Zo Sivasu do Şarkışly – deň, keď sa cykloturistika v Turecku zmenila na cestu medzi históriou, smiechom a tichou predzvesťou Kapadókie.
Dnešná etapa (16. deň) mala byť len prechodová – pár desiatok kilometrov, zopár kopcov a klasické zásoby vody, chleba a čokoládových tyčiniek.
Ale ako to býva, Turecko má vždy pripravené niečo navyše.
Sivas
Zastavil som sa v Sivas, modernom meste s bohatou históriou a zvláštnym pokojom v uliciach. Medzi autami a hlučnými kaviarňami sa ukrýva Şifaiye Medresesi – jedna z najstarších zachovaných nemocníc na svete. Kamenné nádvorie, arabesky, fontána uprostred – ticho, ktoré lieči aj dnes.
O pár ulíc ďalej stojí Çifte Minareli Medrese so svojimi dvojitými minaretmi, akoby sa dotýkali neba. Miesto, ktoré dýcha starovekom a osmanským leskom.
A potom – scéna ako z komédie.
Benzínka uprostred ničoho. Vchádzam, ticho, ani noha. Volám: „Hallo?“ Nič.
Vychádzam von – a tam, na verande, staršia pani sedí na zemi a pletie. Vedľa nej leží muž. Myslím si: asi zákazník čaká na opravu auta.
Lenže nie. Keď si ma všimla, žena vstala, strčila doňho lakťom a povedala niečo, čo znelo ako „Vstávaj, zákazník!“ — a on sa zrazu postavil. Pumpár!
Po tejto miniatúrnej fraške som pokračoval ďalej, cyklojazdou zo Sivasu do Şarkışly, s úsmevom, ktorý sa držal až do cieľa.
Şarkışla
Keď som došľapoval do mesta Şarkışla, hneď som cítil, že je to miesto z iného sveta. Malé mestečko vo východnej Anatolii pôsobí pokojne, ticho, a pritom živé. Ulice sú lemované starými domami a miestnymi mešitami, ktoré pripomínajú, že história tu nie je len v múzeách – dýcha zo všetkých kútov.
Okolie ponúka presne to, čo každý cyklista hľadá: kopce, údolia a cesty, kde sa dá naozaj prepojiť s krajinou. Každý zákrut, každý stúpanie ti dá pocítiť, že si na mieste, ktoré si len tak nepreletíš autom. Na chvíľu som spomalil, pozrel sa okolo seba a uvedomil si, že práve tu sa cítim najviac prítomný – medzi miestnymi, medzi horami, medzi históriou a tichom Anatolie.
Spím v robotníckej ubytovni – 14 eur za noc, posteľ, sprcha a čisté prádlo. Po dňoch v horách luxus ako z hotela Hilton.
Zajtra by som sa mal konečne dostať do Kapadókie. A úprimne – neviem sa dočkať.
