Cyklistika v Turecku je drina aj dar. Vietor berie sily, no ľudia ich vracajú späť – úsmevom, čajom a nezištnou láskavosťou.
Cyklistika v Turecku
Dni 21/22: Vietor sa stal mojím najväčším súperom. Zarezáva sa mi do tváre, brzdí ma v kopcoch a berie energiu ako neviditeľný zlodej. Aj preto som pár dní nepísal – všetku silu som venoval len tomu, aby som šliapal ďalej.
Ale možno práve únava je to, čo ma prinútilo vidieť skutočné Turecko – nie to z pohľadníc.
Jazdil som po opustených miestnych cestách, niekde už asfalt chýbal. Míňal som dedinky s pár domami, z ktorých niektoré už padali k zemi, pastviny a, samozrejme, pastierske psy, ktoré to s ochranou stáda berú smrteľne vážne.
Drsné, zaprášené, ale pravdivé. A práve preto nádherné.
Deň, keď som stratil stan (a skoro aj nervy)
Únava vie z človeka spraviť hlupáka. Ráno som si z dvoch päťkilometrových stúpaní spravil tri.
Prečo? Mokrý stan som len tak hodil na vrch tašiek. Po prvom zjazde som zistil, že časť chýba. Takže otočka a šliapať naspäť hore kopcom. Našťastie som stratené kúsky našiel kúsok pod vrcholom. Hovorím si – nevadí, aspoň mám bonusový tréning!
Keď sa cudzinec zmení na priateľa
Opakujem sa, ale tá turecká srdečnosť je neskutočná.
Cestovať sólo na bicykli naozaj nie je nič pre introvertov – kdekoľvek zastavím, niekto sa so mnou chce rozprávať, niečo darovať, pomôcť alebo aspoň pozvať na čaj.
Dnes mi v pamäti zostali dvaja:
- Mladý chalan pred potravinami mi chcel dať zadarmo vodu. Keď zistil, že už mám, pozval ma k sebe do firmy na čaj. Toľko úprimnosti sa len tak nevidí.
- Obsluha z reštaurácie pred mestom Sivrihisar mi po debate dohodila lacné ubytovanie. A keď som zistil, že aj maľuje, hneď mi rozprával svoj sen – kúpiť si karavan a cestovať po Európe. “Tak ma potom hľadaj v Trenčíne,” vravím mu. A hádaj – čaj som, samozrejme, dostal zadarmo.
Teraz som v Sivrihisare (13 km severne od vykopávok Pessinus), dopĺňam sily a čakám, kedy sa vietor konečne otočí. Ak sa zajtra pridá na moju stranu, Istanbul bude zrazu o dosť bližšie.
Sivrihisar
Vietor konečne na mojej strane!
Deň 23: Dnes to bol deň snov pre cyklistu. Slnko, teplota 25 °C a – po týždňoch boja – vietor do chrbta! Ako bonus? Cesta sa sklonila z kopca.
Kombinácia, ktorú človek zažije možno raz za celú cestu.
Celý deň som len šliapal, využíval každú minútu, kým sa podmienky nezmenia. A preto mám z tohto dňa len jedinú fotografiu – všetko ostatné som nechal na ceste.
Dnešné čísla, ktoré hovoria za všetko:
- Dnešná trasa: 210 km!
- Celkový čas v sedle: 100+ hodín
- Spolu: viac než 2000 km v nohách!
Zajtra ma čaká Istanbul – symbolický cieľ, hranica medzi kontinentmi a splnený sen.
Držte mi palce, aby vietor vydržal aspoň ešte jeden deň!
Otázka pre vás:
Aké najdivokejšie počasie na bicyklovanie ste zažili vy? Napíšte nám do mailu (jednému z vás pošleme tričko 7kopcov 3 jazerá) – a možno sa stretneme na nejakej vetrom ofúkanej ceste.
