Ak chcem pochopiť Blato a Osiku, musím vstať skoro ráno. Tak povedali. A preto skoro ráno, smerujúc k Osike, rátam hrnčeky na plotoch. Je ich tu toľko, že by vydali na vlastný príbeh. Česká Kanada ešte spí. Nie, že by dedinka Blato bola ospalá len ráno. Väčšinu dňa je tu úplné ticho.
Osika
Sadám si na breh. Úplné ticho. Ranný opar sa vznáša nad pokojnou hladinou rybníka ako jemný závoj. Cez deň bude pražiť ale chladné rána cítiš v kĺboch aj počas leta. V diaľke sa práve prebúdza slnko, jeho lúče sa nesmelo predierajú cez hmlu. Chatky na okolo ešte spia. Cez týždeň je aj tak väčšina prázdnych, plnia sa cez víkend. Krajina smrekov zahalená do ticha, ktoré občas naruší len plesknutie ryby, či vzdialené vtáčie volanie.
Keď prechádzam smrečinou zvyknem sa vyzuť. Mám rád tú mäkkú pôdu, kde sa ti nohy prebárajú v nánosoch ihličia a vlhkom machu. Ak máš šťastie, pochutnáš si na borievkach, pokiaľ ich už domáci komplet nevyzberali.
Česká Kanada a jej monológy
Sedel som na brehu, obklopený ničím a všetkým zároveň. Len ja a moje myšlienky, ktoré sa mi v hlave prelievali ako vlnky na hladine rybníka. Prečo sa sem často vraciam? Čo je v živote skutočne dôležité? Prečo práve teraz prežívam túto chvíľu tak intenzívne? Akoby sa čas zastavil a ja som bol súčasťou niečoho väčšieho.
Pozoroval som vtáka, ktorý sa vznášal nad vodou. Slobodne, bez obmedzení. Prečo my ľudia nedokážeme lietať takto ľahko životom? Možno preto, že sme sa nechali uväzniť v klietke technológií a sociálnych sietí. Kam nás to všetko posúva?
Neďaleko sa pásli kravy. Vyzerali spokojne, akoby si ani neuvedomovali, v akom raji žijú. Možno práve v tom je ich sloboda – v nevedomosti. My ľudia vieme príliš veľa a predsa stále menej. Prečo má toľko z nás problém rozlíšiť fakty od dezinformácií? Prečo sme prestali čítať? A premýšľať? Nedávno som počul veľkú pravdu: „Máme sa tak, ako sme sa historicky nikdy nemali, ale väčšina z nás má problém to pochopiť.“
Čo je to vlastne sloboda? Je to možnosť lietať ako vták alebo pásť sa bezstarostne ako krava? Alebo je to schopnosť sedieť tu, na brehu rybníka, a klásť si tieto otázky?
Ako by sme mali žiť? Možno práve tak, ako to robím teraz – na kolobežke či bicykli, objavujúc krásy divokej prírody Českej Kanady. Prečo ma to sem stále priťahuje? Možno preto, že Česko stále vnímam ako svoju domovinu. Rozdelenie krajiny „o nás bez nás“ som neniesol najlepšie. A možno tu nachádzam odpovede, ktoré v hluku civilizácie a v honbe za peniazmi a úspechmi už nedokážeme počuť.
Späť do Blata
Slnko sa už vyšplhalo nad horizont a jeho lúče prenikli cez hmlu. Česká Kanada sa prebúdza. Najskôr vtáčie búdky, potom kadibudky. O slovo sa hlásil roj komárov ale z filozofických úvah na vytrhol až kliešť v nohe. Realita sa mi pripomenula tým najprízemnejším spôsobom.
Vstal som, oprášil si nohavice, trochu zanadával a pousmial sa. Život je plný kontrastov – od hlbokých myšlienok po prízemné nepríjemnosti. A možno práve v tom spočíva jeho krása. S týmto poznaním som nastúpil na kolobežku a vydal sa späť do dediny, nechávajúc za sebou rybník, hmlu aj svoje ranné úvahy. Raňajky nepočkajú.
Život v Blate začína v apríli a končí v októbri. Kedysi tu bola skvelá aj zima. Desiatky kilometrov bežkárskych trás, ale posledné roky nenasnežilo. Život sa tu v zime zastavil. Ale to leto na dvoch kolesách…
Už dnes viem, že sa do Českej Kanady opäť vrátim – možno sa kochať, možno hľadať odpovede na otázky, ktoré ani neexistujú, ale práve toto dáva zmysel mojim cestám.
