Nórsko 2018

Nórsko 2018

by

Nórsko 2018 – expedičný denník a testament ľudského odhodlania

„There are three ways how to go on a vacation. There is a Good way, there is a Bad way and there is Norway… which is a good way but far more expensive.“

Ľuboš Remek, 2018

Pred tohtoročnými letnými horúčavami sme sa rozhodli uniknúť expedíciou do krajín bližšie polárnemu kruhu.

Ako cieľ sme vybrali Nórsko, aby sme chudobnému Nórovi ekonomicky pomohli a ukázali mu ako vyzerá tvrdá zahraničná valuta. Po zistení priemernej ceny ubytovania v Nórsku sme sa rozhodli, že toľko valuty mu ukázať nechceme a že využijeme naše overené vybavenie na kempovanie. Nič sme nenechali na náhodu, objednali sme si brožúrku s katalógom kempov, rezervovali a zaplatili sme si nórske auto z požičovne a nakúpili sme polotovarovú stravu.

Do Nórska z Katowíc

Odlietame o šiestej ráno z Katowíc, rozhodneme sa teda prespať jednu noc v penzióniku pri Katowickom letisku, kde necháme naše auto. Zo Žiliny nám teda stačí odísť okolo obeda. Chystám sa pred odjazdom niečo navariť, ale Ajka chytí hisák a jačí, že ona už všetko vyupratovala, a ak zase niečo znečistím, tak ona do žiadneho Nórska nejde. Zložíme teda batožinu do auta a ideme na obed do reštiky oproti. Cesta do Katowíc je bez incidentov. Panstwo dorazilo, tutaj je twoj pokój, atď., milá pani, ale my už myšlienkami staviame iglú v tvrdej severskej krajine. Odbavenie na letisku prebehne tiež bez problémov – „Prejdite, počkajte, rozpažiť, predkloniť, roztiahnuť, zakašlať…“ bežná letisková rutina. Je desať hodín ráno a pristávame na letisku Sandefjord v Nórsku. Pri vystupovaní z lietadla nás ovalia tropické horúčavy.

„Norway?“ pýtam sa letušky a blokujem hada pasažierov vychádzajúcich z lietadla.
„Tak jest.“ uisťuje ma Polka (pozn. úsporné opatrenia aeroliniek spôsobili, že letušky už nie sú celé, ale sú len Polky) „Proszę, idź dalej.“ a súri nás dole schodíkmi.
Na termináli vyzdvihneme batožinu a ideme si po zazmluvnené auto. Každý nesieme 15-kilový ruksak a ťažkú cestovnú tašku, ale budova so stánkami požičovní našťastie nie je ďaleko.

Autorova fikcia:

„V stánku požičovne áut sedí ryšavý Nór a čmára si na papier Vikinga poliaceho bezbranného roľníka ťažkou obojručnou sekerou. Všetku svoju frustráciu z nezvyčajných horúčav a faktu, že zarába na Nórsko iba priemerných trápnych 40 000 nórskych korún (cca 4000 €) pretavuje do myšlienky, že niekomu pokazí deň a možno celú dovolenku. Odrazu sa pred stánkom objaví mladý charizmatický dobre vyzerajúci muž slovanských rysov. „Obeť.“ Napadne Nóra, jedným ťahom prudko prečiarkne svoju kresbu a zlovestne sa zazubí.

„Hello!“ srdečne sa zvítavam so sympatickým nórskym ryšavým chlapcom. Ten sa na mňa veľmi priateľsky usmeje. (Zazdá sa mi však, že niekde za týmto úsmevom je náznak zákerného úškrnu.). Predložím papier s údajmi rezervácie vozidla a vodičák. „Potrebujem ešte vašu kreditnú kartu, musím Vám stiahnuť depozit na mýto a iné poplatky.“ oznámi Nór. S tým som sa ešte v zahraničí nestretol, ale dávam mu svoju kartu a nedočkavo očakávam kľúčiky a základnú inštruktáž o podmienkach motorovej dopravy na nórskych cestách. „S touto to nepôjde, je to debetná karta, my berieme iba kreditky.“ s poľutovaním oznamuje a nechutný úškrn presakuje čím ďalej, tým viac. Vybehnem von po Ajkinu kartu, ale viem že zbytočne. „To je tiež debetná.“ potvrdzuje Nór.

Vysvetľuje mi rozdiel medzi kreditnou a debetnou kartou a ja mu vysvetľujem, že ma maminka vychovala tak, aby som sa „prikrýval len takou perinou, na akú mám“ a nežil na dlh, preto kreditku nepotrebujem. Stret ekonomických filozofií vykulminuje do patovej situácie. Chaseň mi nechce dať auto a ja ho chcem zabiť, informuje ma, že bez kreditky mi nikto v Nórsku auto nepožičia, čím ešte stupňuje moju nenávisť voči nemu. Volám do firmy, ktorá sprostredkovala moju rezerváciu, pani je veľmi ochotná vrátiť mi plnú čiastku, ktorú som zaplatil, ale potvrdzuje, že bez kreditky si v Nórsku auto nepožičiam. Takže sme ostali 10 dní na letisku a potom sme leteli domov. Koniec reportáže.

…žartujem.

Sedíme na lavičke pred terminálom. V stave úplného zúfalstva hladkám smutnú Ajku po vláskoch a premýšľam nad možnosťou odcudziť jedno zo stoviek vozidiel parkujúcich pred letiskom. Perspektíva nórskeho väzenia ma moc nedesí, spomínam si, že som na internete videl Breivikovu celu a vyzerala lepšie než izba v Katowickom penzióniku. Väzenie s minimálnou ostrahou by tu bola asi celkom rekreácia.

Z myšlienok ma vytrhne čeština. Zisťujem, ako tu bratia Česi fungovali, či mali kreditku, alebo našli iný spôsob transportu. „Jsou to volové, měli sme ten samý problém. Naštestí tady v Sandefjordu je jeden chlápek co dělá v pújčovně Rent-a-Wreck a ten vzal i debetní kartu.“ Žehnám im a beriem si od nich kontakt. Volám mu, chlapík je veľmi ochotný, pomôže mi rezervovať si auto, platba prebehne a všetko vyzerá byť ok. Obnovuje moju dôveru k nórskemu ľudu. Auto síce bude k dispozícií až o dva dni, ale to nevadí, trochu upravíme náš program.

Oslo nás soslo

Cestujeme do Osla. Ani nie dvojhodinová cesta vlakom nás vyjde na 80 €. Páni! Dúfam, že to auto vyjde, inak budem musieť predať obličku, aby sme to tu precestovali. Oslo je rozpálené slnkom, čo si vyberá daň na domácich, Nóri sa pri vysokých teplotách roztekajú na kolomaž a ostávajú prilepený na chodníkoch.

V Osle na hlavnej stanici sme ako dve opustené šteniatka, nevieme čo, kam, kedy a kade. Ajku nechávam s batožinou vo vestibule a ja sa idem zorientovať. Musím pôsobiť komicky, lebo odchádzam halou pred nami a o 5 minút sa k odparkovanej Ajke blížim odzadu, odchádzam eskalátorom hore a prichádzam schodmi zo suterénu, odchádzam halou doprava a o 5 minút k nej prichádzam zľava „Je super, že sa okolo mňa točí celý tvoj vesmír, ale mohol by si zistiť ako sa odtiaľto dostať?“ „Pracujem na tom!“ uistím ju a miznem vo výťahu, aby som ju za chvíľu prepadol chodbou sprava. „Ideme!“ naložím na Ajku batožinu ako na mulicu a vediem ju mraveniskom hál, chodieb, prechodov, nadchodov, podchodov cez ďalšie dve budovy na autobusovú stanicu a zastávku, kde nastúpime na električku, ktorá nás dovezie do kempu Ekeberg na periférií Osla. „Tesne!“ konštatujem, keď nás električka vypľuje asi tri kilometre od kempu. Po malej prechádzke, v plnej poľnej, sme už v kempe, staviame stan, hygiena a večeriame salámu. Ajka znechutená vývojom dovolenky ide spať zavčasu so slovami „Ak to celé prespím, rýchlejšie to ubehne.“

Kemp Ekeberg bol postavený na starom pohanskom pohrebisku, nepokojné duše násilne zomretých nás však rušia menej ako partia Nemcov hrajúcich loptové hry vedľa nášho stanu. Je tu polárny deň a hodinu pred polnocou je stále iba tak trochu šero, čo dobrému spánku nepridá.

Z dnešného diemu sa rozhodneme vycarpovať úplné maximum napriek tomu, že nemáme auto.

Zaraďujeme prehliadku Osla, čo bol rezervný plán na posledné dni v Nórsku po tom, čo pojazdíme celú krajinu a zvýši nám čas. Pochodíme historické centrum, majú architektonicky veľkolepú radnicu a veľmi pekné divadlo. Navštívime pobrežnú pevnosť Akershus, kde Ajka pretrpí návštevu Nórskeho múzea odboja počas nemeckej okupácie. „Sem mohla ísť tá Hitlerjugend z nášho kempu, aby si uvedomili, že už tu nie sú doma, ma v noci trikrát zobudili.“ konštatujem po prehliadke.

Pred kráľovským palácom postáva hradná stráž. Napadlo mi, že na nešťastníka, uväzneného v hrubej uniforme, skúsim robiť opičky, Londýnska kráľovská garda nesmie žiadnym spôsobom na podobnú provokáciu reagovať, ale disciplína u Nórov nemusí byť na tak vysokej úrovni a nechcem byť „rozohnaný útokom na bodák“, takže sa uspokojím s fotkou a vystrúham na nešťastníka priblblý úsmev.

Kon-Tiki a Fram

Následne sa odvezieme do múzea Kon-Tiki, venovanému expedíciam chlapíka Thora Heyerdala, ktorý na replikách historických plavidiel uskutočnil niekoľko plavieb, aby overil, či mohli staroveké civilizácie migrovať medzi kontinentmi. „Do you know what does it mean plťka, more?“, citujem Pištu Lakatoša čínskemu turistovi, ktorý sa pred múzeom snaží zistiť, o čom je múzeum Kon-Tiki.

Pokračujeme do múzea Fram, čo je loď, ktorou Roald Amundsen cestoval na väčšinu svojich expedícií. Loď vytiahli na breh a obostavali ju – krásna a zaujímavá expozícia, sme nadšení. Vraciame sa do kempu unavení s pocitom využitého dňa. Ajka, večer s klobáskou v ruke a s ekonomickým vzdelaním nadobudnutým na Univerzite Mateja Bela, počíta, koľko nás vyšla dnešná poznávačka a konštatuje s úsmevom: „Oslo nás soslo.“

Sandefjord

Je piatok 13-teho. Dnes sa má rozhodnúť, ako bude vyzerať zvyšok našej dovolenky v Nórsku. Ryšavá zakuklená pandrava v stane mi popraje šťastie a spinká ďalej. Hneď ráno ma preženie z debrecínskeho nárezu, zhltnem dve tabletky imódia a cestujem do Sandefjordu.

Zle si kúpim lístok a jednu zastávku cestujem načierno. Konduktor, ktorý mi to oznámi, je vo vytržení, lebo v Nórsku je skoro nulová kriminalita a ja som prvý čierny pasažier za posledných 30 rokov. Našťastie to tiež znamená, že dotyčný s takouto situáciou nemá žiadne skúsenosti a nevie, ako by mal postupovať. Udeľuje mi teda milosť za to, že si so mnou spraví svojku, na ktorej sa mám tváriť „zlovestne“.

V požičovni, s názvom voľne preloženým ako „Požičaj si vrak„, mi predvedú krásny Peugeot 206 s ani nie 100 tis. najazdenými kilometrami (v Nórsku sú na vrak zrejme celkom iné merítka). Stačí už len zložiť nešťastný depozit. V momente, keď sa na display čítačky zjaví „accepted“, zahájim oslavný tanec. Personál požičovne ma sleduje v nemom úžase. Keď skončím svoj záchvat tropického šialenstva, vysvetľujem, že je to súčasť slovenského folklóru a bežný zvyk, ktorý robíme tradične po každej finančnej transakcii, aby sme spečatili obchodnú dohodu.

Do Osla prichádzam motorizovaný ako Pán a v kempe nachádzam Ajku, ktorá nás už pobalila. Je jedenásť hodín doobeda a máme dvojdňovú stratu oproti plánu. Naložíme veci, dupnem na plyn a vyrážamééééé!!!! …a vzápätí stojíme v zápche.

Do srdca Nórska

Asi pol druha kilometra sa sústavne obiehame so starčekom, ktorý sa po chodníku šuchtá o barlách a očividne sa ani neponáhľa. Po pol hodinke sa však cesta otvorí a fičíme do mesta Drammen, kde máme naplánovaný výlet do skalnej rozsadliny Kjøsterudjuvet Gorge.

Stúpame v očakávaní nádherných skalných scenérií. Vyjdeme až na vrchol k jazeru, kde sa ukáže, že turistická trasa vedie popri tejto rozsadline, a že sme ju v podstate teda obišli. Nórsko si svoje prírodné krásy očividne chráni a za každú cenu ich chce uchrániť aj pred našimi nenásytnými pohľadmi. Nevadí, pokračujeme do mestečka Notodden, kde je najväčší drevený kostol Nórska Heddal Kirkje. Kostol bol postavený niekedy okolo roku tisíc nášho letopočtu v dobách, kedy Nórsko konvertovalo ku kresťanstvu, kostol nesie popri kresťanskej ikonografii známky pohanskej architektúry. Pre Nórov muselo byť obzvlášť ťažké konvertovať od boha držiaceho kladivo k bohu, ktorý bol pribitý na kríž.

V ceste pokračujeme až do neskorých večerných hodín a ubytovávame sa v kempe pri hoteli Sølvgarden. Nervózne pozeráme na okolité kopce, v ktorých horia lesné požiare. Ajku uisťujem, že nám nič nehrozí, lebo máme ohňu vzdorný stan. Capne ma a navrhne, aby sme stan postavili bližšie k vode, súhlasím, nič Vám nepokazí deň tak, ako keď sa zobudíte spopolnení. Ráno je údolie zahalené v dymovom opare, ale nezhoreli sme. Citujem poručíka Kilgora z Coppolovho filmu Apokalypsa: „Mám rád vůni napalmu po ránu. Voní jako vítězství.“, ale Ajka túto legendárnu filmovú hlášku nepozná, skepticky na mňa pozrie a ďalej varí kašičku na raňajky.

Kjerag

Dnes vyrážame na Kjerag, päťhodinová túra v ťažkom teréne. Máme za sebou prechod Nízkymi Tatrami a naše nohy ešte očividne nestihli zregenerovať, šľape sa nám fakt ťažko. Útesy pri Kjeragu sú obľúbeným miestom pre basejumperov, útesy pod Kjeragom sú neobľúbeným miestom pre basejumperov. Míňame dvojicu mladých ľudí, ktorí sa chcú z útesu vrhnúť v ústrety smrti a spoliehajú len na pár šnúriek nylonu a pár zošitých plachiet polyesteru, že im toto rande prekazia. Na samotný zoskok si nepočkáme, musíme stihnúť trajekt, ktorý nás má odviezť cez Lysefjord, keď vidím tú výšku, z akej sa chystajú skočiť, zrejme sa pred tým pomodlia celý ruženec a na to čas nemáme.

Prichádzame k prírodnému úkazu Kjeragbolten, čo je obrovský okruhliak zaseknutý medzi dve kamenné steny, pod ním sa nachádza… nič, dlho-dlho nič a celkom dole… to je vlastne jedno, keď padáte medznou rýchlosťou je jedno na čo dopadnete, obehnete basejumperov a ste dole. Ak si túto skutočnosť nepripustíte a potlačíte pud sebazáchovy, môžete na kameň preskočiť a odfotiť sa na ňom.

Nám našťastie ide trajekt a nemáme čas vystáť si polhodinovú radu na fotku. Vraciame sa a cestujeme na trajekt. Pani vo Ferry office mi tvrdí, že už nie sú lístky a to ani na zajtrajší ranný trajekt, ja jej tvrdím, že som obetoval fotku na Kjeragbolten len preto, aby som stihol trajekt, chápe, ale vraj mi nemôže pomôcť. Pýtam sa, či nemá náhodou príbuzného v autopožičovni na letisku, vraj nemá.

Odporučí mi, aby som sa spýtal kapitána trajektu, či sa „nevojdeme“ bez lístku. Kapitán sa pred podobnými bezlístkovými živlami maskuje tým, že nemá šatku cez oko, hák na ruke, papagája, ani drevenú nohu, prezradí sa však kapitánskou čapicou. Tento presolený morský vlk preukáže veľké srdce a privolí, aby sme na trajekte zaparkovali. Ešte ráno by som neveril, aké šťastie dokáže v človeku vyvolať skutočnosť, že môže zaplatiť 140 € za dve hodiny plavby. Zákony hydrostatiky a posádka nám umožní prekonať fjord suchou nohou, vlastne kolesom, a môžeme pokračovať v jazde. „Najeme sa po ceste, alebo až v kempe?“ pýtam sa Ajky. „Dnes budeme spolu večerať vo Valhalle!“ odvetí vážne Ajka, znepokojene sledujem ako severské prostredie nepriaznivo vplýva na jej psychiku. Ešte pár dní a bude trvať na tom, aby sme odplávali rabovať a plieniť pobrežie zvyšku Európy. Ubytujeme sa v kempe Preikestolen a zajtra vyrazíme na turistickú atrakciu s rovnakým názvom.

Preikestolen

Tuším, že je zle, keď ráno o ôsmej hodine nás brigádujúce nórske decko v reflexnej veste odkláňa na spodné parkovisko, lebo horné už je plné. Moje obavy sa potvrdia, na Preikestolen prúdia davy turistov. Od Aziatov, s výstrojom pre pokorenie osemtisícovky, cez nemecké rodinky, kanadských mládežníkov, až po dve bližšie neidentifikovateľné pipinky v ružových šatičkách a sieťkovaných „Pretiahni ma!“ pančucháčoch. A medzi tým my dvaja.

Preikestolen je prírodná kamenná plošina s rozmermi 25 x 25 metrov vo výške 604 metrov nad fjordom, cez ktorý sme sa včera plavili. Je samozrejme hojne posiata turistami. V letáku, ktorý sme dostali zadarmo k 140-eurovému lístku na trajekt píšu, že z nej ešte nikdy nikto nespadol, ale to mi nejako nesedí k ľudskej povahe a partii Indov, ktorí sa priblblo postrkávajú asi meter od okraja mi dáva tušiť, že tento údaj možno len nebol dlhšiu dobu aktualizovaný.

Vraciame sa k autu, cestujeme okolo pobrežia a využívame príležitosť okúpať sa v Severnom mori. Je mokré, slané a studené. Pokračujeme na sever okolo vodopádu Fossenfall do dedinky Roldal, kde je ďalší pekný kostolík. Deň ukončíme v kempe na brehu jazera Rullestadvatnet. Nie je tu recepcia, ale lístok, ktorý vraví, že sa máme ubytovať kde chceme a niekto sa za nami večer zastaví. Lístok neklamal a večer k nám prilevituje éterická bytosť správcu, mladý chalan má v prejave pokoj tibetského mnícha a do tvrdej severskej krajiny nezapadá. Vikingovia v rámci koristi unášali z pľundrovaných krajín aj mladé ženy, ale ak ma pamäť neklame, Tibet je vnútrozemská krajina a k tomu dosť od ruky, takže ako sa sem dostala tibetská krv netuším. Každopádne chlapíkovi pochválime čakru a kemp, ktorý je naozaj krásny.

Jazero Rullestadvatnet

Mám narodeniny, jééééj! Jazero Rullestadvatnet je naozaj krásne, pomerne veľké, ale podľa mapy sa dá obísť, tak ho teda ideme obísť. Podľa Ajky „to bude niečo ako Štrbské pleso“ a tak sa vydávame na prechádzku v sandálkoch. Pohodlný chodníček sa asi po pol hodinke mení na náročnú ferratu. „Základom bezpečnosti na turistike je voľba správnej obuvi.“ rýpem preventívne do Ajky, keď prekonávame ťažký terén. Ajka frfle. Asi v polovičke výletu sme odmenení krásnou opustenou plážičkou, na ktorej sa kúpeme, odpočívame a ja dostávam od Ajky narodeninový darček.

Dokončujeme okruh a poobede sa vydávame na výlet k vodopádom Langfoss a Låtefossen. Večer v kempe vyhodnocujeme naše možnosti zdolať posledný hlavný cieľ našej výpravy Trolltungu.

Kamenný úkaz, ktorý má pripomínať trolí jazyk je trochu od ruky. Desaťhodinová túra, nie moc dobre značený chodník a snehové polia. Ajka oznamuje, že na Trolltunge netrvá, moje kolená na nej tiež netrvajú. Netrvá dlho a volíme náhradný program. Večer varíme večeru, Ajka prevráti varič a voda sa prevráti mne na nohu, našťastie bola sotva teplá, smejem sa a vravím Ajke, že som u nej „varený – pečený“, nepríde jej to vtipné.

Opúšťame kemp pri Rullestadvatnet a vyrážame na výlet na pliesko Jettegrytene, ku ktorému sa ide po starej poštovej ceste, ktorá bola jedinou spojnicou tejto časti Nórska pred postavením tunelu Rullestadtunnelen. Pliesko je malebné, ako keby zabudnuté v kamennom údolí, je tu ticho, hladina je pokojná.

Sústredím sa, aby som si toto miesto čo najlepšie zapamätal. Budem sem unikať v myšlienkach, v situáciách, keď sa všetko zdá byť stratené. Smútok, bolesť, alebo keď bojujete, aby ste stihli dobehnúť domov na WC a zistíte že výťah, ktorý ste privolali je na najvyššom poschodí. Je deviaty deň našej expedície, čas sa kráti a od Bergenu sme stále poriadne ďaleko.

„PONR.“ oznamujem Ajke.
„Čo, PORN? Nechápem. „ tvári sa Ajka zmätene.
„Point-Of-No-Return – PONR.“ akože bod odkiaľ sa už nedá vrátiť, vysvetľujem.
„Na Slovensku po slovensky.“ kára ma Ajka.
„Sme v Nórsku.“ ohradím sa.
„Aha, tak v Nórsku po slovensky. Otáčame?“

Amot

Otáčame, máme dva dni na návrat a vraciame sa inou cestou než sme prišli, určite po ceste narazíme na niečo zaujímavé. Dorazíme do Amotu a rozložíme stan. Jedna z karimatiek vypustila dušu, a to doslova, po nafúkaní sa vždy sfúkne približne do hodiny a pol. Ráno pokračujeme v ceste, prechádzame okolo lyžiarskeho strediska v Morgendale, je tu samozrejme pusto, ako sa na správne lyžiarske stredisko v júli patrí. Potrebujeme navštíviť toalety, táto základná ľudská potreba nás vrhne v ústrety pohrome. Hľadajúc, vchádzame do múzea nórskeho lyžovania. Pološialená správkyňa nás pod hrozbou násilia núti zhliadnuť celovečerný film o nórskom zakladateľovi moderného lyžovania, v nestráženom momente však unikáme z múzea požiarnym východom, keď sa táto šialená osoba vrhá na ďalších dvoch návštevníkov, ktorí sem očividne vstúpili s rovnakou potrebou.

Kruh sa uzatvára a my sa vraciame do Nottodenu, tentokrát sme tu počas otváracích hodín a máme možnosť prezrieť si kostolík Heddal zvnútra, zároveň je otvorené niečo ako múzeum nórskej dediny, ktoré si tiež pozrieme.

bane Konsberg

Poslednou atrakciou sú strieborné doly v mestečku Konsberg. Nastupujeme do dôlneho vláčiku, obsluha zabuchne mrežové dvere na vagóne a s rachotom mizneme v hlbinách zeme. V ušiach máme zarazené štuple, ktoré sme dostali k vstupenke, plechový vagónik sa trasie, ako keby mal epileptický záchvat. Pripomína mi to jazdu Indiana Jonesa dôlnym vozíkom z filmu Chrám skazy. Za mrežou dverí je čierno-čierna tma, tváre vydesených pasažierov sú osvetlené zelenou neónkou. 15-minútová jazda smrti končí kvílením bŕzd a stojíme. „Vrútky?“ pýtam sa Ajky. Zelená neónka zhasne a sme osvetlení svetlometmi podzemnej železničnej stanice, niektorí pasažieri si však svoj zelený odtieň tvrdohlavo zachovávajú až do polovice prehliadky.

Personál sa snaží situáciu odľahčiť vtipom. Kompetentná osoba nám rozdáva helmy a sme poučení, že helmy sú na ochranu vzácnych stropov bane a nie našich hláv. Zároveň sme poučení, že ak sa tu niekto stratí nemá panikáriť, pretože je to na umierajúceho človeka nedôstojné. Hlúčik permoníkov v žltých helmách sa teda úzko zomknutý za vodcom s baterkou vydáva v ústrety Hádesovmu kráľovstvu. Treba poznamenať, že v baniach samozrejme nie je krasová výzdoba a vlastne niet moc čo vidieť, na rozdiel od povedzme Wieliczky, tu mali baníci plné ruky práce s umieraním na zápal pľúc a nemali čas vytesávať kaplnky, fresky alebo sochy. Cháronovi pri vlaku chcem dať deravú nórsku korunu, aby nás z tejto diery (doslova) dostal, ale ohradí sa že je platený Banskou správou Nórska.

Pokúsim sa ešte vydesiť Ajku, že som stratil lístok na vlak, že budeme musieť ísť pešo. Poslednú noc strávime v hosteli neďaleko letiska, blízko nie je žiadny kemp. „Buržoázia!“ opovrhne intrákovú izbičku s poschodovou posteľou Ajka, ale zaspí pol sekundy pred tým než dopadne na matrac.

Takto sa končí naša expedícia Nórsko 2018, let aj cesta z Katowíc prebehne bez významnejších incidentov. Sme plní zážitkov a dojmov.

Tento denník slúži ako testament ľudského odhodlania, ktoré navzdory nepriaznam osudu vždy zvíťazí s malou pomocou šťastia, lásky a medziľudského porozumenia.

7 KOPCOV 3 JAZERÁ 2018

3. ročník sa pomaly blíži ku koncu. Drvivá väčšina účastníkov už má viac ako polovicu cieľov za sebou a sú už aj hromady ľudí, ktorí zvládli všetkých desať. Pomaly pripravujeme diplomy, medaily a ceny. 🙂

Výzva 7 kopcov 3 jazerá 2018 je celoročná. Pre turistov, cyklistov i seniorov a rodiny s deťmi. Sľubujeme adrenalín, veľa pohybu, živú komunitu a zážitky. Registrácia pre tento rok je už ukončená, ale nič vám nebráni pridať sa k nám na niektorý z cieľov len tak.

A my už medzitým pripravujeme ciele pre 4. ročník 2019. Ak máte tip, napíšte nám.

One Response to "Nórsko 2018"

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *