Sprievodca, ktorý prežil. Aj takto by sa dala nazvať čudná udalosť, ktorú som dodnes nespracoval. Vezuv a Pompeje boli odjakživa veľkým turistickým lákadlom Neapola. Ani u mňa to nebolo inak. Veľký zážitok bola už moja prv návšteva.
To sme sa cestou na sicílske Lipari rozhodli, že si Vezuvom a Neapolom spoň tohu cestu okoreníme. Do Neapola sme prišli autom po 18 hodinách jazdy po talianskych diaľniciach o tretej ráno. Neapol sám o sebe bol nevšedný zážitok. Práve štrajkovali smetiari a bolo to nielen vidieť ale aj cítiť. Tesne po štvrtej naše auto zavíjajúc od polospálenej spojky vystúpalo na horné parkovisko Vezuvu. Keďže bola tma ako v rohu a ku kráteru viedol nesvetlený chodník zhodli sme sa len na jednom. Nebol to dobrý nápad. Najmä preto nie, že na desiatu hodinu sme mali zajednaný trajekt v Messinskej úžine. Vykonali sme nutné fyziologické potreby. Okrem pohľadu na nočný Neapolský záliv to bol najväčší zážitok z Vezuvu toho dňa.
Nečudo, že som sa o pár rokov vrátil späť. Cenový boj leteckých prepravcov a 4 dni v Neapole sľubovali, že tentokrát to bude iné. A aj bolo. Prvá návšteva viedla do Pompejí a na Vezuv. Z Neapola nájdete desiatky ponúk na celodenný výlet. Keďžč som škrt, vybral som ten najlacnejší. Iba doprava. To som však netušil čo ma čaká.
Pompeje
Objaviť stratenú rímsku dedinu sa nám podarilo už v Ríme. Via Appia a Ostia Antica nám už vtedy dalo oveľa viac ako Forum romanum a Colloseum. Dôvod? Stratil si sa tam v ruinách, vo vlastných myšlienkach, v samote a v čase. Vstup do Pompejí ma trochu sklamal. Davy organizovaných turistov aj mimo sezóny celý zážitok a atmosféru miesta podobne ako vo rímskom Fórum Romanum. akosi kolosálne zabíjajú. Rozhodol som sa preto opustiť plánované smery prehliadky a ísť proti prúdu. Hneď bolo prázdnejšie.
Bol som miestny — vo veľmi dávnom zmysle slova.
Chvíľu som sa motal popri skupinkách s dáždnikmi, keď som zrazu zbadal v diaľke sedieť osameléo pána s paličkou v ruke, v čiernom klobúku a s veľmi nemodernou vestou. Pôsobil ako miestny ale zároveň ako niekto, kto nepochádza z tohto storočia. Keď videl, že ho sledujem, prihovoril sa:
„Je to veľké, že? Toto sa stane keď si ľudia vyberú na bývanie miesto vedľa hory ktorú nepoznajú. Vezuv je síce prekrásny, ale tiež otcom všetkých pohrôm.“
Odkaz Pompejí
„Vy ste miestny?“ Pýtam sa.
„Miestny? To je trochu komplikovaná otázka. Volám sa Marcellus. Bol som miestny — vo veľmi dávnom zmysle slova“. S prekvapením obzerá môj smartfón. Mám v ňom stiahnutú mapu Pompejí i audiosprievodcu.
„Čo to máš v ruke.“
„Mobil“, odpovedám.
„Mobil?“ Z posunku roky som pochopil, že by sa rád pozrel.
„Takže… Pompeje existujú ako mesto veľmi dlho… “ Opáčil som.
Marcellus pobavene dodal: „Ach, výborná otázka pre niekoho, kto si zjavne pred príchodom nečítal žiadne bedekre ani záložku na Wikipédii!“ NIe je tak starý, internet pozná…
„Pompeje existujú od 7. storočia pred Kristom“, pokračoval: „teda skoro 800 rokov pred tou čiernou epizódou, ktorú to chodia turisti denne očumovať. Keby jej nebolo Pompeje by asi nikto nepoznal. Sedem storočí pokojného, ospalého života — trhy, kúpele, amfiteáter, víno. Bol to pekný život, plný hojnosti“, pokračoval: „A potom jeden rok, konkrétne rok 79 po Kristovi, Ale dosť bolo, nerád na to spomínam.“
„Vybuchla sopka?“ Zakontrolval som.
„Áno, vtedy Vezuv povedol: Dosť.“
Chlapík sa zamyslene pozrel do diaľky a pokračoval: „Vezuv mal pred výbuchom ešte väčšieho predchodcu — sopku Monte Somma. Jej kráter dnes obklopuje Vezuv zo severu ako starenka, ktorá sleduje svojho vnuka. Vy tomu dnes hovoríte stratovulkán, my sme tomu hovorili hnev bohov. Výsledok je ale ten istý. V praxi to znamená čosi ako vrstvená bomba s dlhou zápalnou šnúrou. Vznikol pred státisícami rokmi, keď sa africká tektonická platňa rozhodla, že tá európska je príliš pohodlná a zaslúži si byť podsunutá. Je to v podstate geologická šikana v planetárnom meradle, ktorej výsledkom je celý reťazec sopiek vrátane Vezuvu, ktorý si počas tisícročí vybudoval nevyspytateľnú povesť.“
„Rimania naozaj netušili čo sa stane?„
In Vino Veritas
„Presne tak. Za všetko mohlo víno. Aká fantastická pôda! Toto víno bude znamenité.“ Pokračoval Marcellus zapichávajúc paličkou medzi kamenné dlaždice: „Pompeje ležia len 9 kilometrov od Vezuvu a Rimania si mysleli, že je to len kopec. Veľmi pekný, úrodný kopec s výbornou pôdou — lebo sopečná pôda je neuveriteľne bohatá na minerály. Rimania si v podstate pestovali vinice na časovanej bombe. Keďže nepoznali žiadnu erupciu za posledných osem storočí, sopka pre nich jednoducho nebola sopkou. Bol to len kopec, ktorý im dával vynikajúce hrozno. A víno Rimania radi.“
„A čo sa vlastne stalo toho 24. augusta, roku 79…„, načnem sprievodcu.
Apokalypsa
„Ach, áno. Historicky vzato, nič výnimočné. Slnečné ráno, ľudia na trhu, deti sa naháňajú po ulici, niekto sa háda s pekárom o cene chleba — klasický pompejský pondelok. A potom, niekedy okolo obeda, ozval sa z Vezuvu veľký tresk. Stĺp dymu a popola vystúpil do výšky asi 33 kilometrov — to je štyrikrát vyššie ako lietajú dnešné lietadlá — a tvar stĺpa pripomínal píniový strom. Plinius Mladší, ktorý to vtedy pozoroval z bezpečnej vzdialenosti cez Neapolský záliv, to tak aj opísal.“
„A čo robili obyvatelia Pompejí?“ Zvedavo sa pýtam.
„Rozdelili sa do dvoch logických táborov: tí, čo utiekli, a tí, čo si povedali ‚to isto prejde‘. Tí prví mali pravdu. Tí druhí mali smolu. Mestom pršala pemza a škvara. Padali kamene a strechy sa rútili pod váhou popola. A asi 18 hodín po prvej erupcii prišlo to najhoršie — pyroklastické prúdy. Vlny rozžeraveného plynu a popola, ktoré sa rútili mestom rýchlosťou 700 km/h.“
Marcellus sa odmlčal, akoby ten hluk stále počul: „Hnev bohov sa vtedy prejavil naplno. Z toho už neutečieš. Mesto pohltila vrstva materiálu hrubá štyri až šesť metrov. Pompeje zmizli. Doslova. Na 1700 rokov. Vedecké prepočty hovoria o energii desaťtisícok atómových bômb z Hirošimy. Vezuv v tomto porovnaní dopadol tak, ako by si nikto z nás neprial.“
Človek a stratovulkán
„A tie slávne odliatky ľudí? Tie postavy zomretých, ktoré dnes turistov tak fascinujú?“ pýtam sa.
„Ah! Toto je moja obľúbená prednáška o neúmyselnom sochárstve,“ odvetil Marcellus s trpkým úsmevom. „Pozri sa na nich. Oni zamrzli v čase, keď sa snažili zachrániť si holý život. Dnes sem chodia davy, aby zamrzli v čase na fotke, kým si zachraňujú svoje profily na sociálnych sieťach. Nič sa nezmenilo, priateľu. Len tie pózy sú iné.“
Paličkou ukázal na jednu z postáv: „Keď popol obklopil telá, za storočia stuhol ako betón. Telo sa rozložilo, ale dutina zostala. V roku 1863 prišiel archeológ Giuseppe Fiorelli s geniálnym — a trochu morbídnym — nápadom: do dutín nalial sadru. Výsledkom sú odliatky ľudí v ich posledných okamihoch — muž, ktorý si zakrýva tvár, rodina objatá v kúte, pes na reťazi, ktorý sa márne pokúšal oslobodiť. Je to umelecké dielo, ktoré nenavrhol žiadny sochár. Navrhol ho — s absolútne krutým zmyslom pre dramatiku — samotný Vezuv.“
„To je vlastne… smutné.“
„Je. Ale tiež fascinujúce. Pompeje nám zachovali vec, ktorú žiadne iné staroveké mesto nemá: záber na bežný deň. Grafiti na stenách. Jedálne lístky v Thermopolia — čo boli v podstate fast-food reštaurácie. Reklamy na voľby. Nápisy ako „Marcus miluje Juliu“ — a hneď vedľa „Marcus je hlupák.“ Nič sa nemení, priateľu. Nič sa nemení.“
Odkaz Vezuvu
„A čo dnešný Vezuv? Stále je nebezpečný?“ Dotieram.
Stále nebezpečný? Marcellus sa s úsmevom pozerá na horu: „Vezuv je jediná aktívna kontinentálna sopka v Európe. Posledná erupcia bola v roku 1944 — počas druhej svetovej
vojny, keď bola Európa zaneprázdnená vlastnými katastrofami, ale to bol oproti Pompejam len taký prd do vetra, Tri milióny Talianov dnes oficiálne žije v červenej zóne. Majú evakuačné plány i výstražný systém. Ale ľudia sa nemenia. stále si hovoria: Áno, ale pôda je stále úrodná a výhľad taký krásny… História sa, ako vidíš, rada opakuje.„
Dvetisíc ročná múdrosť hovorí: „Keď si staviaš dom, over si, či v okolí nie sú sopky. Pompeje nás učia, že civilizácia je krehká, ale zvedavosť je nesmrteľná. Plinius Starší vtedy dokonca preplával cez záliv bližšie k erupcii. Chcel zachytiť, čo sa deje. Zomrel pri tom. Našťastie jeho zvedavosť prežila v zápisníkoch jeho synovca. Nakoniec — Pompeje sami sú dôkazom, že koniec nie je vždy koncom. Stačí aby za dvetisíc rokov prišiel niekto s lopatou. A s trocha sadry. Historia magistra vitae est — história je učiteľkou života.
Chviľu sme pozerali na dlhé dláždené ulice, vykopané zo zeme. Spomínal som na legendárny koncert Pink Floydu. Akoby som v tom mŕtvom tichu amfiteátra stále počul ozvenu Echoes. Keď som sa obzrel späť, Marcellus tam už nebol. Akoby nikdy nebol.
Vezuv a Pompeje patria k sebe
Výstup na Vezuv som absolvoval v turistickom shuttlebusse až v neskorých popoludňajších hodinách. Tentokrát sa mi podarilo dostať až na kraj kráteru.
Hora pôsobila mierumilovne, iba na niektorých miestach zo zeme vychádzal sírnatý prach. Možno preto, aby nám pripomenula, že s ňou treba stále počítať. V porovnaní s jej životným cyklom a sírnatými výdychmi sme tu my ľudia naozaj nakrátko. Napriek tomu si myslíme, že nám tu všetko patrí a sme pánmi situácie.
Ale už neďaleká sicílska Etna, alebo Stromboli či Vulcano na Liparských ostrovoch nás denne presvedčujú, že pod nami stále niečo buble. A nie je radno, to nasierať alebo podceňovať.
Výhľad na Neapolský záliv
Záverečným bonusom dnešného dňa bol luxusný výhľad na Neapolský záliv. Niet krajšieho výhľadu ako z krátera Vezuvu.
Praktické informácie na záver
- Lístky (Pompeje): Kupujte zásadne online vopred (oficiálny web pompeiisites.org). Vyhnete sa nekonečným radom a máte istotu vstupu.
- Vezuv (Povinná rezervácia): Vstup ku kráteru je limitovaný na presný čas. Lístky sa nedajú kúpiť na mieste a hore je slabý signál, takže si ich kúpte aspoň deň vopred.
- Doprava: Najlepšie je využiť vlak Circumvesuviana z Neapola (smer Sorrento), vystúpiť na zastávke Pompei Scavi. Odtiaľ chodia shuttle busy priamo na Vezuv (cca 800 m n. m.), zvyšok musíte vyšliapať pešo.
- Výstroj: Aj keď idete v lete, na Vezuve fúka a je tam citeľne chladnejšie. Pevná obuv je podmienkou – kráčate po sypkej sopečnej škváre.
- Časový plán: Ak chcete stihnúť obe miesta v jeden deň, začnite Pompejami hneď ráno (o 9:00) a Vezuv si nechajte na neskoré popoludnie (posledné vstupy bývajú okolo 15:00 – 17:00 podľa sezóny).
