Mikulášsky štvrťmaratón nás preveril

Nedeľa začala naozaj skvelo. Stretli sme sa ráno pred Euroveou. Bežci i fanúšici. 12 km sme nemali nikto cielene natrénované. Iba s malou dušičkou som preto očakával výsledok. Adrenalín však výsledok poistil.

Nedeľa 9:50

Parkujeme v garážach na -2 v Eurovea. Všade plno. Prezliekam sa medzi autami. Hoci je iba pár stupňov nad nulou, pôjdem celkom naľahko, krátke trenky, tielko, a ľahké tričko. Odvod tepla je pri výkone dôležitý. Práve keď mám dole gate, baby pribuchujú dvere auta a okolo parkujúci ma obdivujú, ako ma boh stvoril.

Nedeľa 10:30

Vo vstupnej hale pred McDonaldom sú už stovky ľudí. Poväčšine nadupané tipy plné elánu. Mnohí sa rozcvičujú, iní sa bavia, registrujú. Chytá ma panika. Podchvíľou sa pozerám na svoj pupok. Čo tu vlastne robím? Mal by som sa rozcvičovať aj ja. Prichádzajú ďalší bežci, reštarťáci. Medzi nimi aj dcérka, ktorej súťaživosť určite nechýba. Náhle si uvedomím, že nemáme zicherky na pripnutie štartovného čísla. V chaose bežím na registráciu. Veď to. Je ich tu koľko chceš.

Nedeľa 10:48

Fakt by som mal aspoň predstierať rozcvičku. Každý sa rozťahuje, rozbehuje. Vyzerá to tak profi… Robím zopár drepov, preťahujem triesla, hneď som viac profi … tiež.

Nedeľa 11:00

Odštartované. Už po prvom kilometri som sa zaradil do stredu poľa a nabral druhý dych. Kým sa pole roztiahne, bežíme opatrne, skáčeme si po pätách. Som so sebou spokojný. Držím sa dobre. Práve ma predbiehajú dvaja, a ďalší dvaja, ďalšie tri, dokonca baba s kočíkom. Je to možné? Žeby som jej nestíhal? Pripravoval som sa poctivo. Zvyšok reštarťákov je určite beznádejne za mnou.

Nedeľa 11:16

Pod mostom Lanfranconi ma predbieha vlastná dcéra. “Tak takto nie.” Vreští tatkov bojovný duch. Tepovka stúpa do nebies. Vzpínam všetky sily a získavam asi stometrový náskok. Ale za akú cenu. V ušiach mi tepe, srdce mám v hlave, dychčím ako parná lokomotíva a niekoľko zdravotníkov, ktorých obieham na mňa s obavou pozerá.

Nedeľa 11:27

Do normálu sa dostávam až na hrádzi za mostom. Získavam istotu. Vytrvalostné cyklotréningy priniesli svoje ovocie a postupne začínam zdolávať skupinky okolo seba. Jedného za druhým, mnohých mladších a nadupanejších bežcov.

Nedeľa 11: 37

Míňame občerstvovaciu stanicu. Sme pod UFOm, tesne za polkou. Horúci sladký čaj. Pauza so zdôvodnením. Vidím nádej v očiach viacerých. Už sme rozdelení. Terminátori sú už dávno pred cieľom a my ostatní hobíci bojujeme ako sa dá. Väčšina zastavuje a dopĺňa tekutiny. Ja  bežím ďalej. Beží sa mi dobre, som v tempe, len z neho nevypadnúť. Sústreďujem sa na pravidelné dýchanie a techniku. To sa mi osvedčilo. Utečie čas. “Argon, Argon”, počujem hysterický krik odzadu. Až vtedy si uvedomujem, že mám vedľa seba spoločníka. Krásneho hnedého teriéra. Zjavne mu behanie pri mne učarovalo a rozhodol sa prevetrať trochu aj svojho pánička. V skupine sa začíname poznať. “Túto kočku som pred chvíľou predbehol. Už je zas vedľa mňa. Tamtých dvoch o minútu zdolám.”

Nedeľa 11:59

Ešte most Apollo  a vidím cieľ. Traja, štyria nadupaní maníci predo mnou zastavujú a chytajú sa za bok. Žeby nevládali? Toto je moja príležitosť. Zrýchľujem. Som v pohode. Už ma nič nezastaví. Do cieľa som dopajdal za hodinu a 8 minút. O viac ako 12 minút lepší čas, ako minulý rok a o 2 km viac. Neverím. Ostávam v cieli fandiť ostatným.

Nedeľa 12:30 Satisfakcia

Dávam si teplý čaj, jablko a Red bull. Nemal by som, ale rozdávajú ho zadarmo. Reštarťáci sú už v cieli. Strečujem. Musím. Sledujem výsledky. Zaradil som sa medzi šampiónov žien senioriek nad 65 rokov, a tiež v svojej kategórii som skončil na peknom 21. mieste. Do cieľa pribiehajú poslední opozdilci. V cieli sme vyrehotaní, šťastní, objímame sa, gratulujeme si, fotíme sa. Každý cíti, že Eurovea má v týchto chvíľach úplne inú atmosféru. Pozitívnu, nabitú energiou.

Nedeľa 13:30

Umorení a prepotení prichádzame domov. Kúpeľňa ide na dračku. Mal by som vyberať euro vstupné. Výsledky idú okamžite na internet. Priemerná tepovka 166. Uff. Dosť. Adrenalín zapracoval. Poškuľujem po rannej Mikulášskej nádielke. Som hladný ako kôň a na stole samé sladké dobroty. Našťastie ma volajú k nedeľnému obedu. Poctivá šnicľa to istí. Dám si jednu, alebo radšej dve? Pre istotu zdolám tri. Moje telo si robí, čo chce. Predstieram zábavu, ale snívam len o gauči. Dcérka už dávno prdla na nás a gaučuje v posteli. Endorfíny pomaly doznievajú.

Nedeľa 16:00

Konečne kľud. Všetci sa rozišli a líham si do postele. Na hoďku, do večera. Budím sa ráno.

Pondelok 16:40 Epilóg

Nataša, Milan, Dano, občas i Štefan. V pondelky beháme. Budem sa hrať na mŕtveho brouka, okecám to, alebo budem radšej nedvíhať telefóny? Veľa práce? Tiež dobrá výhovorka. Bojujem. Nakoniec vôľa vyhrá nad zdravým rozumom. Volám Milana: “Ideš?” “No jasné”, odpovedá. Volám Dana. “O piatej pod Ufom.” “Ty si včera nebehal? Myslel som, že dnes nepôjdeš.” Odpovedá. Nemá zo sebou veci. No to sme dopadli. Takáto zrada. Nakoniec pôjdem sám. Prezliekam sa a v kľudovom tempíčku otočíme s Milanom 9 kiláčikov okolo Dunaja. Paráda. Je to o hlave. Odhodlať sa, nekecať a nevzdať to. Som na seba hrdý.

SONY DSC zimna04

foto: bratislavamarathon.com

Teším sa na Druhú zimnú sériu a Silvestrovské mosty. Pridáte sa?

 

Petere

Nadšený biker a bloger, ktorý sa dá bláznivo nahovoriť na akúkoľvek výzvu. Jazdí s radosťou, pre dobrodružstvo, zážitky a endorfín. Jazdí cestu i horu, nie je mu cudzí ani e-bajk. Zakladateľ združenia a blogu Reštartnisa. Reportáže, hiking, turistika, hory, Alpy a cestovateľské zážitky. Sleduj náš instagram aj twitter.

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.

Prejsť na začiatok

Pin It on Pinterest