Stačí, že on nebude vyčnievať
Marginálna závisť nevyzerá ako veľký hriech. Nemá ostré slová ani teatrálne gestá. Prichádza potichu, často v bežnej vete, ktorá znie úplne nevinne: „Veď dobre, nech sa má. Ale prečo práve on?“
V skutočnosti je v tej vete ukrytá podmienka. Nie prianie dobra, len tolerancia. A tá trvá len dovtedy, kým sa ten druhý nedostane o kúsok vyššie. O jeden krok. O jednu výplatu, dovolenku, benefit, slobodnejší život. A tzv. „traviči studní“ toho hojne zneužívajú. Živia frustráciu, jemne ju posúvajú správnym smerom a rozdeľujú spoločnosť presne tam, kde je najzraniteľnejšia.
Mnohí z nás sa totiž nemusia mať lepšie. Im stačí, že sused sa nebude mať lepšie než oni. A ideálne, keď sa bude mať o niečo horšie.
Čo je marginálna závisť (snaha o ľudské pochopenie)
Marginálna závisť nie je o tom, že chceme cudzie auto, dom či život. Je to závisť s malým dosahom, ale dlhým trvaním.
Nezávidíme milióny. Nezávidíme tým hore. Tí sú príliš ďaleko. Závidíme tým vedľa nás. Tým, ktorých stretávame na ulici, v práci, v obchode.
Marginálna závisť funguje ako tichý vnútorný účtovník:
- sleduje, kto má o trochu viac,
- komu sa zadarilo,
- zapisuje si, kto „nemal mať toľko šťastia“,
- a s úľavou škrtá, keď niekto zakopne.
Nie je v nej radosť. Len krátke uvoľnenie vlastného napätia.
Slovensko ako ideálne prostredie
Sme malá krajina. Všetko je blízko. Aj úspech iných. A blízkosť robí veci osobnými.
Ak budeme pátrať po koreňoch, zistíme, že máme historickú pamäť rovnosti, kde vyčnievanie nebolo výhodou. Skôr rizikom. Máme slabú dôveru v systém, ale silnú potrebu spravodlivosti – aspoň tej pocitovej.
A tak sa vytvoril zvláštny spoločenský kompromis:
Nemusíme sa mať dobre.
Hlavne nech sa sused nemá výrazne lepšie.
Prosperita sa toleruje len vtedy, keď je anonymná. Keď má tvár, začína prekážať.
Keď rozum ustúpi emócii
Marginálna závisť má jednu nebezpečnú vlastnosť. Postupne vypína racionálne uvažovanie.
- Človek sa prestane pýtať: „Pomôže mi to?“
- A začne sa pýtať: „Ublíži mu to?“
A v tej chvíli je schopný podporiť čokoľvek. Aj rozhodnutia, ktoré poškodia jeho samotného, lebo pocit zadosťučinenia je silnejší než akákoľvek racionálna úvaha. Človek vlastne poškodzuje seba a vlastné záujmy len preto, že potrebuje poškodiť niekoho iného.
Nie je to hlúposť. Je to únava. Únava z pocitu, že sa človek točí v kruhu, zatiaľ čo niekto vedľa neho sa pohol dopredu.
Radosť z pádu ako náhradná výhra
Marginálna závisť mení pády iných na malé osobné víťazstvá. Nie preto, že by prinášali skutočnú radosť, ale preto, že vracajú rovnováhu.
Keď niekto zlyhá:
- „No vidíš.“
- „Ja som to hovoril.“
- „Aspoň že tak.“
Na chvíľu je pokoj. Na chvíľu netreba riešiť vlastný život.
Lenže každý pád, ktorému tlieskame, posúva hranicu kvality života nižšie. Až kým sa pod ňou neocitneme všetci. Neprajnosť podporuje aj tichú neznášanlivosť. A tak keď som sa pred 6 rokmi pýtal ľudí, či pôjdu na túru, bežná správa znela:
„Idú aj oni? Tak ideme aj my.“
A dnes?
„Idú aj oni? Tak my nejdeme.“
Spoločnosť sa stále viac polarizuje a rozdeľuje.
Sarkazmus reality
Nie sme proti úspechu. Sme proti úspechu, ktorý vidíme z okna. Slobodu, vzdelanosť a nezávislosť obdivujeme v knihách a filmoch. V realite ju považujeme za podozrivú.
A solidaritu máme radi – pokiaľ nás nestojí konfrontáciu so sebou samými.
Vraj.
Ako z marginálnej závisti von
Z marginálnej závisti sa nedá vyskočiť jednou vetou ani motivačným citátom. Dá sa z nej len pomaly vystúpiť.
Začína to drobnosťami:
- priznať si závisť a neprajnosť bez hanby
- prestať sledovať životy iných ako mierku vlastnej hodnoty
- vnímať cudzí úspech ako dôkaz možnosti, nie ako ohrozenie
- menej komentovať, viac premýšľať, poučiť sa a pracovať na sebe
A hlavne vymeniť otázku: „Prečo on?“ za otázku: „Čo vlastne chcem ja?“
Ticho na záver
Marginálna závisť nie je dôkaz zlého charakteru. Je to signál strachu, únavy a nenaplnených ambícií. A možno platí, že:
keď prestaneme sledovať, kto padá, začneme si konečne všímať, kam kráčame.
