku.

Objavuje sa kosodrevina a chodník začína pred vrcholom serpentínami stúpať. A otvárajú sa krásne čisté výhľady na Moravskoslezské i Poľské Beskydy. Drahá ma čaká na cestičke. Hlúpy nápad bol dláždiť chodníky kameňmi položenými na hranu. Výsledkom je, že turisti šliapu pri kraji chodníka alebo si vyšliapu nový. Cyklisti liečia po prejdení kameňov nejeden defekt. Za necelé dve hodiny sme hore na severozápadnej strane Lysej. 

Gigula, ako ju prezýval sliezsky bard Petr Bezruč, je najvyšší kopec Moravskoslezských Beskýd. Vrchol je vďaka hranatej budove a červenej veži vysielača nezameniteľný. Básnik Bezruč, po ktorom je pomenovaný v okolí snáď každý strom, podnikal pravidelné "výplazy" na kopec ešte v osemdesiatke. Iné pravidelné výstupy sú napr. LH365 t.j. koľkokrát sa podarí vystúpiť na horu počas roka, či 24/7 - koľkokrát sa vystúpi na vrchol za dvadsaťštyri hodín. Horské chaty, ktorých je v okolí požehnane, sú pomenované po ďalšom známom sliezskom rodákovi Emilovi Zátopkovi.

Obelisk

Fúka, a preto si dáme mikiny. Pod nami Frýdlant a Frýdek Místek. V diaľke dymia komíny vítkovickej oceliarne. Vpravo Český a poľský Tešín. Za kopcami už je Poľsko s Biesko-Biala. Mňa upútajú svahy kopca posiate chalúpkami v poľských Beskydách. Nejaký kopec si pomýlim s Chočom. Ten však ešte nie je vidieť. Čo je pekne vidieť, je nízka oblačnosť vľavo v údolí Moravskej brány. Letisko Mošnov dlho hľadám.

Prejdeme kúsok hore k známemu obelisku s vyhliadkou s príznačným názvom Krásná. Obelisk s hladícim bodem okupujú neustále ľudia. Iróniou je, že aj pohrebná služba z neďalekého Příbora nesie meno Obelisk. Tiež okolie tohto Obelisku okupujú ľudia. Po svojej poslednej "túre". Dumáme nad tým, prečo obyčajnú mosadznú platničku stále hladia až je celá vyšúchaná a nápis ani nie je vidieť. Neskôr sa dozviem, že som ani na Lysej nebol, keďže som sa pliešku nedotkol. Ale foto s obeliskom sme si spravili. 

Občerstvenie na chate

Je čas obeda, preto zamierime najprv k menšej a staršej Bezručovej chate. Had ľudí smeroval dovnútra, preto sme sa rozhodli skúsiť novú chatu Maraton. Masa ľudí v nej nebola o nič menšia, tak sme sa postavili na chvost. Po nejakých dvadsiatich minútach vzali hnedú tácku v tvare trojuholníka, dievčina nám naliala polievky, ďalšia načapovala pivo. Nezabudol som ani na pohľadnice, ktoré som vyhrabal v krabici. Platiť sa dalo i kartou. Zelňačka bola klasická kapustová polievka a od echt moravskej zelňačky mala ďaleko. Ja som si dal kulajdu, v ktorej bolo hodne kôpru a málo hríbov. V lokáli je otvorený ešte malý bufet. Ako sme dojedli, ľudí ubúdalo, naopak pribúdalo tácní vo vozíku. Až ich nebolo takmer kam dávať. Harekrišna týpek, cyklisti, fantastická štvorka s vlastnými tričkami F4, Polynézania zo Starlab, miesiči v obtiahnutých legínkach. Sedeli sme oproti vozíkom, tak sme mohli pozorovať pestrú zmes ľudí motajúcich sa vôkol.

Nasýtení sme vyšli na ďalšiu vyhliadku s názvom Tatranská. Vskutku je vidieť až na Tatry. "Krivý" kopček je nezameniteľný. Konečne si všimnem aj Choč s bradavicou. Panoráma Malej Fatry je úžasná, vľavo s Rozsutcami a vpravo trčiacim zubom Kľaku. Takúto dohľadnosť nemali ani keď robili info tabuľu predo mnou. Odhadom takých 60-70km, čo je fantastické. Neviem sa vynadívať na milované hory.

Slováci majú veľké bohatstvo a málokto si to uvedomuje. Až som z toho vyhladol. Vybehnem si po makový koláč a drahej po kávu. Deckám kúpim aspoň žuvačky s obrázkom Lysej. Presunieme sa k vysielaču a chvíľu ešte obdivujeme jesenný výhľad pred nami.

Diery

Obdiv si zaslúži i korpulentná dievčina, ktorá sem vyšla na horskom bicykli. Na kopci je teplejšie ako u nás pod perinou mrakov. Je to i saharským vetrom vo vyšších hladinách. Dolu schádzame na opačnej strane hory po červeno značenom chodníku. Po ceste je kopa krížov a mohyliek z kamenia. Príťažlivosť Lysej si vyžiadala dvakrát toľko obetí ako napr. Sněžka. Nečudo, keď daždivejšieho miesta v Čechách niet a zablúdiť je v lese veľmi ľahké. Spočiatku chodník prudšie klesá, potom sa zmierňuje. Jeden pán odkopáva kamene z cesty a mindžuje na ľudí, ktorí ich neodpracú. Za odpočívadlom Pod Lukšincem je prírodná zaujímavosť Ondrášové díry. Závrty do zeme, pod ktorými sú impozantné jaskyne. Ale dá sa do nich spustiť iba lanom. 

Zbojník Ondráš v dierách schovával svoje poklady. Najväčší je priamo pod Lysou horou. Vraj. No i v skutočnosti si v útrobách zbojníci schovávali lup. Diery je sústava viacerých jaskýň.  Prelezených je asi 220m. Jaskyne sú stále aktívne, a preto nedostupné pre turistov. Iba netopiery sem majú voľný prístup.

U Veličku

Opúšťame červený chodník a ideme po žlto-zelenom. Aj zelená cesta sa odpája a pokračuje do osady Staškov. My prudko zídeme dolu po žltej Lysohorským bestiářem. Bielu hrivu Slováka si pomýlim so stádom kôz. Z jedného z najstarších hostincov v kraji U Veličku počujeme hlasnú vravu. Rozhodneme sa dať si kofolu. Je studená ako nebožtík v mrazáku. Vo vnútri je príšerný smrad. Majitelia v nej nič nechcú dvesto rokov meniť. Stratila by svoje kúzlo a asi aj ten smrad. 

Hajzldomček je mimo krčmu. Páni k chlopom, dámy k robkám. Po asfaltke kráčame dolu k Satinským vodopádom. Stmieva sa, ale keď už sme tu, zošmotláme sa prudkým chodníkom dolu. Fotiť sa v šere veľmi nedá, pýta to statív. Znova hore a po asfaltke dolu  k ceste na hotel. Tu len pretneme a pokračujeme kúsok žltým chodníkom, kým neuvidíme nad nami parkovisko. Kruh sa uzatvára. Parkovné sa platí v automate a je tiež na kartu. Horšie sa orientujem v tme a zláka ma odbočka na Čadcu. Hneď sa i otáčam a vraciam k Bílé a ďalej na Makov. Ešte sa pokocháme krásnym polmesiacom nad Považským hradom a o5 sa ponoríme do hustej hmly.

S drahou sme skonštatovali, že rok 22 sme boli viac u susedov na kopci ako doma. Vidieť celý hrebeň Malej Fatry z iného uhla pohľadu bolo dačo úžasné. Podobný výhľad sme mali zo Sněžky. Po nenáročnej trase je viacero zastávok, ktoré sa tiež oplatí navštíviť.

Príspevok Lysá Hora, kráľovná Moravských Beskýd zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cez Zelené pleso na Svišťovku. Ráno ma nebudia ovce, ale vokály deciek odvedľa. Otvorili pre nás jedáleň o štvrť na osem. Ostatní hostia čakali pred privretými dverami, kým sme sa my napchávali praženicou a párkami. Dnes, keď počasie, kondícia a ďalšie premenné dovolia, nás čaká vrchol našej turistiky výšľapom na chatu pri Zelenom plese s bonusom- dvojtisícovkou Veľká Svištofka.

Od Bielej vody

Autom sa odvezieme kúsok na rázcestie k zastávke električky a busu. Prvý autobus nám ušiel pred nosom, ale nevadí. O dvadsať minút príde ďalší. Čakali sme s českým deduškom od neďalekého kempu. Dedko, hoci vyzeral vysušený ako treska bol vo vynikajúcej forme. Včera šiel s vnukom jednu z najťažších trás na Slovensku: okruh Studenými dolinami cez Priečne sedlo. Dnes majú oddychový deň a idú si pozrieť Beliansku jaskyňu. Zajtra sa vracajú domov. Klobúk dolu pred ich výkonom.

Za necelé tri eurá sme sa odviezli k Bielej Vode. Parkovisko je o pol deviatej už z troch štvrtín plné. Rovnako ako pred cestovaním autom, i pred šliapaním príjmeme všetky potrebné opatrenia v prípade, nudy, hladu a smädu.  Na rozdiel od auta, pri turistike hneď vstupuje na scénu súbor techník a stratégií na zabránenie krízy, t.j. hry. Lepšie je, keď sú v okolí dostupné podporné zdroje. Potok, skaly, reťaze. Ideálna by bola partia iných detí, ale parťákov s túlavými úchylkami sme doma zatiaľ nenašli. Pohodlný chodník vedie sprvu Bielou vodou. Keďže je Bielych vôd ako komárov na Sĺňave, má prívlastok "Kežmarská". Kráčame najprv lesom popri veľmi živom a studenom potoku. Sem tam preklenieme potok lávkami. Konča lesa otvoria sa výhľady na Belianske Tatry a začíname stúpať, pričom zabáčame do Doliny Zeleného plesa.

Chodník je na otvorenej stráni plný kameňov. Hovorím staršej: „Vy ešte výdete na Lomničák, ja skapem toť pod Svišťofkou“. Baby sa zabávajú na mojej hláške ešte dva dni. Stretáme spolužiaka z "výšky". Aj on už má rodinku. Spali na chate a išli prechod opačne od Skalnatého plesa. Dlho sa nezdržujeme, máme ešte veľa pred sebou a šliapeme dolinou ďalej. V kosodrevine sa odkrývajú špicaté a sivé končiare Vysokých Tatier.

Dvojníci na Brnčalke

Chata je blízko. Počas túry sa striedame s chlapom, ktorý ide s dievčatkom. Raz oddychujú oni, raz my. Vidíme chatu, no ešte k nej zostáva štvrťhodina cesty. Míňame drevenú búdku, ktorá ukrýva vodnú elektrárničku napájanú výdatne Zeleným potokom. Zelené je v okolí teda všetko. Aj elektrina. Za vyše dve a pol hodiny nás vítajú kačice na Zelenom plese. Oproti trom hodinám písaným na začiatku sme cestu dolinami zvládli pomerne slušne. Chata je utopená medzi končiarmi Kežmarského štítu a Jastrabou vežou. Pleso plní najmä Medený vodopád, ale vidíme aj iné menšie pádiky.

Hore otravujú dvaja bundáši chatoví.

Sadneme na lavičku povyše chaty a rátame peniaze, aby nám vyšlo na lanovku. Na zostup dolu sme akosi nemysleli. Snáď sa bude dať platiť kartou na Skalnatom plese. Beriem do rúk všetky mince, čo žena má. Kúpime dve Kofoly a Radler, nezabudnúť na pohľadnicu. Pýtam sa chatára, či mi vyjde ešte jedno pivo. Vyjde. Ostane mi 10 centov.

O tri dni na Brnčalke otrávili dvoch chalanov a o deň neskôr ďalších ľudí. Museli ich neborákov hospitalizovať. My kulinárske umenie chatárov nebudeme testovať, otvoríme si Májku s rohlíkmi. S výhľadom na vodopád a dominantnú Jastrabiu vežu žujeme obed. Poniže vidíme za stolom našich dvojníkov. Hnedé krátke vlasy, približne rovnaké postavy a tváre. Akurát, že sú Česi. Nenápadne ich vyfotím, ale fotka je rozostrená. Mamina zhodnocuje náladu v tíme, ja v počasí.

Kapybary sa menia v búrke na svište

Rozhodne pokračovať po magistrále na Skalnaté pleso. Po chvíli obchádzame Čierne pleso. No obďaleč, v kosodrevine, je ukryté pred zrakmi ďalšie pleso, ktoré je naozaj plné rozpusteného živočíšneho uhlia. Výškový rozdiel päťsto metrov by nemal byť náročný. Ako stúpame, odhaľuje sa viac a viac panoráma Tatier a malebná Zelená dolina s dymiacou chatkou uprostred. Vľavo sa ukáže sýtozelený masív Belianskych Tatier. Kopské sedlo, kde sme pred rokmi chceli ísť. Deti boli príliš malé a mladšia v nosiči. Pod ním dolina bielych plies a Veľké Biele pleso s Meďodolmi. Po pravici Zmrznuté doliny, kde je stále sneh. Nad nimi trojuholníková stena Kežmarského štítu, ktorá je so svojimi 900 metrami najvyššou v Tatrách. Ďalej nad dolinou sú Baranie rohy a osamotený Čierny štít.

Obrázky ani text nemôžu opísať majestátnosť našich najmenších veľhôr, ktorá vás iste osloví kráčajúc chodníkom od Brnčalky. A okrem toho niekde vás oslní aj ľudské hovno, ako sa to stalo nám pred vrcholom. V skalnej úžine za vodopádom, tzv. kuloári, sú obľúbené reťaze.

Väčšina ľudí sa kĺže cez ne dolu. Nemôžeme čakať, ideme proste na skaly. Lepšie sa ide po reťaziach hore. V podstate ani nie sú veľmi treba.

Veľká Svišťovka

Svišťovka má meno po kolónií svišťov, ktorá vraj v okolí vrchu pobýva. Fakticky, kto na skalách sviští sme jedine my smerom hore. Pred vrcholom hrmí. Blíži sa búrka. Do báb strach vlial energiu a rozbehneme sa. Mama vraví, že si búrku musí nahrať na mobil a na každom výšľape budeme frčať ako blesky okolo nás. Pár idúci s nami na striedačku tiež dostáva strach. Žena im hovorí, že je blbosť sa vracať. Dolu potom idú rýchlejšie ako my.

Cez Svišťovku

Rýchlo preskočíme sedlo pod Svišťovkou. Baby si ani neuvedomujú, že majú ďalšiu dvojtisíckovku. Na pár minút vzdialený vrchol sme z bezpečnostných dôvodov nešli. Búrka ide našťastie smerom od nás do Belianskych Tatier. Avšak sme na okraji ďalšej búrky nad Huncovským štítom. Vyťahujeme pršiplášte, no mamina je nervná, lebo jej zavadzajú palice. Kým to všetko rozprestrie a nahodí prestane aj pršať. Za Huncovskou vyhliadkou vidíme lanovky a striebornú kupolu observatória na Skalnatom plese. Fakticky je k plesu po úbočí Huncovského štítu ešte najmenej pol hodina.

Ako prichádzame lanovka do Lomnice sa zastaví. Cez to všetko hore na Lomnické sedlo stále premáva. V Tatranskej Lomnici je búrka, preto sa kabínky odmlčali.

Deväť šišiek

Stretávame Čechov z penziónu. Majú lístky na Lomničák, ale počasie stoplo lanovku. Sen o vrchole sa doslova rozplynul v mraku. Aspoň im vrátia peniaze. Pokiaľ nejde lanovka, márne sa dvakrát dožadujem od čučoriedky za okienkom lístkov. Nevedia ani kedy sa kabínky o5 rozbehnú. Niektorí chcú vrátiť peniaze, no na obojsmerné lístky nehrozí. Baby lozia na preliezačkách v Svišťove, keď už im nevyšli originál svišťovské skaly. Motám sa vo vnútri budovy okolo pohľadníc. Ako vychádzam, vonku udrie v okolí sedla blesk. Iba z takého nenápadného malého obláčika. Ľudia, hlavne mamičky panikária a hrnú sa dovnútra ako dôchodci do Lidla.

Vonku zostávame my a pár ľudí. Ihrisko sa šmahom ruky vyprázdni. Dáme si makovník a ideme aj my do baru na čokoládu.  Pozeráme, kedy nám odchádza spoj do Starej Lesnej, či stihneme večeru. Počasie sa po hodine umúdri.

Na lanovke

Začína sa tvoriť fronta na lanovku. Rozbehne sa najprv malá červená kabínka na Lomničák, potom do sedla a nakoniec aj kabínová do Lomnice. Pšenica s veľkými nalakovanými nechtami zmaľovaná ako kraslica starej Vlčkovej z Moravy, nám spraví na dvakrát nepodarenú snímku. Vystojíme radu na lístky, ďalšiu na lanovku. Chvalabohu rad sa hýbe rýchlo. Do jednej kabínky vojde aj 10 netrpezlivých duší.

V Lomnici utekáme viac menej intuitívne na stanicu. Nevieme, kde poriadne je. Skrátka rútiť sa rovno dolu. Presúvadlo v pohode stíhame, dokonca máme päť minút k dobru. Stojím pred značkovačom ako slepý v obrazárni a nechápem načo označiť lístok. Jedna pani mi ukazuje, ako lístok správne otočiť a vsunúť. Odvezieme sa jednu zastávku k autu.

Na večeru navarili kucháročky guľáš s knedľou. Celkom ušiel. Sedíme na lavičke bez podsedákov s pivom a tatranským čajom a pozeráme na Svištovku, kde sme pred pár hodinami liezli. Krásna túra a o to hodnotnejšia, že ju decká zvládli. Udeľujem 9 šišiek z kosodreviny z 10.

Cez Zelené pleso na Svišťovku. Odporúčané turistické trasy a cyklotrasy na Brnčalku tu

Príspevok Cez trblietavé Zelené pleso na Svišťovku s famíliou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Názov expedície: Horeplaz.

Heslo: Toto leto nie sme v horách sami, surikaty sú tu s nami.

Vstávame o siedmej a o pol ôsmej sme na raňajkách. Tohtoročnú dovolenku nie sme v Tatrách sami, ale so švagrom a jeho ratolesťami- surikatmi. Včera sme im dali deň na aklimatizáciu, dnes ich vytiahneme do hôr na skutočnú turistiku. 5-ročný "benjamínek" dokopy nič neje a neskôr sa absencia kalórií prejaví. Dnes ideme pre istotu autami.  Sme tak skôr v Smokovci ako električka. Parkujem a dôležitý chlapík mi vytlačí lístok za 6 eur, hoci by som si ho možno sám vytlačil. Vyjdeme hore okolo nového Hrebienok resort k lanovke. S rúškami sme sa nasúkali do útrob. O chvíľu sme odpálili hore. Strojvodca sa musí k smrti nudiť. Za 7 min. sme na Hrebienku. Ani sa veľmi nezdržujeme a šliapeme dolu po zeleno značenom chodníku. Ideme strašne pomaly. Viac ako dvojnásobný čas. Zastavujeme sa pri vodopádoch. Do sklíčka putuje, nám už známa (z Kozieho chrbta), zeleno-žltá húsenica lišaja mliečnikového. Slobodu dostane až na Zamkovského chate. Od Rainerovej chaty sa odtrhne rýchlejšia skupina. 

Reinerka

Rainerka je najmenšia a najstaršia chata v Tatrách. Má 150 rokov. Koncom deväťdesiatych rokov útulňu o5 priviedol k životu horský nosič a nadšenec Peter Petráš. Malý kamenný domček slúži hlavne ako občerstvenie pre rodiny s deťmi pri nenáročnej prechádzke z Hrebienka. Tých pár horaliek a čajíkov určite nerobí z chaty ziskový podnik. Tak sa dedo aspoň snaží k chate prilákať ľudí v lete bájkou o líške Eliške a v zime vyhrabáva zo snehu Betlehém a podobné mokré prkotiny. Nervný starký lobuje, kričí, protestuje každý rok, aby rodine patrila chata navždy, keď už rekonštrukcia stála toľké prachy. Tvrdý na seba, tvrdý na ostatných.

Za chatou odbočujeme do doliny Malého studeného potoka. Nechápem, kde sa v horách vzali fľaky asfaltu na chodníku, inak je, ako väčšina magistrály, z ubitých kameňov. Fotíme sa pri impozantnom obrovskom 20m vodopáde. Naberáme ďalšie výškové metre. V jednej zákrute, čelom k doline sa objaví prvýkrát Terinka. Ešte jedno esíčko a vidím spoza stromov Zamkovského chatu.

Zamka

Na drevenej lavičke sa slníme a čakáme najmenšiu s rodičmi. Zatiaľ kúpim každému kofolu. Vedľa je pekný nový drevený domček. Majstri z Dubnice stavajú čistiareň odpadových vôd. Horskí nosiči vytrepali sem dúchadlo, ale nemajú frekvenčný menič. To všetko zachytí pozorná moja žena. 

ČOV aj s bagrom na jej vykopanie na Zamku prakticky doletela vrtuľníkom.  Je vyrobená na mieru pre 150 ľudí, ekvivalentov, ako hovoria vodári. Jej chod istí malá turbína ponorená v potoku. Problém je v zime, keď Malý studený potok zamrzne. Vtedy pomáha naftový agregát. Momentálne frčí v skúšobnej prevádzke a vraj spĺňa garantované hodnoty čistenia, pokiaľ sa nezasvinia membránové filtre. Prevádzka takejto čistiarne je pomerne nákladná.

Pokope sme všetci až po jedenástej a je jasné, že Térinka nebude. Aspoň nie pre drobizg. Požujeme žemle s klobásou a rozhodneme sa, že pôjde rýchle vrcholové družstvo, t.j. len ja so ženou. Nato sa rozplače mladšia, tak váhame. Chce ísť na chatu ochutnať mega buchtu, ale nechce ísť bez sesterníc. Vravíme, že ju na chatu ešte dakedy vezmeme. Napokon predsa len ideme my dvaja. Ostatní chcú ísť na Skalnaté pleso po magistrále. Je to ich rozhodnutie, lepšie by im bolo vrátiť sa na Hrebienok. Hneď v úvode nahodíme slušné tempo. Po skalný prah sa ide dobre, v dohľade je i Térinka. Konča doliny je, ako inak, prudké stúpanie k chate. V závere ma pichá v boku a ľavé lýtko chytá kŕč až spazma. S "pajšlámi" som za dobre.

Térinka

O štvrť na dve sme pod malou kamennou chatou. Zvládli sme ju za 1,20h. Voláme základnú skupinu. Sú len kdesi v polovici cesty na Skalnaté pleso. Postavím sa na skaly a kochám sa nádhernými scenériami, ostatne ako všade v Tatrách. Ďalekohľadom pozorujem horolezcov v úzkom Lieviku tesne pod Lomničákom. Oproti stoja zaseknutí ľudia v Priečnom sedle. Nejakí ľudkovia sú aj na rozložitom štíte Baraních rohov, ktorý uzatvára kotlinu Piatich spišských plies. Plošina - Barania galéria mi zrovna rohy nepripomína.  Pofotím plesá, zjeme, čo zostalo a posadíme sa chvíľu pri chutnom a voňavom bylinkovom čaji za. Pohľadnica stojí takmer čo 0,4l čaju, ale na Bachledku sa nechytá. V chate dusno, že by sa dalo krájať. Pri Térinke strávime hodinu. V objatí štítov je krásne, fascinujúco, upokojujúco. 

Terinka je najnavštevovanejšia vysokohorská chata v Tatrách. Dáma ma vyše 120 rokov a za celú jej existenciu ju vždy volali len Térinka. Keď ju stavali koncom 19st., robotníci dávali dohovorené znamenia architektovi v Spišskej Sobote veľkým zrkadlom. V r.1912 sem dotiahli telefónnu šnúru a v osemdesiatych rokoch kúrenie i ČOV.  Všetok náklad vyniesli na hrboch nosiči. Doteraz neprekonaný rekord  je 151kg vynášky. Prevádzku chaty zabezpečuje v dvoch smenách 10 ľudí . Majú sa čo obracať. I my sme si postáli v 15min. rade, ale "nosičov" bylinkový čaj stál za to. Na vrchole sezóny je v chate živo deň-noc. Stovky ľudí. Hoci je na chate internet, pre turistov je tabu. Veď sem prišli visieť na skalách, nie na fasabuku.

Malou Studenou dolinou   

Pár jedinečných foto a o štvrť na tri schádzame dolu. Stále stretáme ľudí šliapať hore. I s malými deťmi alebo s deťmi v nosičoch. Keď je stabilné počasie, dá sa. Obiehame ľudí, ktorí toho majú evidentne viac za sebou ako my. Amatérsky horolezec s ledabolo previazaným lanom na batohu. Na hodinkách je vidieť, kde sme stáli. Za hodinu míňame vodný zdroj, priehradu a sme pred Zamkovského chatou. Baby sú stále na Skalnatom plese, ale tiež pomaly pôjdu na lanovku. Po červenej turistickej značke dôjdeme za trištvrte hodiny na Hrebienok. Rýchlo kúpime fusakle a už stojíme v lanovke. Strojvodca si prinesie večeru a môžeme sa spustiť dolu. V Smokovci vbehneme do predajne suvenírov, ale nemajú štyri rovnaké odznaky. Len čo prídeme na stanicu dofrčí elina a nasleduje zvítanie. Len odznaky stále nemáme. Má to byť prekvapenie pre decká. Mamina odpútava pozornosť a ja idem pozrieť do obchodíku na stanici. Našťastie pani vytiahla spod pultu štyri, čo sa nám pozdávali. Švagor je z nás najviac unavený. Zranené päty spred pár rokov sa ozvali.

Pasovanie turistov

Za pár minút sme autami pri hoteli. Spáchame hygienu a ideme na večeru. Dám si obľúbené kura s ryžou, ale chutné boli aj šúľance alebo strapačky s kapustou a krkovička. Dnes vyzerá, že nie je veľa ľudí. Len krivánski fosils s vnúčatami (opakovanie tejto frázy rozčuľuje drahú). Po večeri nasleduje pasovanie malých tatranských svišťov. Fusaklami a odznakmi. Ja som nosič, mamina obradne dekoruje. Potom som s deckami vo vírivke a bazéne, kým sa ukonaní rodičia saunujú. V saunovo-bazénovom svete absentujú uteráky a mokrý, len v župane idem na izbu. Staré svište zapijú úspešný výstup tatranským čajom.

Po Zamku je chodník nenáročný a Studenovodské vodopády spríjemňujú chodník ku chate. I Malá Studená dolina je impozantná. Náročný je až posledný úsek pri Veľkom Hangu, kde je prevýšenie päťsto metrov. Z Térinky je nádherný výhľad na tatranské štíty alebo i na Podtatranskú kotlinu a mesto Poprad.

Príspevok Malou Studenou dolinou na Spišské plesá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Názov expedície: Oravský vták
Heslo: Babia Góra, Poliakom do dvóra.

Severní susedia

Spíme v oravskom penzióne, kde podo mnou vŕzga v noci posteľ a budí ma to. Som nevyspatý a pohľad mám ako vypchatá fretka. Polovičke je zasa zima jak v ruskom kine, paplóny sú krátke. Mením prikrývky z detskej izby, ale sú rovnako krátke. Vstávame o pol siedmej. Na raňajkách sa jedlom zbytočne neplytvá a pani dokladá podľa potreby. Do hodiny vyrážame k sedlu Krowiarki, odkiaľ je najkratšia cesta na vrchol.

V poľskej Jablonke sú trhy. Mávaním reflexnými vestami stánkari popri ceste lákajú ľudí. Predpokladám, že kvalita tovaru je adekvátna cene. Interesujú ma troj generačné domy a absencia bočných uličiek. Potom je dedina nekonečne stará a dlhá, zároveň plynule prechádza do ďalšej. Rýchlosť v obci nič Poliakom nehovorí. Po cestách sa jazdí o 20km/h navyše. Horšie, že už aj na Slovensku. Po novej, pohodlnej ceste z Vyšnej Zubrice vyjdeme na parkovisko. Dievčina ma hneď zinkasuje 15zl. Nastavíme palice a vykročíme. Z domčeka na nás zavolá správca parku Babia Gora, že treba zaplatiť aj za vstup. Kupujem teda štyri lístky aj s pohľadnicou za 19,50zl.

Pohľadnicu však dostávam aj tak a navyše každý z nás diplomy. Opečiatkujem a viac nezdržujem. A o5 otravuje akási žena so zaplatením parkovného. Ja vôbec nerozumiem poľštine a čumím ako žaba zo špenátu. Drahá chápe a posiela babu preč.

Chodník po červenej značke hneď začína prudkým stúpaním. Je nešťastím pre nohy, že je dláždený. Správcovia parku využili ako podklad aj hraničné kamene Veľkonemeckej ríše. Lepšia by bola nespevnená cestička. Dva mesiace sme prakticky v kopcoch neboli a ochabnuté svaly je cítiť. Navyše únava z biednej noci berie sily. Nedá sa nič robiť. Babia hora je neoficiálne tretí národný vrch Slovákov. Myslel som, že kopec je prestížna záležitosť hlavne pre Poliakov, ale kult Paľa H. (ten koho sláva siaha ku hviezdam) naznačuje, že nie len jeho čítanie je povinné, ale aj výšľap na horu.

Ide s nami tábor poľských detí. Oblečené sú všelijako. Na to, aký studený vietor hore panuje, ich obdivujem. „Dzen dóbry“, zdraví ma zakaždým blonďaté poľské dievčatko. Čaká, ako zareagujem, lebo odpoviem opačne a cudzo: „Dobrý deň“. Asi sa jej slovenčina páči. Pochod sa mi vidí zdĺhavý, vyhliadku Sokolica (1325m.n.m.) však urobíme rýchlo za 45 minút. Oproti hodine dolu na značke. I napriek ťažkému nábehu na túru. Iróniou je, že odpočívame 50m pod vyhliadkou.

Diablak

Dievkam ukazujem z vyhliadky náš dnešný cieľ. V skutočnosti je o kúsok ďalej. Ihličnatý les strieda za Sokolicou kosodrevina. Keď teda prekonáme krízu mladšej turistky, strečkuje staršia. Piť, kakať, šťať. Klasika. Stúpanie na Kepu 1521m dáme tiež rýchlo a sme na hrebeni. Ďalej šliapeme kamennou tundrou na Gowniak o 100m vyššie. Pred vrcholom samotného Diablaka začína fúkať. Nečudo, že má také meno. Diablak alias Babia hora vyzerá ako veľká kopa hofna. Druhý Gowniak. Charakteristický je kamenným valom proti vetru. Múdry nápad. Okrem pamätníka na pápeža a zbytkov chaty tu nič nie je. Ani ten pomník nie je pôvodný a pamätá ešte tabuľku s vyznaním V.I. Leninovi. Na kopci je veľa Poliakov, sem tam Slováčisko.

Odkusujeme si z lepeňákov a sledujeme severnú panorámu Slovenska, Oravskú priehradu, majestátny Choč, v diaľke Tatry a Fatry. V neveľkej výške nad nami sa rýchlo prelievajú biele chuchvalce vaty akoby chceli, čo najskôr zmiznúť z príťažlivosti diabolského vrchu.  Prichádzajú uzimené deti zdola.  Rozložia sa pred nás a zjedia bagety, čo im nachystali tety kuchárky z tábora.

Pred poludním pokračujeme do sedla Brána prudkým klesaním. Mladšia má problémy a štyri krát spadne, keď sa jej podlomia kolená. Odľahčujem situáciu aspoň tým, že neustále prekračujem ako pašerák hranice a staršia ma nasleduje. V sedle si odpočinieme. Po deckách z tábora sa dvíhame aj my a ideme posledný strmý úsek ku chate. Na čistinke nás privíta chata Markowe Ščaciny (voľne poľsky Szczawiny) a rozvešané periny.

Markove Szczawiny

V jedálni čakáme pred celým detským ansámblom radu. Z pípy syčí do pohára iba biela pena. Snáď tie decká nevypili všetko pivo?

Slovensky objednávam hranolky s kuracím na prírodno. Mäso je strašné slané a cesnakové. Bohvie, aké staré. A navyše mastné. Aj na turistike odhalím svoje kulinárske umenie a cukrujem hranolky. „Hybaj tatovi povedať, že cukruje. Krista!“, posiela mamina mladšiu za mnou pri výdaji objednávok. Idem preveriť situáciu. Mamina práve oklepáva a utiera servítkom hranolky od cukru. Aj sa jej kryštáliky zdali veľké, ale pomyslela si: “Šak sa tu sol desi doluje, tak možno je prámo ze zdroja“. Akonáhle ochutnala, pochopila. S polovičkou sme si dali zapiekanku so syrom a hríbmi, na vrchu kečup. Nič extra. Také lacné poľské paninni.

Na chate ani nečakám, že sa kvalitne najem, ide len o kalórie. Pivo 2Eur, Zapiekanka 2,50Eur, hotové jedlo vyjde aj na 6Eur. Veľká výhoda je platba kartou.

Pleso?

Po príjemnej modrej kráčame takmer rovno na parkovisko. Sem-tam sa objavia pramienky vody. Už vieme prečo sa okolie volá ščaciny.

Viac je však na ceste kočíkov ako potôčikov (v skutočnosti je názov prozaickejší-podľa rastlinky štiav alpínsky). I na Babej hore je sucho. Nedostatok vlahy vidím najmä na akože jazierku Mokry Stawek. Dnes už len smrdnutá bahnová barina, ktorá pod Babou horu čoskoro zanikne pod nánosmi úplne. Smutne pôsobí hladinomer na brehu, meter od skutočnej hladiny. Vôkol plieska, či čo to je, dunivo bzučí ako v atómovom úle a ujde sa mi i štípanec.

Konečne sme pri aute. Hry Meno, mesto, zviera, vec a Hádaj, na čo myslím ma už nebavili. Zabudli sme si krém na opaľovanie a pripieklo nám nosy, krk a uši. Za odmenu stojím v Trstenej a zlízneme zmrzlinu za neuveriteľných 40c. Pohľadnica zo zavretej cestovky nehrozí.

Žena sa teší na orosené pivko v penzióne. No namiesto oroseného zlatého moku ju schladí správa, že pípa nechladí. Musí sa uspokojiť s fľaškovým. Objednávam si cestoviny s kuracím mäsom a brokolicou. Dobehne čašníčka so psím výrazom v tvári (pripomína mi kokeršpaniela) a hovorí, že brokolica nie je. Dali mi čisto syrové cestoviny s Bambinom alebo čím. Bez mäsa. Asi som si s čašníčkou nerozumel. Chcel som s mäsom, ale teda bez brokolice. Drahá nemala zasa k mäsu so zemiakmi mozarellu. "Nemóžu, dokelu, variť na čo majú?", vybuchnú vo mne "sadze". Na druhej strane chápem. Začína im na priehrade sezóna.

No ipt niečo nefunguje. Majiteľ jednoducho viac neinvestuje do 10 ročnej stavby a ani jeho zať sa nevie postaviť k robote. Hrdo ukazoval čašníčke výrobu expresa v kávomate, ako keby odhalil tajomstvo dievčenského internátu. Proste chýba schopný menejžer.

Príspevok Kráľovná Beskýd- Babia Hora zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

• Názov expedície: Kráľovná
• Heslo: Na Kráľovej holi, červená veža stojí.

Ráno v kempe

Sedím večer pri stane v rozkladacom kresielku s fantou a píšem tieto riadky. V noci bol krásny pomarančový mesiac veľký ako medená panvica. Zita robí budíček o 6.15h revom ako vytočený trabant. Okolo pol siedmej sa vymátožíme zo stanu. Bývanie v malom stane má bez debaty výhodu rannej rozvičky i osvieženia. Najprv treba v polosede pootáčať trup a nájsť správnu polohu vaku, aby som ho mohol odzipsovať. Potom sa predkloniť a rozopnúť zips. Vysúkať sa zo spacáku. Znova do podrepu a jednu nohu prestrčiť von z vnútorného stanu do predsiene ideálne rovno do šľapky. To vyžaduje určitý balans na jednej nohe. Keď som pevne na nohe, prestrčím druhú. Poskočím ako žaba a som pri východe. Tam musím nahmatať gumičku držiacu plachtu a rozopnúť. Potom vychádzam von. Osvieži ma spŕška skondenzovanej vody z vrchu stanu. Takže mám za sebou hygienu i rozcvičku. To isté sa opakuje pri vchádzaní do stanu. V noci takéto cviky človeka dokonale a neželane preberú.

S5 k dnešnému dňu. Je krásne ráno a meteorkári sľubovali pekné počasie po celý deň. Slniečko pripekalo a bolo dusno.

Objavil som i šálky, do ktorých robím čaj a kávu. Mamina potrebovala dve kávy na rozbeh. Aj stratený chlieb sa našiel v malom kufri. Konzervu tuniaka som otvoril zhrdzaveným, mastným otváračom vytiahnutým zo zásuvky stola. Patent na konzerve staršia odtrhla. Po ôsmej hodine sme konečne vyrazili cez Brezno ku kráľovnej hôľ. Za rázovitou obcou Heľpa sme ju už v plnej kráse zbadali. Jej ploché masívne temeno sa vypínalo ako telo ženy spod Šumiaca. Ženie sa za mnou prázdny nákladiak na drevo. Prechádzame popri rómskych chatrčiach, ktoré sú (na)vždy na okraji dediny. Najväčšia osada je vo Vaľkovni. Žije tu 2/3 neprispôsobivých.

Od Šumiaca

Parkujem v Šumiaci kúsok za centrom obce pri zbúranom dome a info tabuli. V obci končí moc pravoslávneho báťušku a ďalej na západ slúžia už iba farári.

Je 23°C, čo je tak akurvát. Rozhodujeme sa ísť 16km dlhý náučný chodník na Kráľovu hoľu a s5 cez Kráľovu skalu. Hneď od začiatku strmo stúpame k prvému hríbiku a druhej tabuli. Lakonicky oznamuje, že na vrchol je 3,15h. Pri kalvárií resp. večnom snehuliakovi sa dostaví nástupová kríza a vulkanická činnosť maminy dosahuje už na počiatku vrchol. Je to i moja chyba, lebo som večer povedal babám, že nás čaká náročný výstup a ešte ich aj provokoval fotkami.

Ale nevzdáme sa predsa. Cmúľame cukríky a pokračujeme v nekonečnom stúpaní. Hry nezaberajú a abecedu môžem rapkať dodnes. Občas nám cestu spríjemní starší český pár. Pri Skaličke tvrdia, že čakajú na autobus hore. Snažia sa povzbudiť baby. Pri ďalšom odpočívadle prídu s teóriou: "Prý ho dnes zrušili a nepújde". Nie tak celkom.

Ako sedíme na horskej chate, prejde popri nás biela dodávka s montérmi. Dvakrát križujeme lesnú cestu. Uprostred chodníka mamina objaví učupený sinák. Pepík si ho fotí a zdá sa, že dokonca berie. Vyjdeme na lúku a zbadám horskú chatu. V Prednom sedle sme asi v polovici stúpania.

Od chaty

Mamine ako obyčajne vydýchnu naposledy chytré hodinky. Dáme nejaké cukry v kofole, mladšia snikersku, hodinkám nepomôže nič. Samozrejme pohľadnice a nezabúdame ani na známu, ktorej zaobstaráme magnetku.

Drahá konštatuje, že čistiareň bude pod drevenou terasou. Tento rok ju bola jej bývalá kolegyňa spojazdniť. Po 20 minútach oddychu pokračujeme. Kým sa zahrejeme o5 prichádza menšia predvrcholová kríza.

Opúšťame pásmo lesa a začína fúkať. Odkrýva sa prekrásny výhľad na Horehronie, Muránsku planinu a v diaľke i typické dva ploché hroty Ďumbiera a za nimi malinká hŕba kamenia Chopku. Hľadám Čertovu skalu a hlbokú priepasť pod ňou. Treba odbočiť kúsok z chodníka a cez vysokú trávu sa prebrodiť ku bralu. Pofotíme sa na skalách niekde na Vyšnom sedle.

Ploché kamenné tabule (bridlica) podobajúce sa na žehliacu dosku sú fotogenické a dajú sa spraviť pôsobivé zábery. Nahodíme bundy, hoci fúka južný vietor, pod vrcholom už riadne duje. Odfúkne mi mapu a staršej čiapku.

Kráľova hoľa

Turistické trasy a cyklotrasy, kompletný sprievodca

Kráľova Hoľa

Po tri a pol hodine sme zadychčaní pri plote symbolickej, ikonickej, poetickej, deliacej Kráľovej holi.

Akosi ani nemám chuť si zaspievať. Energiu mi zobrali pindy staršej, s ktorou som šliapal a odrážal bohovanie ako tenisové loptičky. Výstup ani nebol tak strašný, ako mi deti neskôr povedali. Aspoň mladšia zaspieva: "Na Kráľovej holi červená veža stojí". Je to v podstate pravda. Nad červeno bielym stožiarom sa rýchlo prelievajú mraky a vyzerá to akoby sa zem hýbala. Fascinujúce divadlo až sa hlava točí.

Nádherný je i výhľad, ktorý sa ani opísať nedá. Skôr by som ten obraz hôr a nížin hladil. Nebudem preháňať, keď poviem, že vidieť do široka, do ďaleka tretinu krajiny. Asi preto je symbolom Slovenska. Vraj boli z vrchola spozorované i rumunské Karpaty o 300km ďalej. Dnes taká dohľadnosť nie je, najmarkantnejšie sú Vysoké Tatry.

Slovensko zhora

Sediac na severnej strane svahu som si uvedomil, že tento rok sme videli z výšky väčšiu časť krajiny. Západ z Vysokej, sever z Minčola, juh z Inovca a teraz takmer zvyšok až po Košickú kotlinu.

S mladšou som sa vybral na západnú časť hrebeňa hole, lebo ma iritovalo, že nevidím tmavú mega vaňu prečerpávacej nádrže Čierny Váh. Za skalou na úrovni Kriváňa už bola obrovská nádrž vidieť. Mladšia skladá kamenné pyramídy. Odbehnem aj na severovýchodnú stranu hľadať strom zelený. Skutočne tam je a nie jeden, ale vo výške takmer dve tisíc metrov sa im nedarí. Nie je to snáď predzvesť konca národa? Veď sa šíri ten vírus, do školy sa nechodí, do roboty jak by dal a tak...

Vrchol začína objímať šedý mrak a načim sa pobrať dolu. Fotí nás Maďar hovoriaci po nemecky. Momentálne nik iný pred mohylou nie je. Turisticky industrializmus do týchto končín ešte nedosiahol. Akosi sa posunkami dohovoríme, aby nás zvečnil. Posielam ho dvakrát, lebo nás vyfotil ako muchy na stožiare. V druhom zábere zasa nie je vidieť, kde sa škeríme. Cez to všetko Maďarova popularita vzrástla, lebo fotí ďalších.

Ukazuje mi výhody navigácie v telefóne. Je mi to ukradnuté jak vylámané zábradlie za mnou. Na vrchole pribudlo drevené srdce. Predsa len betónový obelisk z 30-tych rokov minulého storočia značiaci najvyšší bod pripomína ohlodanú mrkvu našeho morčaťa.

Kráľova skala

Zostupujeme prudko dolu východnou cestou ku sedlu Snehová jama. Potok Zuberica je vyschnutý, trafo stanica smutne stojí. Pred sebou vidíme schádzať známych pepíkov. Krátky úsek asfaltom po info tabuľu.

Česi pokračujú po asflatke dolu, my sa rozhodujeme ako ďalej. Dievčatám sa vôbec nechce a radi by boli, čo najrýchlejšie pri aute. Nakoniec predsa len pokračujeme ku Kráľovej skale. Ukazuje sa ako dobrá voľba, až na záverečný úsek - žlto značená spojka medzi trasami. Na skale sme ani nie za štvrťhodiny. Skalné dosky naukladané na seba sú zaujímavým príkladom sily prírody.

Ideme ďalej na východ ku Telgártu. Strmo schádzame úzkym chodníkom a prechádzame riavu. Vyjdeme na nejakú lesnú cestu, ktorá nás zláka smerom na Šumiac. Nevidíme však značku. Preto zastavujeme pri skale.

Vytiahnem navigáciu a naozaj ideme zlým smerom. Vrátime sa na križovatku a vtom mamina zbadá na strome zelenú značku:

Stačí nám ísť dolu, rovno za nosom.

S navigáciou v jednej ruke a paličkami v druhej začínam kliesniť cestu. Po pár minútach sme na križovatke Šrafy. Asi najnudnejšia hodinová časť cesty, hoci križujeme dva potoky a malý vodpádik potoku Havraník. Od lesnej chaty je kúsok na Skaličku a kruh sa uzatvára.

Pod altánkom dojedáme posledné zvyšky jedla v podobe makovníka. Priamo z vrchu ide tato s dvoma menšími dievčatami. Pýtam sa ho, či dali vrchol. Vraví, že áno a pokračujú dolu. Dvíhame sa aj my a posledný úsek nám ujde ako voda. Bavím sa so staršou o tom, kto a čo fajčí v ich škole.

Nemohli sme sa takto baviť cestou hore? Bez zbytočných pindov? Je pol šiestej, keď otváram dvere auta.

Salaš

Na večeru by som rád zobral babinec do najlepšej reštaurácií v okolí, do Zbojskej. Lenže cestu cez Muráň podmyla vyliata voda počas víkendovej búrky a musím ísť obchádzkou cez Brezno. Dievčatá podriemkavajú a za hodinu sme pri salaši. Rozšírili vnútornú časť reštaurácie a zmenšili kvalitu obsluhy. Sedíme vonku a čakáme na objednávku. Doniesli pirohy i bryndzové halušky, ale moje syrové nikde. Ani džbán vody. Žena sa pýta čašníka, kde je zvyšok objednávky.

"A u koho ste si objednávali?", pýta sa čašník.

"No u vás", odpovedá žena. "Hneď prinesiem". Lenže halušky dovárali.

Čašníci sú dajakí brigádnici, ktorým chýba vedenie alebo nejaký poriadok v objednávkach.  Snáď na konci sezóny sa zlepšia. Aspoň kvalita jedla sa nezmenila a stále varia staré dobré kucháročky. Odskočil som po rôzne variácie legendárnych muránskych buchiet k Falťanom, nech máme sýte raňajky. Len príprava kysnutého cesta na túto pochúťku zaberie takmer päť hodín.

Záver výletu nám "spríjemnila" zrekonštruovaná cesta v Michalovej.

Vlnitý asfalt a trčiace poklopy kanalizácie. Kameňový podklad vozovky nebol vôbec valcovaný. A komunikácia je taká hodne terénna lesná cesta. Navyše sa celý pás prepadol pod úroveň starej cesty. Dajako sa už dohrkáme ako rozbitá pračka do kempu. Ale každý deň by som po tejto ceste nechcel chodiť.

Príspevok Kráľova hoľa: Kraj, kde vyviera voda, ale končí chlieb zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.