Ak máš chuť na víno, v centre Atén vedľa Big Bazaar máš dve možnosti. Buď zaplatíš dvadsať eur v podniku za priemerné víno, ktoré chutí ako ospravedlnenie, alebo si kúpiš výbornú fľašu domov. Druhá možnosť je skvelá za predpokladu, že máš otvárač. Ja som nemal.
Zišiel som dole medzi puby pod tržnicou, s fľašou v ruke a vierou v medzinárodnú solidaritu čašníkov. Mýlil som sa. Každý sa na mňa pozrel ako na človeka, ktorý sa pokúša obísť systém. Otvárač nemali. Alebo mali a nechceli sa deliť. Grécki čašníci nemajú radi tvoju sebestačnosť. Pôsobí podozrivo.
A tak som si spomenul na Big Bazaar.
Big Bazaar vs Ifestou street
Presne naproti rybiemu trhu v Monastiraki, na rohu Athenas a Aristogitonos str. nájdete jeden z najbizarnejších bazárov Grécka. Big Bazaar. Pred budovou vás víta asi štyridsať metrov dlhá stena nahromadených vecí v niekoľkých vrstvách do trojmetrovej výšky. Ale nepleťte si to s bývalým blšákom na Ifestou Street, ktorý je dnes skôr komerčnou turistickou atrakciou s „Aliexpress style“ čačkami, uterákmi, koženými taštičkami, magnetkami, suvenírmi a turistickými gýčmi typu I ❤️ Athens.
Big Bazaar má úplne inú energiu. Kľúčenky, tisíce kľúčeniek. Každá otvára niečo, čo už neexistuje. Metličky, staré prstene, mince, lopatky, , fotky, známky, nožíky, staré fotoaparáty, ihly, tácky, príbory, taniere, uzdy, stolčeky, budíky bez ručičiek, ručičky bez budíkov. Gitary, ktoré si pamätajú tri akordy a rozchod….
Nad tým nápis: Všetko, čo potrebuješ, nájdeš dnu.
To je hrozba, nie slogan.
Späť k príbehu
Stojím pred Big Bazaarom a hľadám očami vývrtku. Majiteľ a dvaja predavači stoja vonku a mlčia. Sledujú, kto sa nechá vtiahnuť. Dnu sa vtisneš len tak, tak. Dnu vedú úzke uličky vyrezané medzi tisíckami predmetov, ktoré už zabudli, kedy ich človek zobral do ruky. Prejsť uličkou sa dá len tak, že vtiahneš brucho a vzdáš sa dôstojnosti.
Vojdem.
Ticho.
Nie obyčajné. Husté. neprirodzené ticho, ktoré sa lepí na uši. Medzi vecami sa šíri jemné cinkanie, šepot kovu o kov. Ako keby si predmety medzi sebou vymieňali skúsenosti s bývalými majiteľmi. Vonku hučí tržnica, ryby, skútre, turisti, ale tu nič. Len tichý šepot zabudnutých a osamelých vecí.
Keď som vošiel, mal som pocit, že som prekročil membránu. Vzadu niečo cinklo. Možno lyžička. Možno zub. Akási medzi dimenzionálna trhlina, kam padajú zabudnuté veci. Uvedomil som si, že tu nepredávajú len staré veci. Tu sa zhromažďuje všetko, čo už nikto nepotrebuje. A keď sa prestaneš cítiť potrebný, začneš sem patriť aj ty.
Čím hlbšie sa vnáram, tým viac sa milióny veteše menia na živý organizmus. Už nie som turista. Sám som potenciálny inventár.
Už včera som si všimol, že mladé pohľadné grékyne sa na mňa pozerajú s istou ľahostajnosťou. Namiesto obdivného pohľadu mi úslužne uvoľnili miesto v metre. Ale tento bazár? Ten ma sledoval akosi inak. Hodnotil ma. Ako predmet. Možno mu patrím.
Začnem chápať, že tu sa nič nepredáva. Tu sa archivuje zbytočnosť. Čím hlbšie idem, tým menej si pamätám, prečo som sem prišiel. Schody na poschodie sú lemované stovkami obrazov, sošiek a svietnikov. Všetky komusi patrili. Všetky majú svoj príbeh. Trúbka. Tvár vedľa tváre. Sošky bez rúk. Ruky bez tiel. Neznáme mená, neznáme osudy. Niektoré oči sa na mňa pozerajú príliš vedome. Som tu sám? Tento pocit som už raz zažil na schodoch starého Solúňa.
Radšej vyjdem na chvíľu von.
Druhý pokus
Vrátim sa ešte raz. Už nie pre vývrtku. Ale preto, že niečo tam ostalo nedopovedané. Pozerám na tie schody hore. Tam veľa ľudí nechodí. Zrazu, neviem odkiaľ sa vzal, majiteľ. Stojí pod schodmi a usmieva sa tak, ako sa usmieva niekto, kto vie o tebe viac než si myslíš.
„Na tvojom mieste by som hore radšej nešiel,“ naznačuje mi majiteľ.
„Potrebujem otvárač.“, ukazujem na fľašu v ruke, akoby to všetko vysvetľovalo.
Usmeje sa tak, že neviem, či sa smeje na mne alebo so mnou. Jemne ma postrčí ku košu so stovkami nožov. Každý druhý má vývrtku.
„Vyber si.“
Vyberiem jeden. Je ťažší, než vyzerá. Má rukoväť z tmavého dreva a trochu sa vyklá.
„Koľko?“
„Pre teba? Euro.“
To „pre teba“ znie ako diagnóza. Začína sa mi točiť hlava.
Na izbe si sadnem na posteľ. Opatrne zavŕtam vývrtku. Prásk. Zlomí sa skôr, než ju zavŕtam do korku. Chvíľu na ňu pozerám. Potom sa rozosmejem. Samozrejme. Aj ona vie, že sa tam musím vrátiť.
Tretí pokus
Tretíkrát už nejdem po otvárač. Idem po odpoveď.
Vnútri je menej svetla ako pred chvíľou. Alebo viac vecí? Ťažko povedať. V zadnej časti objavím obrovskú zásuvku. Širokú ako posteľ. Otvorenú a plnú starých fotografií.
Tisíce tvárí. Muži, ženy, deti, svadby, pohreby, dovolenky pri mori. Na zadnej strane mená. Dátumy. Krátke poznámky. „Nikos – vždy meškal.“ „Eleni – spievala pri varení.“ „Giorgos – veril, že to ešte zvráti.“
Keď sa jednej fotografie dotknem, obraz sa pohne.
Nie fyzicky. Mentálne.
Zrazu stojím na balkóne v roku 1978. Cítim cigarety a more. Počujem hlas, ktorý mi vysvetľuje, prečo odišiel do Nemecka. Ďalšia fotka. Malý obchod s obuvou. Muž mi hovorí, že sa bál supermarketov.
Každá fotografia je brána do iného života. Každý príbeh ma vtiahne o kúsok hlbšie.
„Nevyberaj si príliš dlho,“ ozve sa mi čosi v hlave.
„Prečo?“
„Začneš sa miešať.“
Uvedomím si, že niektoré fotky sú prázdne. Len rám a popis. Jedna z nich má meno: „Pavel v Athénach.“
Rýchlo beriem ďalšiu vývrtku a chcem odísť. Uličky sa však menia. Zrkadlá ma odrážajú s akýmsi oneskorením. Jedno z nich ma odrazí ako obraz v ráme. Na chvíľu sa nehýbem. Niekto sa pri mne pristaví a skúma cenovku. Keď som sa dotkol mosadznej kľučky, bola teplá ako ľudská dlaň a pulzovala v rytme môjho vlastného zrýchleného tepu.
Cítim tlak. Ako keby som hustol. Ako keby sa zo mňa stávala vec. Zrazu ma napadne desivá, ale absurdne logická myšlienka: možno sa odtiaľ fyzicky odísť dá. Mentálne už nie.
Epilóg
Neviem, ako som sa dostal späť na izbu. Sedím na posteli. V ruke držím fľašu vína a nový nôž s vývrtkou. Netuším, kedy som ho kúpil. Pozriem sa na stôl. Na stole prázdna fľaša, miska s olivovými kôstkami, kúsok chleba, nedojedený syr… Na stole leží tiež niekoľko starých nožíkov s vývrtkami, ktoré som nikdy nekúpil. Ich údelom bude, že v Aténach ostanú aj naďalej. Do lietadla ich vziať nemôžem.
Chvíľu mi trvá, kým mi to dôjde. To, čo držím v ruke, je už druhá fľaša. Odľahlo mi a zasmial som sa. Nahlas a úprimne.
Večer pri umývaní zubov zbadám, že mám na sebe tričko s cenovkou 1€ a značne vyblednutou potlačou: Ešte nie som starý a nepotrebný. I ❤️ Big Bazaar.
Možno ma Big Bazaar ešte neťahá do inventára. Možno ma len skúša a ešte nepatrím do starého železa. A čo ak to nebola mágia, len kvalitná grécka psychóza živená dobrým vínom a nedostatkom kyslíka medzi tými kopami harabúrd.
Ale keď som si išiel ľahnúť, prisahal by som, že z chodby zaznel jemný šuchot. Ako keby mi niekto pod dvere čosi vsúval. Možno fotku z aténskeho Monastiraki a príbeh s mojím menom a vývrtkou.
