V100

V100 alebo Východniarska stovka

Dobrý „večer“ priatelia, vybehnime na polia, čaká nás dlhá noc plná melódie.. A veru tá noc bola poriadne dlhá…. Ale pekne po poriadku vážené dámy a páni, nebodaj deti. 🙂 Východniarsky ultramaratón z Prešova do Košíc.

Keďže sa môj bežný bežecký rok už tradične nevyvŕbi bez poriadnej šaľenoty, nebolo tomu ani teraz inak.

Keď si moja milá dovolila spýtať sa ma, či si náhodou nechcem odklusnúť na Východniarsku stovku, veď som mal predsa tie narodeniny, po dlhom asi 3-sekundovom váhaní som nejak klikol myšou vedľa a ani neviem ako, došiel mi e-mail o úspešnej registrácii na tento „nežný“ pretek. A to už o tom ani nehovorím, že sa mi tie svine nejak dostali na účet a previedli si rovno aj platbu za štartovné. 🙂 Len tak… Tsss.. Ani trestné oznámenie mi nepomohlo a tak mi nezostávalo nič iné, ako si spakovať veci a vyraziť na autobus ku koňarom do Prešova, kde sa celé to šialenstvo malo začať.

Východniarsky ultramaratón z Prešova do Košíc.

Vchádzame (ja a moji kamaráti z bežeckého klubu Heni a Jožo) do areálu školy, kde sme mali zaplatený nocľah v 5-hviezdičkovej telocvični, vysmiati organizátori na čele s Belom Špišákom nám vsúvajú do rúk štampes s borovičkou a vážení, verte či nie, hneď som vedel, že som na tom správnom mieste… 🙂

Napoly prespatá / prebdená noc za sprievodu občasných zvukov harmoniky, trúbky a iných hudobných nástrojov od susedných karimatiek prešla ako nič, budík hlásil ten správny čas na spakovanie si vecí a poslednú prípravu na vyrazenie si do nádherných kútov našich východoslovenských hôr.Presun na štart bol raz-dva, kolená sa pri príhovore a nežných slovách Bela trochu roztriasli “dojatím” a hľa, znenazdajky sme o pár minút už boli na začiatku našej predlhej cesty do Košíc. Dovoľte mi malé upresnenie pre všetkých „neveriacich pohanov“, klasická cestná vzdialenosť z Prešova do Košíc je asi 36km, my sme sa dali na tzv. cestu skratkou, ktorej parametre zneli oficiálne takto: 129km s celkovým prevýšením cca. 6.500m. Ideálne!

Prešov – Kysak:
23,9 km s prevýšením 954m

Nuž… po krátkom zrýchlenom presune sme sa za pár chvíľ dostali na Kalváriu, kde nás čakal prvý nádherný výhľad, tentokrát na ranný Prešov a východ slnka. Motivácia ako sa patrí. Sentimentálne pocity, endorfíny a adrenalín natiahli ústa na 20 palcov a s takýmto priblblým výrazom tváre sme si odklusali / odchodili celý prvý úsek cez Borkút, pamätník sedliackeho povstania, Nižnú Ščerbovu Horu, prechod ponad riečku Svinku cez kývajúci sa lanový most, Pilierov mlyn, Kašajovku až po Skalku, kde nás čakal ďalší úžasný výhľad na jedno z Ficových „nič“ na Východe. Odtiaľ šmýkačka dole (deň predtým všade výdatne pršalo) až do Kysaku, kde sa na nás už škerili dobrovoľníci na prvej občerstvovačke. Tento úsek bol tzv. zahrievací. Ovocie od výmyslu sveta, chlieb so šmalcom, nugetou, keksy, čokolády, hroznový cukor, soľ, voda, pivo (nealko) 🙁 , výber bol veru viac než postačujúci. Keď už sme to začali preháňať, radšej sme sa otočili čelom vzad a za hlasitého povzbudzovania a tlieskania organizátorov sme sa víťazoslávne pohli na druhý (podľa itinerára najťažší) úsek.

Kysak – Košická Belá:
31,3km s prevýšením 2.056m

Vlastné značenie mimo turistických trás nás vystrelilo do Kysackého hradného kopca, odtiaľ opäť dole s napojením na červenú turistickú značku a opäť mastíme kopce na Jánošíkovu baštu. Výhľad bol na nej úžasný, trochu som si tam porelaxoval v prítomnosti veselých turistov zo Šariša, ktorí do mňa dotlačili jednu orosenú dvanástku (samozrejme značky Šariš), asi len z ľútosti, keď som im spomenul, čo všetko nás ešte čaká. 🙂 Nasledujú Prielohy a z nich prudký zbeh do Veľkej Lodiny. Ten vôbec nechutil a tak sme využili prírodný prameň osviežujúcej vody na trochu pauzy medzi trápením na vodou vymytej ceste, kde nám členky ďakovali po došľapoch do blata s kameňmi a lístím. Už teraz sme cítili silu najťažšieho úseku a to sme ešte boli veľmi ďaleko od najdobrodružnejšej časti trasy.

Z Veľkej Lodiny ako inak ako do strmého skalnatého briežka a potom opäť zbeh, tentokrát ale už do Malej Lodiny, kde nás pri vbehnutí do dediny čaká malý chlapček s oteckom, ktorí bežcom rozdávali domáce marhule ako bio-doping. Krátko potom dorážame na druhú občerstvovaciu stanicu (uprostred druhého úseku) a my až po „hamižnom papáníčku“ a následnom rozkluse zisťujeme, prečo mal ten „chumaj“ Belo na stanici ten škodoradostný pohľad :-). V dedine sa nám zdravia rómske detičky, určite si myslia svoje o nás. A možno ani nie a zo srdca nám fandia. Každopádne dobre padlo. Z cesty nás vlastné značenie vycucne ako hladný Francúz slimáka z ulity a my vieme, že bude zle. Pár stovák zľahka zvlnených metrov na lúke nás trochu drží v tranze a pocity nás nakoniec neklamú. Bolo to také ňuňuňu ticho pred búrkou. Značenie sa stáča doľava, presne na najstrmší úsek, ktorý vedie na Bokšovský hrebeň. Počas nasledujúceho kilometra nastúpame skoro 400 metrov dohora. Asi nemusím spomínať, že nám tie sladké priblblé úsmevy definitívne miznú z tvárí a my sa len mĺkvo terigáme hore touto „stenou“.

Ako zadosťučinenie prichádzajú na hrebeni neuveriteľné výhľady na ružínsku priehradu a na okolité kopce. Skackáme na skalách na prvej časti hrebeňa (medzitým nás cvaká fandiaci paparazzi ukrývajúci sa za obrovským šutrom), v druhej zas na popadaných gigantických stromoch, ktoré tu ležia všade vôkol. Už sa na nás začínajú objavovať prvé znaky únavy, ale spomalením na úseku predchádzame zhoršeniu situácie alebo privodeniu si nejakého nepríjemného zranenia kvôli technickej obtiažnosti trasy. Takto kecavo sa húpeme z jedného kopca na druhý, až kým sa nám nezdraví koniec hrebeňa a my po širokej lesnej ceste hopsáme opäť do údolia cez úžasné lúky Košickej Belej, cez ktoré sa dostávame na koniec druhého úseku, do dediny, to zn. opäť na poriadnu žranicu!!

Košická Belá – Kojšov:
25,9 km s prevýšením 1.500m

Ako inak na občerstvovačke sa opäť zakecáme, tak tam tvrdneme dobrých pár desiatok minút. Nevadí, neprišli sme si pre „medaily“. Kluci a „klučky“ nám ukazujú smer, aby sme sa náhodou nevrátili do Prešova. Určite vyzeráme veľmi sebaisto. Aby to nebolo také jednotvárne, „tentokrát“ začíname opäť do strmého kopčiska na Železný vrch a ďalej dychčíme až na chatu Lajoška, kde nás čaká zeleninová polievka a mňa samozrejme vydreté studené pivo, po ktorom si musím obliecť kabát, tak ma začalo klepať od zimy. Dzedzinčan sa nezaprie 🙂 Trochu váhame pri zničenom rázcestníku Zlatoidské lúky, aby sme sa nevybrali smerom na „Ulanbátár“. Po viacerých kontrolách v mobilnej aplikácii sa uisťujeme, že „cválame“ správnou štrekou až na sedlo pod Murovanou skalou, kde sa napájame na žltý náučný chodník vedúci cez Turniská hore až ku hviezdam…

Zabudol som poznamenať, že už asi hodinku využívame svetlo našich čeloviek. Volám domov, aby som sa uistil, že je všetko v poriadku. Zas som si vybral skvelý moment, keď som mal pred Heni a Jožom trochu náskok na urputnom stúpaní, tak som musel znieť v telefóne ako arménsky pornoherec počas nakrúcania tretej scény. Prichádzajú prvé pestré poznámky v znení: „to čo za ko***a vytyčoval trasu náučného chodníka do takého strmáku?“ Ešte párkrát sa toto zopakuje a prestane to až keď si všimnem, že zrazu zmizli stromy a pred nami sa zjavil obrovský skalný masív s nádherným kamenným tunelom, cez ktorý sa dostaneme na druhú (iným spôsobom neprístupnú) stranu. Prirovnal by som to rozprávkovému prechodu cez skriňu do Narnie. Tak očarovane sme sa aj všetci tvárili.

Druhá strana kopca zostáva ale verná tej pôvodnej, t.j. ďalej sa vznášame až do nebies. Konečne dorážame na hrebeň, aby sme sa následne mohli boriť cez kríky a prudko dole letieť na sedlo Zemičky. Tam nám pán Špišák pripravil čerešničku v podobe strmého okruhu na Folkmarskú skalu, kde si odbehávam kuknúť nočný výhľad, kým Heni a Jožo dôjdu ku neďalekému kontrolnému bodu. Zarývam si do pamäte, že sem sa chcem určite vrátiť, no cez deň a s mojimi babami. Potom už naša cesta vedie len smerom dole hnusným vymytým chodníkom či skôr válovom plným labilného kamenia, kde si trochu opäť pošomrem, ale aj toto patrí k ultra behom. Konečne sa objavujú svetlá Kojšova, kde za pomoci jedného z túlajúcich sa dobrovoľníkov dorážame na občerstvovačku pri Karčme pod Hoľu. Dovolím si tvrdiť, že táto trasa bola pre mňa asi aj náročnejšia ako oficiálne najobtiažnejšia druhá. Môj dementný pohľad do jedného bodu to potvrdzuje. Beriem si dropbag, ktorý nám bol sem dovezený.

Vyzúvam si premočené topánky, ponožky a zisťujem, že mi chodidlo po 18-hodinovom máčaní zvráskavelo ako koža psa shar-pei. Keďže som ho nemazal, už sa mi na dvoch miestach aj otvárala rana. Možno to znie perverzne, ale nastal ten najvyšší čas na hrubú vrstvu vazelíny, ktorou si trochu uľavujem na duši 🙂 Kým sa takto ukájam, jeden z podgurážených a značne unavených hostí karčmy erdží asi stýkrát začiatok tak chorobne známej horehronskej ľudovej piesne „Na Kráááááááľovej holi stojíííííííííííííííí strom zééééééééééléééééééééééééééénýýýýýýýýýýýýýýýý“… 🙂

Konečne v suchých ponožkách a topánkach a keďže trochu prituhlo po zatmení, už aj v termo tričku s dlhým rukávom. Doplnená voda, spapaná slaninka, cibuľa, chlieb s rybacou pomazánkou a ďalších milión dobrôt. Sme pripravení na ďalšiu dávku kopcov…

Kojšov – Zlatá Idka:
14,4km s prevýšením 942m

Vraciame sa späť k turistickému smerovníku a ďalej, ako to Belo nazval, „mierne“ naklonenou rovinou dohora. Výmena ponožiek, topánok a výdatný oddych pomohol, opäť sa nám lepšie vykecáva aj pohodlnejšie vykračuje. Aj keď sa pohybujeme pomaly, kopšok mizne celkom slušne. Možno za to môže aj nočná únava. Meteo stanica sa nám približuje a keď sa objavia prvé kry s čučoriedkami, neváhame a farbíme si ústa od vidim do nevidim, aj keby sme tu mali trčať do rána. Taaaak došli sme na Kojšovku a či Kojšovka k nám? Ako to je s tým Mohamedom?

Vstrebávame do seba majestátnu nočnú panorámu Košíc a okolia. No dúcha poriadne vetrisko, preto si radšej utierame sliny a dávame sa do kroku, nech sme opäť v bezvetrí. Už sa len prechádzame, nohy nám oťažievajú, ale neriešime to. Od Golgoty pokračujeme striedavo zbehmi cez lesné úseky, husté kríky a novú asfaltovú cestu.

Na jednej z asfaltových častí si všímam, že som sa prebral z mikrospánku. Potom z druhého, tretieho, následne už vedome zatváram oči a snažím sa poslepiačky chodiť medzi Jožom a Heni, ktorých šramotanie mi hlási pozíciu akýchsi mantinelov, aby som nezišiel z cesty. Dúfam, že nerobia to isté ako ja. Inak skončíme ako potrava pre medvede, ak opustíme asfaltku.

Uvedomujem si, že to takto nemôže ísť ďalej, tak si dávam chemický kofeínový výprask, po ktorom mi svietia oči ako Billovi Cosbymu. 🙂

No aspoň som sa zamestnal. Dorážame do Zlatej Idky, vzápätí po doprovode tlupou zvedavých miestnych havkáčov ju aj opúšťame a lesným chodníkom pomaly doplazíme k altánku chaty VSŽ, kde nás čaká ďalšia občerstvovacia stanica vrátane teplých cestovín, ktoré si schuti hádžem do žobrajúceho žalúdka.

S organizátormi preberieme zmysel dlhých behov a túto teóriu si hneď ideme potvrdiť aj v praxi.

Zlatá Idka – chata Klatovianka:
17,6km s prevýšením 507m

Posledné náročnejšie stúpanie. Pomaly vypíname čelovky, šero sa stráca a svitá nám na „lepšie časy“. Žalúdok sa mi začína divne krútiť a pokračuje v zvyšovaní obrátok a ja čakám, kedy sa na východ slnka budú chcieť pozrieť aj cestoviny. Po pár desiatkach minút ma to našťastie prechádza. Mierne zvlnenými lesnými a lúčnymi cestami sa dostávame do obce Hýľov, odkiaľ striedavo asfaltom a lúkou prehupneme do Vyšného a následne nekonečnou štrekou aj do Nižného Klátova. Pokračuje hnusný asfalt, natrháva pľuzgiere a s úsmevom cez doničený výraz tváre, ktorý už nevieme úplne skryť prichádzame na poslednú stanicu s výdatným občerstvením, kde som sa kvôli trochu protestujúcemu žalúdku už prakticky ničoho nevedel ani dotknúť. Málinko si „poplačeme“, nech nás už niekto poľutuje 🙂 a za pár minút trielime tempom 3km za hodinu posledným úsekom.

Chata Klatovianka – Ryba Anička:
16km s prevýšením 580m

Asfalt, cyklochodník, napájanie sa na žltú značku, čoraz viac zvesené hlavy napriek sľubu, že sa budeme chechtať nehľadiac na to, ako sa cítime. Aj sa to snažíme dodržať, no úsmevy držia len pár sekúnd. Nehráme sa na supermanov, veď už tých metrov za nami je celkom dosť. Žltá značka, červená značka, ktorou si pripomínam posledné kilometre nedávno absolvovanej Rudohorskej stovky až po Horný Bankov. Z neho už pokračujeme aj na Dolný, aby bola postupka úplná. Nekonečné krívanie až po Čermeľ, kde nás predbiehajú už aj turisti 🙂

Ego nám už nejaký čas netrhá žily, takže si už len pokorne kráčame a navzájom čakáme toho, čo je na tom práve z nás troch najhoršie. Konečne prechádzame na druhú stranu cesty, kde stúpame zas pod*baným asfaltom až ku vyhliadkovej veži, štikáme si posledný kód na kontrolnej stanici, pozdravíme ďalší pár, ktorý nás tiež predbieha a „s nadšením skáčeme“ do pár-centimetrového „žľabu“ v trojmetrovej žihľave, po ktorej by sme sa mali dostať lesnou a následne lúčnou cestičkou konečne do Košíc, kde si to už proste odtrpíme do dna.

Tak aj bolo. Zároveň ale nás už teší skutočnosť, že sa to celé onedlho skončí, aby sme si mohli odprisahať, že takú chobotinu už nikdy neurobíme a za pár dní si hľadať ďalší ultra beh. Pár metrov pred finišom imitujeme ako-taký beh, trochu pridávame na úsmevoch :-))) a po cca. 31 hodinách fiktívne pretíname cieľovú pásku. Belo si myslí, že sme niekde už zostali na pive, keďže nás čakali podľa výsledkov z prvej časti o hodný čas skôr v cieli. Nám to ale nevadilo. Henika si poplakala, my sme sa pred obecenstvom tvárili ako keby to bola malina, veď sme tvrdí chlapi. Ja som víťazoslávne striedal pivo so štamperlíkom Mišovej domácej, ktorý nás prekvapil a došiel pre nás do Košíc, aby sme sa neplazili na autobus. Pijatika slúžila ako bezkonkurenčne najekologickejšie anestetikum na bolesť, tak som si dal (ale len pre istotu!) Repete.

Chvíľku dávame pokec so „spolupútnikmi“ a organizátormi, a tak dochádzame k záveru, že na Východe (ale aj všeobecne na našom milovanom Slovensku) tu máme všetko, o čom sa nám len môže snívať. Čo sa týka prírodných krás, bez debaty. Však tu plánujeme aj tráviť drtivé „gro“ našich dovoleniek aj s malou dcérkou. Nech vie, kto sme a kam patríme. A že tu máme nesmierne milých a láskavých ľudí.

To aj vy ste k tomu prispeli, lebo som nestretol jedného človeka, ktorý by nám nevyšiel v ústrety aj počas trvania celej tejto nádhernej akcie. Či už spomeniem hocikoho z bežcov, organizátorov, dobrovoľníkov na občerstvovačkách, turistov, či všeobecne ľudí z miest a dedín, ktorých sme postretávali počas nášho putovania.

Za toto sa vám chcem z celého srdca (aj) v mene našej rožňavsko-revúckej trojice poďakovať. Ešte sa určite niekde a niekedy v budúcnosti stretneme. A dovtedy, do behania ľudkovia zlatí 🙂

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email

Ďalšie články autora

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

 


ZSSK
Magna Energia


Magna energia logoMagna Energia