Spoveď osamelého chodca

Keď som bol mladý, krásny a aktívne som športoval, vrcholovo som sa venoval džudu. Získal som aj nejaké tie body na ME juniorov. Všetko bolo fajn. V tom čase som bol vo svojich očiach majster sveta. A mal som sen, francúzske légie.

A ako išiel čas a zostal som iba krásny, sny sa menili. Aktívny šport sa ukončil. Zdravotný benefit som si zaobstaral v podobe vyskakujúcich kľúčnych kostí a palcov na rukách. A postupne som začal rásť. Nie do výšky, do šírky. Keďže všetko čo robím, robím poriadne, tak aj túto činnosť som vykonával zodpovedne. Z môjho života som postupne vytlačil pohyb a začal som sa venovať vysedávaniu na všetky možné spôsoby. Pohybové aktivity boli minimalizované na nutné zlo. A tak som sa za niekoľko rokov vyjedol na úctyhodných 150 kg.

A potom to prišlo a nie ako blesk z jasného neba. Signály boli vysielané, ale ja som ich nepočúval. Pľúcna embólia aj choroby súvisiace. Keďže toto píšem, mal som šťastie. Žijem.

Už je to rok. Stravujem sa 5x denne. A chodím. Každé ráno prejdem 10 km a každý večer 10 km.

A čo je dôležité? Dnes vážim už iba 104 kg.

Aké z toho plynie poučenie?

Robte veci tak, aby ste sa mohli radovať zo života so všetkými blízkymi a nie tak, aby ste vyvolali slzy na lícach všetkých, čo Vás poznali.

popri walkingu sa s Norom rozprávala Nataša.

Nataša Danečková

Nataša Danečková

Nadšená teoretička pohybu a zdravej výživy, občasná blogerka a mama tímu Reštartnisa, ktoré každého nadchne, ale nič nedokončí.

Jeden komentár na “Spoveď osamelého chodca

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.

Prejsť na začiatok

Pin It on Pinterest