37. Rudohorská stovka (dojmy a „pojmy“)

37. Rudohorská stovka 2018 – diaľkový pochod a ultratrail

by

Asi by som mal na začiatok napísať pár slov o udalosti.

Bol to už 37. ročník diaľkového pochodu z Rožňavy do Košíc. Existujú tri variácie trás (stovka, päťdesiatka a desiatka). Prevažná časť stovkovej trasy, za dňa aj v noci, vedie z Rožňavy, hlavným hrebeňom Volovských vrchov. Cieľ sa nachádza na Hornom Bankove, prímestskej rekreačnej oblasti Košíc.

Prvé ročníky boli organizované len ako diaľkové turistické pochody. Postupom času sa akcia stala dostupnou aj pre ultrabežcov / cyklistov.

Rudohorská stovka

  • Názov akcie: Rudohorská stovka
  • Dĺžka trasy: cca. 85,5 km (prevýšenie +3.800 m / -3.600 m)
  • prebehla: 23.6.2018
  • Rožňavská úderka: Michal Drengubiak, Gabi Máté a Štefan Širgely.

Popis trasy

Rožňava 314 m nad morom – Čučma 391 m – ch. pod Volovcom – Skalisko 1293 m – Úhornianske s. 999 m – Pipitka 1225 m – Štóske sedlo, kaplnka sv. Márie 798 m – Kloptaň 1153 m – ch. Erika 1150 m – Idčianske s. 954 m – ch. Jahodná 580 m – Hor. Bankov 400 m; na Skalisko po  zelenej turistickej značke, od Skaliska po červenej značke.

Štartujeme

Už piatková registrácia v telocvični ZŠ na ul. Komenského nám naznačila, že táto akcia sa radí do rodinných udalostí športového klubu Magnezit Ferona Košice a že nemáme čakať ultra trail ošiaľ, ku ktorému dochádza pri akciách organizovaných Slovak Ultra Trail (hromadný štart, kontrolné stanice na každom kroku, prísny časový limit, atď atď..).

Náš rožňavský trojlístok v zložení Mišo Drengubiak, Pišta Širgely a ja, sme sa dohodli v štarte v sobotu ráno o 3:00, nech máme čo najviac istoty, že skončíme do zatmenia v KE. Chcel som sa parádne vyspať, nech som skoro ráno svieži. Aj sa tak stalo… „Dlhé cca. štyri hodiny polo-kómy“ či ako by som to nazval, vstávanie ako s bijúcim zvonom nad hlavou a to mi ešte vtedy nedošlo, že keď otvorím balkónové dvere, zazriem hustý dážď klopkajúci o hranu balkóna, ktorý nás vítal satirickým smiechom a slovami: „užite si Ultra chlapi 😉“

Tak aj bolo, suché oblečenie mi vydržalo asi takých 10 minút po štarte zo ZŠ Komenského.

Keď mi ešte pláštenka fungovala, tak som sa pod ňou spotil. Po tom si asi aj ona uvedomila, že vlastne fungovať ani nemusí a tak otvorila kanáliky a až potom prišlo to pravé „eňo-ňuňo“. 😊 Lejak neutíchal, ale už sme si ho prestali všímať (lebo na čo sa aj zaoberať problémom, ktorý aj tak nevyriešiš).

Dole z asfaltu

Hneď nabehol pozitívnejší „fíling“, keď sme za Čučmou hupli do lesa a prestali vnímať klopkanie trejloviek na asfalte.

Plán bol prejsť do rýchlej chôdze pri stúpaniach a ostatné prebehnúť / preklusať v rámci fyzických / psychických / všakovakých iných možností. 😊

Tak aj bolo, „hopi-cupi“ za necelé dve hodinky sme boli na chate Volovec, kde nám rafli pečiatku na kontrolný bod, my sme si „vyryčali“ po jednej chladenej desinke, ktorou sme zapíjali obložený chlebík ako raňajky na zaplnenie žalúdka. Keď už sme si zvykli na chladničku, mali sme pocit, že nás to pivčo zohrialo. Viete, placebo efekt 😉 No…. áno, tak to malo byť. Nakoniec nebolo.. Možno sme mali dať aj poldeci 😃

Dážď ustál práve vo chvíli, keď sme sa „nedobrovoľne-nasilu“ rozhodli pokračovať v našom dobrodružstve.

Na Skalisku sme boli hneď, s Mišom sme sa naň aj symbolicky vyštverali, ale po troch milisekundách sme sa bez slov dohodli, že sa ide ďalej, lebo vietor a nulový výhľad je fasa, ale dáme inokedy 😊 Konečne trasa na klus. Aj sme to využili, konečne sme cítili, že v nás začala opäť prúdiť krv.

Zdvihol sa mi tlak

Hromžím.. Nadávam.. a zase hromžím. Chalani už vedeli, že to príde. Poznajú ma. Lebo inak reagovať neviem na to, čo vidím.

Aj keď som vedel, že ťažba bude pokračovať, stále ma to hlboko zasiahne, keď sa brodíme v zničenej časti lesa, cez polámané neodpratané konáre, ktoré ostali po stromoch, ktoré tu kedysi boli. Chvíľu som si musel odbehnúť dopredu, aby som sa s mojimi pocitmi potichu vysporiadal. Nekonečné blato a kľučkovanie popri hlbokých kalužiach mi v tom pomohli a tak sa pokračovalo ďalej.

Sedlo Krivé, ďalší stupák, škoda, že sú všade oblaky, chýba mi výhľad na Tatry (ešte vtedy som nevedel, že ma tento „fíling“ bude sprevádzať až do Košíc)..
Pišta na nás stráca, čakáme ho po úsekoch. Za okamih sme na Bielych skalách, odkiaľ sviežo cupitáme pri miernom klesaní smer Úhornianske sedlo. Konečne aspoň nejaké výhľady na Rožňavskú kotlinu, všetko vôkol sa parí. Krásne divadlo.

37. Rudohorská stovka 2018 - diaľkový pochod a ultratrail Sentimentálna chvíľa je za nami

Tak… sentimentálna chvíľka pominula, odcvakli sme si dve-tri fotky + jedno selfie (aby sme neboli až tak old-school) a dorážame na sedlo.

Odparkované auto pri ceste, zahmlené okná, dve hlavy s vypúlenými očami smerom k nám. Žeby kontrolná stanica? 😉 Vykúka slniečko, vyzliekame si pláštenky. Už som si myslel, že sa k tomu nikdy nedopracujeme.

Malá Pipitka, Pipitka, Orlia studňa, Pod Osadníkom, Bodovka, Skorušina.

Stúpania sa striedajú s klesaniami, záživné behanie, I LIKE IT! 😊

Pišta sa dal do pomalšieho tempa, šesť-týždňová bežecká abstinencia mu nedáva inú možnosť napriek tomu, že sa snažíme držať konštantné pomalé tempo. Pri Pipitke sme si s Mišom „povedali“, že sa naschvál stratíme, bo čo to je za ultra bez bádania. 😃 Keby nebolo človiečika pri chate po ceste nižšie, tak sa možno aj teraz tam motkáme a zbierame huby. Po rade od skúsenejšieho už sme opäť na červenej (Pišta nás dostihol) a vychutnávame si všade-prítomnú metrovú trávu, z ktorej „vstrebávame“ litre vody, aby sme si nemysleli, že ležíme na gauči v suchom oblečení pozerajúc zápas MS vo futbale a vychutnávame si druhú zarosenú desinku 😃

Copy -› Paste, Copy -› Paste, Copy -› Paste

a premočení ale so širokým úsmevom dorážame po 41. odbehnutom kilometri do jedinej občerstvovacej stanice – Štóske sedlo, kaplnka sv. Márie. Ešte narýchlo sa zmienim, že tesne pred dorazením sme omylom zle odbočili a návratom nastúpali asi 200 metrov vyše plánu. Well done boys. 😃

V spomínanej občerstvovačke už na nás čakali usporiadatelia s ďalšou pečiatkou do kontrolného listu a Renatka s autom ako náš support, tak sme nelenili a napchali sa fajnovými jednohubkami s rôznymi maškrtami, vypili asi tak „hektoliter“ teplého čaju a prezliekli premočené oblečenie a ponožky.

Asi po 40-tich minútach dorazil aj Pišta, ktorý nás inštruoval, aby sme na neho nečakali, inak len stvrdneme a budeme sa na neho hnevať. Pišta sa občerstvuje, prezlieka, požičiavam si od neho mastičku na už výrazne-citeľné odreniny na vnútorných stehnách. No čo by to bolo za človeka, ktorý by nepožičal kamarátovi vazelínu, aby si uľavil. 😃

Každý za seba

Vyrážam s Mišom, s Pištom sa už neuvidíme len v cieli.

Nekonečné technické stúpania / klesania cez Príporčie, sedlo Jedľovec, brutalitka vo forme „skoro-lezenia“ na Zbojnícku skalu, kde sme zo seba nevedeli vytlačiť úsmev, keď nás turisti naším mobilom zvečňovali. Chvalabohu to bola len akási chvíľková slabosť, ktorá sa už opakovala do konca behu 😃

Posledné prudké stúpanie nás prekvapilo smerom na Kloptaň, vrch s drevenou rozhľadňou postavenou v r. 1999 s krásnym výhľadom do každej strany. Na spodku výhľadovej veže sa nachádza zrub s možným uchýlením sa pred zlým počasím. Tam sme si doplnili energiu a vyrazili ďalej na ďalší kontrolný bod. Konečne nás čaká chata Erika s guľášom a pivečkom.

Juchéééééj!

Nekonečných cca. desať kilometrov s vidinou oroseného pollitra. Mal som momenty akoby mikrospánku s halucináciami, ale prišiel skoro neprechodný úsek s kalamitnými zbytkami dreva a to ma narichtovalo do pozoru, inak by som dával čelovku o zem (tzv. ground hi five alebo ground five?).

Dorazili sme na chatu. Pečiatka, guľáš, čaj, „pifo“. Samozrejme sa zakecávame s usporiadateľom, plynú desiatky minút, ten nás pozýva na Východniarsku stovku v auguste (130km), tak radšej volíme útek z budovy do už zase začínajúceho dažďa. 😃

Trpezlivo odpočítavame z ďalšej desiatky kilometrov, ktorá nás delí od ďalšieho pollitra na chate Lajoška. Tam pri jeho srkaní kecáme s partiou odvedľa. Opäť nás častujú pozvánkou na už spomínanú stovečku, tak rýchlo dopíjavame a pálime preč kadeľahšie 😃

Po ďalšej päťkilometrovej nádielke dorážame k lyžiarskemu stredisku Jahodná, čaká nás bolestivý prudký zbeh po lyžiarskom svahu, ktorý nám vôbec nechýbal. Pri chate je asi 50.000 motorkárov, ktorí si užívajú spoločný zjazd a rôzne ich sprievodné aktivity. Dívajú sa na nás ako teľatá, neveria očiam, že sa presúvame po svojich a topánky máme od blata, nie od oleja. Pišta v cieli spomenul, že od neho si pýtali aj vstupné na akciu, keď prebehával zabarikádovaným areálom 😃 Od nás sa asi báli. Viete, to ten rešpekt .😉

Chvíľu nás záverečný úsek trasy vedie po asfaltke (zas šomrem, Mišo sa usmieva, cecer… 😃), ale po asi kilometri už chvalabohu odbáčame späť do lesa. Po krátkom čase si hovoríme, že už tých pár kilometrov (5-6) len odkráčame, no po pár desiatkach minút zisťujeme, že toho máme po krk, tak to urýchľujeme opäť behom / klusom, ak sa naše kymácanie dá behom nazvať. 😊

Cieľ

Začína sa pomaličky stmievať a opäť nás občerstvujú kvapky dažďa, takže pridávame ešte viac do kroku. Netrvá dlho (pocitovo tak týždeň a pol) a dorážame šťastní do cieľa, kde sa zabaľujeme do izotermickej fólie a chlasceme čaj až do popukania, kým nedorazí Renatka s čistým a suchým oblečením. Ako inak, už chlípeme v Bistre ďalšie „pifko“ a kukáme, ako Nemci obracajú zápas proti Švédom v poslednej chvíli. Po cca. hodine a pol doráža aj Pišta a tak končíme so 100%-nou úspešnosťou.

Myslím, že môžem v mene nás všetkých konštatovať, že organizátori nás prekvapili veľmi priateľským, až rodinným prístupom.

Napriek tomu, že tento ročník bol bohužiaľ s rekordne nízkym počtom účastníkov (preložený termín, iné bežecké podujatia, MS vo futbale), nemali zvesené plecia, udržiavali si stále pozitívnu náladu a starali sa o nás ako o svojich blízkych priateľov. Aj preto zanechal tento extrémny beh v nás ešte hlbšiu stopu.

Len pre vašu informáciu, stovku sme prebehli len my traja, takže Rožňava skončila na všetkých stupienkoch. 😝

Všetci ostatní sa rozhodli neprísť, či už kvôli nepriaznivému počasiu, iným akciám alebo sledovaniu MS vo futbale na gauči. 😊

37. Rudohorská stovka 2018

PS1: A týmto som chcel zámerne končiť: Najväčší šok počas celej akcie som zažil ešte počas registrácie, keď nám organizátori zdelili fakt, že sme prví rožňavčania v histórii, ktorí sa akcie zúčastnili. No nie je to na zamyslenie vážení?

Počkať….? JE!!! 😊

PS2: O rok dovi-dopo Východniarska stovka! 😉✌

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *