Z hôr pri Zare smerujem k srdcu Turecka – smer Kappadokia. Zima, ticho a soľné jazero mi pripomenuli, že aj tvrdé dni majú svoje kúzlo.
Včerajší deň dopadol presne tak, ako som dúfal – prespal som v horách. Nie v žiadnom kempe, ale pod holým nebom, len kúsok od cesty a potoka, kde jediným zvukom bolo šumenie vetra a voda narážajúca do kameňov. Ráno som si hovoril, že takéto ticho by sa malo predpisovať ako terapia.
Smer Kappadokia
Na chvíľu som váhal, či ísť priamo na Istanbul, alebo si trasu predĺžiť o dobrých 200 kilometrov a zamieriť do Kappadokie – krajiny, ktorá vyzerá, akoby ju vytvaroval sen. Nakoniec som dal prednosť srdcu pred rozumom. Cesta cez Kappadokiu bola jasná voľba.
V Turecku vie byť aj zima. V noci teplota klesla na nulu a spacák sa menil na zmrznutý kokon. „No aspoň ráno nebudem musieť piť kávu,“ napadlo mi, keď som sa triasol pri zipsovaní stanu. O pár kilometrov ďalej ma čakalo dvadsaťkilometrové stúpanie, ktoré mi rozprúdilo krv a zahralo svaly do rytmu prežitia.
Okolo obeda už bolo vyše tridsať stupňov a ja som sa smial, ako sa v Turecku dá v priebehu pár hodín zažiť Sibír aj Sahara. Našťastie som mal so sebou dostatok vody – a aj chuť pokračovať.
Sivas – soľ, hory a staré ríše
Vedeli ste, že mestečko Zara v provincii Sivas je známe svojimi soľnými jazerami? Najväčšie z nich, jazero Tuzla Gölü, bolo už v osmanskej ére dôležitým zdrojom soli pre celé Turecko. Miestni hovoria, že tu „vzduch vonia ako oceán, hoci more je stovky kilometrov ďaleko“.
Región Sivas patrí do strednej Anatolie a kedysi ležal na križovatke hodvábnej cesty. Vďaka nadmorskej výške vyše 1300 metrov tu leto nebýva také neznesiteľné ako v západnom Turecku – ale noci v horách stále vedia prekvapiť. To viem potvrdiť takisto ako znovu spomenúť tureckú kuchyňu a pohostinnosť.
