Druhé stretnutie býva úprimnejšie. Po prvom kontakte s Picassom v Malage sme nemohli vynechať ani druhú príležitosť. Picasso múzeum Barcelona je umiestené v tichu starých palácov ale rozpráva príbeh mladosti.
Pablo Picasso v Barcelone nebol len umelec, bol to mladý drzý chalan, ktorý vymetal nevestince, hádal sa v kaviarňach a kreslil tak dobre, až to jeho otca (taktiež maliara) dohnalo k tomu, že mu odovzdal paletu a skončil s maľovaním.
Picasso múzeum Barcelona
Do múzea vstupuješ nenápadne. Cítiš viac mesto než múzeum. Úzkou uličkou v El Born, kde by si skôr čakal vináreň než génia 20. storočia. A potom sa to otvorí.
Nádvoria. Kamenné schody. Tiene, ktoré si pamätajú storočia. Päť gotických palácov poskladaných do jedného celku. „Toto je múzeum?“ pýta sa Johny. „Skôr kulisa. Ale taká, ktorá hrá hlavnú rolu,“ odpovedám.
Picasso pred Picassom
Barcelona nie je o sláve. Je o začiatkoch. Pablo Picasso sem prišiel ako tínedžer. Rýchlo pochopil, že pravidlá existujú len preto, aby ich raz porušil. A v múzeu to vidíš.
Akademická presnosť
„Takto kreslí niekto, kto sa ešte len učí?“ Nie. Takto kreslí niekto, kto sa už nudí.
Kresby, ktoré by pokojne mohli visieť vedľa starých majstrov. Technicky dokonalé. A trochu podozrivé. Knihy popisujú Picassa ako veľký talent. Jeho otec, Jose Ruiz Blasco (profesor maľby), mu v trinástich podal svoje štetce a paletu so slovami, že syn ho už prerástol. V Barcelone vtedy zložil prijímačky na umeleckú školu La Llotja (ktoré trvali mesiac) za jediný deň. To nie je talent. To je drzosť prírody.
Moment, keď sa to láme
V tretej miestnosti príde zlom. Farby stmavnú. Tvary sa začnú meniť.
Nie je to ešte revolúcia. Ale cítiš ju vo vzduchu. Ako búrku, ktorá sa ešte len zbiera. Barcelona ti nedá hotového Picassa. Dá ti jeho neistotu. A jeho smútok. Keď v roku 1901 jeho priateľ Casagemas ukončil svoj život v jednej z miestnych kaviarní, Picasso omodral. Doslova. Začal vidieť svet cez filter depresie a chudoby. To nie je len zmena štýlu, to je jazva na duši, ktorú v týchto sálach stále cítiš.
Barcelona ti nedá hotového Picassa. Dá ti jeho neistotu. A tá je oveľa zaujímavejšia.
Las Meninas: rozhovor cez storočia
Jedna miestnosť a všetko sa zastaví. Las Meninas. Nie originál. Ale jeho verzia. Rozbitá, prevrátená, znova poskladaná.
Picasso sa tu nerozpráva s divákom. On Velázquezovi drzo skáče do reči. Berie jeho kráľovskú rodinu a robí z nej kubistický rorschachov test. Akoby hovoril: „Pekne si to namaľoval, Diego, ale teraz sa pozri, ako tá pravda skutočne vyzerá, keď ju rozbijem na kusy.“
A ty len náhodou počúvaš. „Prečo to robí?“ Lebo môže. Alebo už vie, že umenie nie je o kopírovaní. Je o dialógu.
Malaga vs Barcelona
Nechcel som porovnávať ale nedalo sa. V Malage mi Picassa niekto vysvetlil. Pekne, systematicky, metodicky, takmer učebnicovo.
Tu v Barcelone to bolo iné. Žiadne vysvetlenia. Len ticho starých palácov a chalan, ktorý ešte netušil, že raz bude Picasso.
V múzeu v Malage som prechádzal príbehom. Tu blúdim. Tam mi všetko dávalo zmysel. Tu si ho musím poskladať sám. A možno práve to je pointa.
Barcelona ťa nenaučí Picassa. Barcelona ťa nechá, aby si si ho objavil.
Priestor, ktorý ťa spomalí
Zvláštne je, že si z múzea nepamätám len obrazy. Pamätám si svetlo na kameni. Kroky na nádvorí. Chlad múrov v horúcom dni. Občas som mal pocit, že umenie je len zámienka. A že skutočný zážitok je byť tam.
Prečo potrebuješ druhé stretnutie? Prvé stretnutie je o pochopení. Druhé o pochybnosti. A bez nej by to nebolo ono. Picasso v Barcelone nie je hotový produkt. Je to proces. Niečo medzi talentom a nepokojom. Niečo, čo ešte len hľadá vlastný jazyk.
Ticho pred výbuchom
Odchádzali som pomaly. Nie preto, že by som chcel vidieť viac. Ale preto, že som si chcel niečo udržať. Ten moment pred tým, než sa z Picassa stane Picasso. Možno je to len ilúzia. Ale vraj práve v takých momentoch vznikajú najväčšie veci.
Els Quatre Gats
„Ak chceš Picassa nielen vidieť, ale aj cítiť v kostiach, musíš z múzea vyjsť von a nájsť kaviareň Els Quatre Gats. Je to miesto, kde sa z talentovaného žiaka stal rebel. Sedával tu v dyme z lacných cigariet, pil absint a na steny špendlil svoje prvé skice, lebo na rámy nemal ani cent. Práve tu, medzi ‚štyrmi mačkami‘, Picasso pochopil, že svet sa dá rozbiť na kusy a znova zložiť. Dnes tam turisti pijú predražené café au lait, ale ak privrieš oči, stále tam cítiš tú drzosť mladíka, ktorý sa chystal prepísať dejiny umenia.
MEAM Barcelona, contemporary art
Tip pre fajnšmekrov: Ak vám po Picassovi zostane hlad po niečom súčasnejšom, len pár krokov odtiaľto nájdete MEAM (European Museum of Modern Art).
My sme ho tentokrát nestihli, ale je to presne to miesto, ktoré v mori abstrakcie vyzdvihuje dokonalé figuratívne umenie. Ak chcete vidieť, že aj v 21. storočí niekto vie namaľovať portrét tak, že vám z neho nabehnú zimomriavky, dajte mu šancu.
