Jedným z cieľov 8. ročníku turistickej výzvy 7 kopcov 3 jazerá je aj výhľadový vrchol Poludnica v Nízkych Tatrách. Pre turistov je mimoriadne dostupný z Liptovského Jánu, Závažnej Poruby i z Iľanova. Ako cykloturisti sme sa rozhodli obkrúžiť ho na bicykloch dookola. A tak vznikol aj dnešný nápad: MTB okolo Poludnice cez neobjavené doliny Liptova.
Liptovský Ján
Jánska dolina je na jazdu okolo Poludnice skvelým východzím bodom oboma smermi. Hoci turisticky známa, oproti Demänovskej doline stále ešte ponúka nerušenú prírodu, termály, pohodu a relax. Našim východzím bodom sa stal hotel SOREA MÁJ. SOREA hotely majú v Nízkych aj Vysokých Tatrách tú dobrú vlastnosť, že ponúkajú za rozumné peniaze skvelú polohu. V Liptovskom Jáne navyše s krytým bazénom a termálnym kúpaliskom.
SOREA *** MÁJ
Priamo od hotela vedie cyklotrasa do Závažnej Poruby. Sľubuje kopečky, krásne výhľady a nerušenú prírodu. Už po kilometri sme však ako správni cykloturisti zle odbočili a zišli z trasy.
Na Závažnú Porubu
Prudký padák nás zhodil do doliny Závažnej Poruby. Neveríme vlastným očiam. V tejto doline duchov na samom konci sveta nachádzame dva úplne opustené hotely. Ľudia vyplakávajú, že niet kam chodiť za rekreáciou a tu doslova hnije takéto luxusné ubytko. Čas nám ubehne konverzáciou o nezvládnutých projektoch a privatizáciách. Zamýšľame sa prečo sú mnohé rekreačné strediská v takom stave a koľko plytvania Slovensko ešte znesie.
Tatrín a Bohunice
O nich hovoríme. Oba hotely pôsobia aj dnes veľmi moderne. Hotel Tatrín je nádherne posadený do terénu. Bol postavený v roku 1993 a ponúkal približne 60 lôžok dovtedy, kým sa nejaký developer nerozhodol prestavať ho na luxusné apartmány. Tento zámer skončil (na škodu nás všetkých) ako väčšina na Slovensku. Dnes je všetko zatvorené, z kachličiek terasy rastú náletové dreviny vo veľkosti stromov. Podobne ako iné nevyužívané budovy, padol za obeť vandalom a z interiéru ostali iba záclony. Vnútri bol tak po slovensky rozkradnutý.
Odbočka na Opalisko
Zo smutného konca doliny sa presúvame cestou nadol. Už o pár sto metrov nachádzame odbočku na Opalisko. Že by to bol salaš a niekoľko dní zháňaná žinčica? Reklamná tabuľa sľubuje minimálne pizzu a chladené pivo.
Opalisko
Odbočujeme asfaltkou na Opalisku. Je to len kúsok. Tu to aspoň v zime žije. Päť umelo zasnežovaných zjazdoviek, štyri vleky a sedačka poskytujú komfort bez dlhého čakania v radoch. K dispozícii je podľa tabule detský areál pre najmenších, sánkarská dráha, prírodné klzisko. V stredisku je tiež bežkársky areál s osvetlením s viac, ako 30 km bežeckých tratí. Galička, Stará, Fajka, Kucbiel, Snowtubing… Severné svahy sľubujú dostatok snehu, aj keď v nižšej nadmorskej výške. Ku cti vlekárom patrí, že aj v tejto letnej dobe sa o vleky vzorne starajú. Ku cti SOREA zas patrí, že sem v zime zvážajú lyžiarov z oboch hotelov v Jánskej doline.
Johny odfukuje a naráža poznámku, že by trebalo naraziť jedno orosené. Aj by som narazil, ale kde? Zachraňuje ma iba fakt, že sľubovaná pizzeria je zatvorená.
Ak krížom tak krížom
Cyklotrasa velí vrátiť sa a ísť okolo, my však volíme ambiciózny výšľap na vrch zjazdoviek. Sľubujeme si od toho nerušený výhľad na celý Liptov. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme práve na vrchu stretli civilizáciu. Salaš a množstvo súkromných chát, mnohé z nich ambicióznych rozmerov.
Aj by sme sa spýtali kade ďalej, ale okolo salaša behali psy a v ich očiach sa dalo čítať: „Len poď, skús. Ešte krok a natrhnem ti riť.“ Radšej sme salaš obišli. Už aj preto, že žinčice nemali.
Aké bolo naše prekvapenie, keď cesta nadol viedla naspäť do Závažnej Poruby. „Tak takto nie. Ak krížom, tak krížom“, posledný úsek sme už aj elektrobajky tlačili. Jano zosadá v polke kopca. Krčí sa k reťazi a ja iba tipujem, že zvyšok stúpania chce radšej vytlačiť. Nevadí, za pár minút sme aj tak hore. A veru, stálo to zato.
Lúky nad Iľanovom
Krásne zelené lúky a v strede lavička. EU dorazila s fondami zjavne aj sem. Tie výhľady na Kriváň a Ružomberok nás zastavili. Prišiel čas zdolať Horalku. Vôňa lúky a absolútny pokoj a ticho nás chvíľu zdržali.
Veríme si. Čaká nás jeden z najkrajších padákov- flow trailík do Iľanova. Z vlastnej skúsenosti však viem, že jazda po nepokosenej lúke smrdí defektom. Kolesá úzkostlivo kopírujú chodník. Až nad Iľanovom stretávame prvého človeka.
Iľanovská dolina
Vstupujeme do Iľanovskej doliny. Má bohatú partizánsku tradíciu a niekoľko zachovaných bunkrov. Dolina je dlhá, na konci uzavretá Krakovou hoľou, pod ktorou sme boli z opačnej strany včera.
Na rozdiel od demänovského cirkusu, je tu naprostý kľud. Po celej trase dlhej vyše 10 km sme stretli jedného cyklistu a dvoch turistov. Žiadne rušivé prvky, zbojnícke koliby, dinoparky, žiadne stánky ani betónové apartmánové monštrá. Iba cesta, krásna príroda a my. Dúfame, že Iľanovská dolina si udrží svoju prírodnú čistotu čo najdlhšie.
Iľanovo vlastne patrí pod Mikuláš. Počas druhej svetovej vojny tu bol obranný val partizánov a schovávali sa tu tiež pred gestapom mnohé hľadané rodiny. Vojnovú históriu bohato dopĺňajú informačné tabule a repliky partizánskych bunkrov, ktoré sú prekvapivo udržiavané. Dostať sa k nim však znamená trochu si svahu pochodiť.
Skalné vráta
Prechádzame okolo skalných vrát, kde oficiálne končí cyklotrasa. Chcem sa dostať až na Kúpeľ, pokračujeme teda cez úzke skalné hrdlo ďalej. Cesta sa trochu dvihne, málinko zhorší, ale stále je luxusná. Bez problémov by som ju dával aj na graveli.
Horáreň
Prechádzame popod skalnú stenu a míňame horáreň. Tentokrát nezastaneme. Fučíme a chceme to vytiahnuť až hore. „Zastávky dáme až cestou naspäť“, posmeľujeme sa, ale smäd a Horalka nepustí. Pre zástancov zelenej výživy máme skvelé správy. Tu by od hladu nezomreli.
Pestovať lopúchy, to v Nízkych Tatrách naozaj vedia.
Sedlo pod Kúpeľom
Jedna zákruta, riadny záber, chvíľami turbo a sme hore. Chodník je stále výborný. Aj nás cuká ísť ešte ďalej ale nesnívame. Vrchol Poludnice je po hrebeni necelé 2 km a 400 výškových metrov, ale bola by to brutálna tlačenica. Otáčame.
Cestou dole sa ešte pristavíme pri pamätníku Iľanovským poľovníkom. Skalná stena je impozantná a pole pod ňou je plné lopúchov, tiež. Ak by vedeli liptáci postaviť prosperitu na lopúchoch, mali by vyhraté.
Ale to už padáme do Iľanova. Okolo družstva, pasienkov, voľne sa pasúcich tráv zastavujeme až pri cintoríne. Tie pivnice si treba cvaknúť.
Popod Poludnicu
Šliapačik hore zabral dve hodiny ale padák dole menej ako 20 minút. Pocítili sme hroznú pípäť po niečom žltom, horkom s penou. Miestna Holba za 1,50 € polliter nás lákali zosadnúť už v Iľanove. Skúsenosť však hovorí, že ťažko sa vstáva od jedného oroseného. Rozhodli sme sa, že potiahneme až do Závažnej Poruby.
Smäd ako motivátor
Johnyho poháňal smäd. Hnal sa ako vysmädnutý Kraken. Aké však bolo naše prekvapenie keď sme v Porube namiesto poriadnej krčmy našli iba samoobslužný automat.
„Vypijeme si ten kalich horkosti do dna,“ opáčim Jana a už to ťahám cez turistické zvážnice ďalej na Liptovský Ján. Cestou sme objavili AirBnB so skvelým výhľadom na Kriváň. Asi lacné, ale trochu tam smrdelo.
Liptovský Ján
Sme doma. Máme za sebou 32 km a 860 výškových. Ale akých. Zvážnice Nízkych Tatier umožňujú MTB bajkerom neskutočne pohodové trailíky, zväčša po poľných cestách flow charakteru. Po nich sa jazdí najmäkšie.
Ako možno ukončiť výlet v Liptovskom Jáne inak ako v Kadi? A jasné, konečne sme pridali ku kúpačke aj to orosené.
Bočných cestičiek a neznačených zvážnic sme objavili neúrekom. MTB okolo Poludnice cez neobjavené doliny Liptova si budeme musieť určite zopakovať.
