Viete čo je Barlo-running? Niekedy nás život zastaví skôr, než to stihneme urobiť sami. Pri listovaní archívom som narazil na tento text z obdobia môjho zlomeného členka. Odvtedy prebehlo zopár rôčkov, Dnes sa na tom už smejem, ale vtedy to bola tvrdá škola trpezlivosti a sebairónie. Ak práve teraz niekde ležíte so zranením, alebo máte pocit, že bez každodenného výkonu na Strave neexistujete, tento text je pre vás.
V májových dňoch tej doby som sa stal terčom blbých poznámok mojich známych a kamarátov, že som akosi prestal zdolávať KOMy na Strave. Rozumej – prestal denne o dušu jazdiť, pretekať sa s virtuálnymi súpermi a zapisovať do tabuľky svoje každodenné výhry a zlepšenia. Začínam mať pocit, že ak nebicyklujem a nezapisujem, pre určitú komunitu neexistujem.
Raz poobede mi dokonca zavolal známy a spýtal sa ma, či som nezačal gaučovať. Nech to nevzdávam. A ak chcem, že sa môžeme spolu znovu rozhýbať. Zjavne ma chcel reštartovať. „Gaučujem,“ odpovedal som: „Lebo to mám rád. Gaučujem, lebo som od prírody lenivý. Áno, gaučujem, lebo sa mi to páči.“
Nová športová disciplína: Barlo-running
Mal som totiž zlomený členok. A taký zlomený členok a sadra na nohe prinášajú do života úplne nové pohľady. Predovšetkým pochopíte, prečo by ste s nohou v sadre nemali vypiť tri kávy denne. Toto poznanie mi dodalo novú životnú dynamiku a otvorilo úplne novú športovú disciplínu: „barlo-running“. Káva je totiž močopudná a záchod ďaleko.
Ideálny stav. Celý deň sa pohybujem výhradne medzi kuchyňou, záchodom, gaučom a posteľou. Prevaľujem sa zo strany na stranu a ochkám, achkám. Nájsť ideálnu polohu nie je vôbec jednoduché. Nemáte radi telefón. Sú dva typy hovorov. Keď zavolá mama a spustí tú o tej zodpovednosti a zdraví, a potom tie ostatné – keď od vás iba niekto niečo chce. Zvyčajne urobiť alebo zaplatiť.
Televízny masochizmus
Chcete myslieť pozitívne, ale nejde to. Nenávidíte správy. Zas čosi o tom, ako niekto niečo odrbal, ale vlastne je to v poriadku. Nasratý ste ďalšiu polhodinu. Zúfalo potrebujete niečo veselé. Prepnete kanál, reklama. Prepnete ďalší, reklama. Na treťom beží insitný seriál, ktorého intelektuálny rozmer zvládate do 3 sekúnd.
Pomaly si uvedomujete, že mať televíziu bez poriadnych Smart funkcií je v tejto situácii čistý masochizmus. Z 36 kanálov ste si nenašli na obrodenie mysle absolútne nič. Vypínate. Skúšate knihu. Všetko vás omína a tlačí. Do prdele so športom, do prdele s bicyklom. Športom k zdraviu, ale aj k trvalej invalidite. Lepšie rozvíjať duševné schopnosti. Gauč je zdravší. Len tie preležaniny…
Návštevy, pivo a „vražda“ stravou
Ku koloritu patria aj rodinné návštevy a sústrastné reči: „Dávaj si pozor… nie si už najmladší.“ Kurňa, dosť. Toto všetko ja viem. Nalejte mi radšej dva deci rizlingu. Už poznám všetky druhy čajov. „Dajte mi pivo!“ „Na tabletky alkohol nemôžeš,“ znie odpoveď. Ide ma rozhodiť.
Zlomený členok má však aj svoje pozitíva. Každý vás obskakuje. Napríklad taká mama. Porcie od nej sú veľkolepé. Žiadna stredomorská strava. Halušky, rezne, knedľa. „Len si daj, veď si chorý, je to zdravé.“ Nie, preboha, dosť. Nechcem vážiť o mesiac tonu. Mama vás môže zabiť dvoma spôsobmi: Buď zomriete na obezitu, alebo vás klepne z tých rečí.
Byť sám so sebou
Máte čas. Veľa času. Nik po vás nič neočakáva a vy ho máte iba pre seba. Byť sám so sebou môže byť bolestne obohacujúce. Môže vám to rozhádzať celoživotné hodnoty. Mohli by ste prísť na to, že to, čo robíte, nemusí byť zákonite ideálne a správne. Že kariéra a prachy sú dôležité len vtedy, keď… STOP.
Máte čas a konečne máte čas aj na robotu. Nemusíte bicyklovať a behať. Iba ležíte, a keď ležíte veľa, začne to otravovať. V tom prípade je aj robota dobrá. Hľadám ideálnu polohu. Pohodlne gaučujem a čakám na návštevu, čo snáď prepašuje plechovkové pivo. Mať zlomený členok má aj svoje radosti.
A pre tých ostatných: Áno. Gaučujem. Vylihujem. Nešportujem. A stále žijem. Pozdravujem Vás!
