Keď Stano Ševčík písal svoje postrehy z Británie, netušil, že trafí do živého tisíckam Slovákov. Jeho pohľad nie je len štatistikou emigranta, je to hlboko osobný, miestami až surový záznam o strete dvoch svetov. Dnes, keď sa Slovensko stále viac „modernizuje“, stojí za to vrátiť sa k jeho slovám a pýtať sa: Nestrácame v honbe za pokrokom presne to, čo na nás svet obdivuje?
Keď sa poriadok stane klietkou
Stano odišiel za úspechom a lepším životopisom, no realita v Británii ho prekvapila inak, než čakal. Opisuje svet, kde je bezpečnosť povýšená nad slobodu a kde sa ľudskosť stráca v spleti regulácií.
„Britská spoločnosť je na môj vkus až príliš moderná. (…) Ak sa chcete ísť prejsť do lesa, nenapadne vás tam medveď, ale slávna britská sociálka. Dieťa sa nesmie šplhať po stromoch, lebo by si mohlo ublížiť, a to je podľa ‚modernej‘ spoločnosti zločin. Ak si natrháte huby, zatknú vás za krádež. Skutočne, hocaká aktivita vám napadne, tam sú regulácie ‚health & safety‘. Všetko je obmedzené, regulované, kontrolované.“
Tento kontrast medzi naším „divokým“ Slovenskom a sterilným Západom vyvoláva polemiku. Je naša schopnosť vybehnúť do lesa na huby bez strachu z pokuty skutočným bohatstvom, ktoré si nevážime?
Odkiaľ zmizol život?
Autor sa zamýšľa nad tým, že moderný svet nás síce obklopil „centrami“ pre všetko možné, no vytlačil život z prirodzeného prostredia – z ulíc.
„V britskej spoločnosti zmizol život z ulíc. Jediné, čo tu môžete ísť von robiť, je nakupovať, ísť do knižnice alebo fitness centra. (…) Keď si spomínam na tie zlaté časy, keď som ako malý krpec behal po uliciach za kamarátmi a hrali sme sa, kde sa dalo, lebo žiadne ‚detské centrá‘ sme nemali, maximálne priestor medzi bytovkami, až sa mi slzy hrnú do očí. Ešte viac pri pohľade na tie znudené britské deti, ktoré ak nehrajú futbal, floorball alebo rugby, tak môžu sedieť doma a čakať, kedy si ich pracujúci rodič nájde čas vyjsť si s ním na detské ihrisko…“
Je toto smer, ktorým chceme kráčať? Stanova nostalgia za „strieľačkami s kamošmi“ nie je len spomienkovým optimizmom. Je to upozornenie, že čím viac organizujeme voľný čas, tým menej priestoru nechávame na skutočné prežívanie a fantáziu.
Šťastie verzus životná úroveň
Možno najkontroverznejšia časť Stanovho pohľadu sa týka politiky, peňazí a „prostého“ šťastia. Kým my s obdivom hľadíme na západné mzdy, on upozorňuje na daň, ktorú za ne platíme.
„Na Slovensku sa vôbec nežije zle. Slováci si vlastne nikdy nežili tak dobre ako dnes. Mám pocit, že si viac sťažujeme len preto, že sa vždy máme s kým porovnávať. No a teraz sú to z nejakého dôvodu tí najlepší na svete: Nemci, Rakúšania… aj keď sú na Slovensku oproti týmto veľmociam mizerné mzdy, myslím, že život je tu oveľa šťastnejší. Tie klasické hádky v krčme, ktoré nikdy nič nevyriešia, prosté myslenie, jednoduchý život, žiadne globálne starosti… Život nie je o peniazoch, ale o šťastí.““
Stano nás provokuje otázkou: Je lepšie žiť v krajine, kde nás „skorumpovaný politik naštve a tým to zhasne“, alebo v systéme, kde je každý pohyb sledovaný, regulovaný a kde aj pohár piva v Nórsku za 10 € symbolizuje nedostupnosť obyčajnej radosti?
Polemika: Je „zaostalosť“ skutočnou slobodou?
Tu sa však dostávame k bodu, kde môžeme so Stanom vášnivo polemizovať. Je naša slovenská „sloboda“ skutočne výsledkom vnútornej sily, alebo len vedľajším produktom nefungujúceho systému?
Kým autor vidí v britských reguláciách „dementorov“, iný by v nich mohol vidieť vymoženosť civilizácie, kde pravidlá platia pre každého rovnako. Je naozaj oslobodzujúce, keď nás korupcia „len naštve a zhasne“? Táto naša povestná pasivita a „prosté myslenie“ nás síce chráni pred globálnymi úzkosťami, no zároveň nás často drží v zajatí nízkych platov a nekvalitných služieb, pred ktorými mladí ľudia utekajú práve do toho „uprataného“ Aberdeenu.
Možno tá pravá cesta nie je v hľadaní extrémov. Sloboda bez zodpovednosti (tá slovenská) môže byť rovnako nebezpečná ako bezpečnosť bez slobody (tá britská). Výzvou teda nie je ostať zaostalými v zmysle nekultúrnosti, ale zachovať si tú spomínanú „ľudskú tvár“ aj v momente, keď sa konečne naučíme dodržiavať pravidlá a chrániť si svoje okolie.
Sloboda v „zaostalosti“
Polemika, ktorú tento text otvára, nie je o obhajobe chudoby či korupcie. Je o obhajobe života, ktorý sa nedá napasovať do tabuľky.
„Prosím, ostaňme ‚zaostalí‘. Je to skutočne super! (…) Stačí len, keď sa každý z nás začne starať hlavne o svoj mikrosvet a keď sa jeden k druhému budeme správať o čosi lepšie, celé Slovensko sa stane krajším miestom na život. A to už bude riadna pecka!“
Stanov osobný postoj: (Sloboda v „zaostalosti“) nám pripomína, že to, čo vnímame ako nedostatok, môže byť našou najväčšou devízou. Šťastie totiž nenájdeme v britskom „health & safety“ manuáli, ale v mikrosvetoch, ktoré si sami budujeme.
