Mám si radšej ľahnúť k telke, alebo vstať a dať výšľap na Tríbeč? S Palom, s Peťom, či s Hankou? Je vlastne úplne jedno čo a aké bude počasie. To, čo nie je jedno, je s kým a prečo idem.
O kompatibilite v skupine sa už popísalo veľa. Musíte mať vyrovnanú výkonnosť, aby ste sa nečakali. Musíte mať podobné rozmýšľanie, aby ste si rozumeli. Je neskutočne vzácne nájsť parťákov, s ktorými môžete kedykoľvek vyraziť. A ešte lepšie je, ak je to obojstranné – to fluidum vzájomnosti, mentálneho spojenia a spoločných zážitkov, keď si nemusíte hovoriť vôbec nič. Iba idete a čas plynule tečie.
Útek z mesta
Som rád, že som konečne vypadol z mesta. Tento rok sa už druhýkrát snažím spoznať čaro zimy inak – na hony vzdialený výpredajovým gýčovým reklamám, naháňaniu sa po obchodných centrách za predraženými hlúposťami, preč od trúbiacich áut a agresívneho, vynervovaného davu.
Utiekol som z Bratislavy. Tam, kde som teraz, je konečne kľud. Hrá mi Tom Jones (starina, ale vtedy ešte vedeli hrať poctivú muziku), svieti sviečka a ja už viem.
Na cesťák nejdem. Zase by som sa musel s niekým konfrontovať, zase by sme si niečo dokazovali. Ani na horák. Mám krásne biele Sidi tretry a je mi ich škoda druhýkrát totálne zablatiť – minulotýždňový zvoz repy v Blesovciach mi bohaté stačil. Zoberiem si palice a dám ten Tríbeč. 10 až 15 kiláčikov pochodu s polkilometrovým prevýšením, v kľude a najmä sám. Iba sám so sebou, s Lady (mojou fenkou) a vlastnými myšlienkami. Veď kedy by som si mal nájsť na seba čas, ak nie teraz? Klásť si tie základné životné otázky:
Čo robím a prečo to robím?
Mám rád pohyb. Akýkoľvek. Milujem ho a som na ňom absolútne závislý – podobne, ako som bol predtým závislý na cigaretách, víne, cukre, gauči, práci či peniazoch. Chémia jednoducho nepustí.
Prečo mám tak málo času na seba?
Lebo sa furt za niečím naháňam. Viac než treba. Rýchlejšie, efektívnejšie… Naháňam sa. A prečo vlastne? Veď človek toho k životu až tak veľa nepotrebuje.
Dá sa žiť aj inak?
Áno, vždy sa dá. Ale ako? A mám v sebe vôbec dostatok odvahy to zmeniť?
Kedysi som počul krásny aforizmus o rybárovi, ktorý chytal na hrádzi ryby. Prišiel k nemu vyhorený manažér a začal mu vysvetľovať, že takto zbytočne zabíja cenný čas:
„Keby si zefektívnil proces, chytil by si viac rýb, predal ich, zarobil viac a časom mal vlastných zamestnancov, predajne a hromadu peňazí!“
Rybár sa ho pokojne spýtal: „A prečo by som to robil?“
Manažér nabudene odpovedá: „Predsa preto, aby si mal kopy peňazí, bol pánom svojho času a potom mohol robiť čokoľvek!“
Rybár sa zamyslel: „A čo napríklad?“
„No… napríklad len tak sedieť pri vode a chytat ryby!“
Rybár sa usmial: „Veď to robím práve teraz.“
Žeby generačne?
Keď sme mladí, potrebujeme zarábať. Derieme sa hore, lebo rodina, bývanie, hypotéka, deti, zabezpečenie. Relax, voľný čas, zdravie a kvalita života idú bokom. Niektorým hromadenie majetkov udrie na mozog tak, že im nakoniec nič iné nezostane. Velebenie vlastného ega im zostane na celý život.
Keď však človeku rodina odrastie a rozíde sa do sveta, slová ako kariéra a majetok sú zrazu na hovno. Nedajú vám to podstatné: motiváciu pracovať na sebe. Potrebujete novú výzvu, ideu, nové ciele. Áno, aj preto behám a bicyklujem. Veľa a rýchlo.
V partii sme štyria. Najvyššie alpské kopce ako Stelvio, Mortirolo, Zoncolan či Kitzbüheler Horn… Dokázali sme zatiaľ zlomiť každú prekážku. Spoločná cena za to? Tri zlomené kľúčne kosti, jedno rameno, nejaké lišaje… Kto bude štvrtý na rade? Sme vlastne len večné deti, ktoré sa ustavične hrajú a niečo si dokazujú.
Nie, toto nemá byť odrádzanie od športových výkonov. Naopak. Je to len hĺbková sonda do myšlienok, ktoré človeku behajú hlavou pred trekom. Dohráva Miles Davis. Zajtra zoberiem ruksak, naplním termosku čajom, obujem trekové topánky a vyrazím. Výšľap na Tríbeč. Krásne štyri hodiny sám so sebou.
Epilóg: Výšľap na Tríbeč
Práve sme sa vrátili z 15 km trasy po Tribeči. Po 8 kilometroch som mal byť na vrchole Veľkého Tribeča, ale namiesto neho som našiel iba ďalšiu lesnú tabuľku: Veľký Tribeč – 8 km. Niekde som asi urobil chybu. Ani Lady si to nevšimla.
A je to vôbec dôležité?
Skeptik by povedal, že počasie nevyšlo. Prvé aj posledné tri kilometre sme sa doslova brodili hlbokým blatom. Ale na to sa môže sťažovať len ten, komu blato vadí. Nám nie – čím viac zababraní, tým väčšia sranda. Cestou som narážal na haldy odrezaných zdravých pňov. Kúpodivu, padali najmä brezy. Lesáci už asi zistili, že breza v krbe horí najlepšie… Cyklotrasa bola úplne rozrytá náporom pneumatík Land Roverov a ťažkej techniky.
Nad 400 metrov nad morom nás však čakala už len mystická hmla a hlboké, tiché lesy. Fantastický priestor na objavovanie nového sveta. Síce nemáš žiadne výhľady, ale tá atmosféra!
Podobne ako dočista odrovnaná Lady, ležím aj ja unavený ako kôň na gauči a… gaučujem. Tlačím vianočnú štólu, pijem horúci čaj, liečim otlaky a rozdýchavam únavu. Dnešná plánovaná „hodinka pohybu“ bola nakoniec 5 hodín.
Sedím nad mapami a rozmýšľam nad trasou na zajtra. Bicykel? Tenisky? Alebo radšej ruksak, termosku s čajom a dám Marhát? Radšej kúsok pobehnem.
