Spoveď osamelého chodca

Keď som bol mladý, krásny a aktívne som športoval, vrcholovo som sa venoval džudu. Získal som aj nejaké tie body na ME juniorov. Všetko bolo fajn. V tom čase som bol vo svojich očiach majster sveta. A mal som sen, francúzske légie.

A ako išiel čas a zostal som iba krásny, sny sa menili. Aktívny šport sa ukončil. Zdravotný benefit som si zaobstaral v podobe vyskakujúcich kľúčnych kostí a palcov na rukách. A postupne som začal rásť. Nie do výšky, do šírky. Keďže všetko čo robím, robím poriadne, tak aj túto činnosť som vykonával zodpovedne. Z môjho života som postupne vytlačil pohyb a začal som sa venovať vysedávaniu na všetky možné spôsoby. Pohybové aktivity boli minimalizované na nutné zlo. A tak som sa za niekoľko rokov vyjedol na úctyhodných 150 kg.

A potom to prišlo a nie ako blesk z jasného neba. Signály boli vysielané, ale ja som ich nepočúval. Pľúcna embólia aj choroby súvisiace. Keďže toto píšem, mal som šťastie. Žijem.

Už je to rok. Stravujem sa 5x denne. A chodím. Každé ráno prejdem 10 km a každý večer 10 km.

A čo je dôležité? Dnes vážim už iba 104 kg.

Aké z toho plynie poučenie?

Robte veci tak, aby ste sa mohli radovať zo života so všetkými blízkymi a nie tak, aby ste vyvolali slzy na lícach všetkých, čo Vás poznali.

popri walkingu sa s Norom rozprávala Nataša.

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

Ďalšie články autora

Prejsť na začiatok