Vo Vroclave stojí vlak. Smeruje rovno do neba. Socha. Inštalácia. Umelecký žart. Lokomotíva zapichnutá kolmo do zeme, akoby si povedala: „Dosť bolo horizontu, ideme vertikálne.“ Pozerám na ňu a napadne mi: Oni si postavili poľský vlak do neba. My sme si zatiaľ zvolili bieleho koňa do pekla.
Dvadsať rokov zmení krajinu na nepoznanie. Pamätám si Poľsko spred dvadsiatich rokov. Rozbité cesty, kľukový telefón na pošte, sivé stanice, ten večný pocit, že „raz bude lepšie“. Po dvadsiatich rokoch som sa tam vrátil. Krakov, Varšava, Gdansk, Vroclav.
Z Varšavy sa medzitým stala európska metropola. Mrakodrapy, infraštruktúra, sebavedomie. Mesto, ktoré si prešlo peklom dejín a povedalo si: „Dobre, stačilo. Ideme hore.“
Poľsko dneška
Poľsko dnes nepôsobí ako periféria. Pôsobí ako krajina, ktorá si uvedomila, že história je ťažká, ale budúcnosť je vec rozhodnutia. Železnice fungujú, jazdia násobne rýchlejšie ako tie naše. Cyklochodníky majú hlavu a pätu. Mestá investujú do kultúry, školstva, verejného priestoru, univerzít. Nie je to raj. Ale je to smer.
A čo sme zatiaľ stihli my?
Za tých istých 20 rokov sa zo Slovenska stala krajina, z ktorej mladí utekajú a nás vláda pripravuje na jazdu do pekla na bielom koni. Platíme dane. Čerpáme eurofondy. Stále počúvame, ako sa niečo bombastické chystá. Potom po 27 rokoch otvoríme jeden tunel. A počúvame, že ak sa nám nepáči, môžeme si sadnúť na bieleho koňa a odísť do pekla.
To nie je metafora z románu. To je realita politického diskurzu.
Medzitým:
- Mladí odchádzajú.
- Nemocnice chátrajú.
- Školstvo dýcha z posledných síl.
- Železnice sú skôr dobrodružný žáner.
- Cyklochodníky končia v poli, lebo tam došli peniaze alebo vôľa.
Rumunsko a Bulharsko – kedysi naše obľúbené príklady „aspoň nie sme na tom tak zle“ – nás predbiehajú v kvalite života aj životnej úrovni. A my sa tvárime, že to je optický klam.
Nie je.
Ako sa to stalo?
Ako sa stane, že dve krajiny vstúpia do Európskej únie s podobným štartom – a o dvadsať rokov jedna stavia vlak do neba a druhá hľadá podkovu pre bieleho koňa? Všimli sme si to už pred pár rokmi v Muszyne.
Nie je to o génoch. Ani o geografii. Nie je to o tom, že oni mali šťastie a my smolu.
Je to o prioritách.
O tom, či berieš štát ako korisť, alebo ako projekt. Či investuješ do infraštruktúry, vzdelania, zdravia alebo do vlastnej večnosti. Či uprednostníš budúcnosť krajiny alebo osobný luxus. Či mladým ponúkneš budúcnosť, alebo nostalgický plagát.
Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?
Nie. Toto nie je rečnícka otázka. Je to otázka, ktorú by sme mali klásť nahlas. Politikom. Sebe. Starostom. Voličom. Aj tým, čo „nemajú radi politiku“.
Čo ste to preboha so Slovenskom urobili?
Z krajiny s obrovským potenciálom – hory, voda, talentovaní ľudia, strategická poloha – sme za 20 rokov spravili územie permanentnej improvizácie. Všetko je dočasné. Všetko je provizórne. Všetko je „nejako bude“.
Lenže nebude.
Ako máme v tomto žiť?
Pásli kone na betóne
Máme sa smiať? Alebo odísť? Máme si kúpiť toho bieleho koňa? Možno ani naň už nemáme. Alebo máme konečne nastúpiť do vlastného vlaku – aj keby bol zatiaľ len symbolický?
Možno ten vlak vo Vroclave nejde do neba. Možno je to len umelecká provokácia. Ale provokácia je presne to, čo potrebujeme.
Pretože ak budeme ďalej predstierať, že všetko je v poriadku, tak sa raz zobudíme a zistíme, že už nemáme ani koňa, ani vlak. Len prázdne nástupište bez smeru.
A to nie je fraška. To je tragédia.
