Začalo to nenápadne. Ako všetky závislosti. Inovecká Mačacia skalka a už neviem koľký výstup. S bicyklom aj v turistických botách. Jeden nedlhý kopec. Nič dramatické — pár hodín chôdze po Považskom Inovci od priehrady v Tesároch, trochu blata, návrat domov s pocitom, ktorý som nevedel pomenovať. Niečo medzi únavou a spokojnosťou, medzi bolesťou a hrdosťou. Fyziológovia tomu hovoria endorfíny. Ja tomu hovorím problém.
Pretože som sa vrátil.
A potom znova.
Bilancia? Zdôvodnenie? Prečo chodím po horách?
Teraz som tu. Po endoprotéze bedrového kĺbu — človek, ktorý vlastní viac bicyklov a viac párov turistických topánok ako spoločenských, ktorý vie kde kúpiť izotonický nápoj v každom väčšom meste na Slovensku, a ktorý je schopný v polovici normálneho rozhovoru odbočiť k témam ako prevýšenie, vrstevnice a optimálna hrúbka ponožky. Všetci ma za tie monológy a odbočky milujú
Varoval som vás.
Čo mi turistika vzala
Predovšetkým pohodlie. To krásne, teplé, horizontálne pohodlie gauča, ktorý vás nikam nevolá a nič od vás nechce. Gaučom som prešiel len ako tranzitnou stanicou — z dverí k topánkam, od topánok k dverám.
Vzala mi tiež peniaze. Nie dramaticky, nie naraz — ale trvalo, systematicky, s chirurgickou presnosťou dobrého e-shopu. Nie, dnes nebudem tárať o bicykli. Dajme o bunde:
Bunda ktorá dýcha. Lepšia bunda, ktorá dýcha lepšie. Bunda, ktorá dýcha optimálne pri mínus desiatich s bočným vetrom. Rozdiel medzi nimi je stopäťdesiat eur a marketingový text, ktorý som čítal o polnoci.
A potom tiež pivo v Nových Mlynoch.
Vzala mi soboty. Tie lenivé, bezúčelné, civilizované sobotym keď normálni ľudia vstávajú o deviatej, pijú kávu a nič nerobia. Ja vstávam o siedmej. Dobrovoľne. Bez budíka. To je, myslím, klinická definícia niečoho.
Čo mi turistika dala
(varovanie: nasleduje sekcia faktov podaná bez môjho súhlasu)
Kardiológ by bol nadšený. Pravidelná chôdza a bicyklovanie v kopcoch robí so srdcom veci, ktoré žiadna tabletka nesimuluje: znižuje krvný tlak, zlepšuje kapacitu pľúc, optimalizuje čosi čo sa volá VO2 max a o čom som pred dvanástimi rokmi nevedel, že existuje.
Mozog funguje po dvoch hodinách v lese inak. Lepšie, jasnejšie, pokojnejšie — vedci hovoria o znížení kortizolu, o aktivácii prefrontálnej kôry, o niečom čo nazývajú attention restoration theory. Ja to nazývam prestal som sa hnevať na veci, ktoré si to nezaslúžia.
Spánok. Neviem, kedy som naposledy ležal hore o polnoci a premýšľal o veciach, ktoré sa nedajú vyriešiť premýšľaním. Telo, ktoré niečo urobilo, chce spať. Jednoduchá rovnica, prekvapivo zriedkavo aplikovaná.
A váha. Ale o nadváhe nebudem písať, lebo to znie ako reklama na jogurt a ja mám istú hrdosť.
Čo som nepočítal
Nepočítal som s tým, že hory menia perspektívu doslova. Nielen metaforicky. Keď stojíte na Mačacej skale a vidíte dvadsať kilometrov na všetky strany do Topoľčianskej kotliny, problémy sa nezmenšia, ale vy sa zväčšíte. Aspoň na chvíľu. Aspoň o toľko, aby ste sa k nim vrátili s iným pomerom síl.
Nepočítal som s ľuďmi. S turistami a cyklistami na chodníku, ktorí vás pozdravujú nie preto že vás poznajú, ale preto že idete rovnakým smerom. To je na turistike zvláštne — solidarita bez histórie, dôvera bez dôvodu.
Nepočítal som s tým, že existuje myslenie, ktoré funguje len v pohybe. Niektoré myšlienky neprídu pri stole. Prídu na štvrtom kilometri, keď telo ide na autopilota a hlava konečne dostane priestor robiť čo chce.
Väčšina mojich dobrých nápadov má nadmorskú výšku.
📦 Praktické rady: Mačacia skalka
Alebo ako sa nestratiť a užiť si to. Ak som vás týmto mojím filozoficko-masochistickým monológom predsa len presvedčil, že je čas zdvihnúť zadok z gauča, Mačacia skalka v Považskom Inovci je na to absolútne dokonalé miesto. Prečo?
- Prečo sa sem oplatí vybehnúť?
Kopec je to síce nenápadný a turisticky vôbec nie drsný, no ponúka neuveriteľné, otvorené panoramatické výhľady na celú Topoľčiansku kotlinu. - Ako sa tam dostať?
Prístupov je hneď niekoľko a všetky sú príjemné. Vyraziť môžete z Topoľčianskeho podhradia, z Tesár (od vodnej nádrže), zo Záhrad aj z Bojnej. Všetky trasy (GPX trasy v prílohe) bez problémov zvládnete pešo, alebo na horskom či gravelovom bicykli. (No dobre, na konci budete chvíľu tlačiť.) - Ideálny tip pre rodiny s deťmi: Ak hľadáte výlet, kde deti nebudú po polhodine mrnčať, že „kedy tam už budeme“, Mačacia skalka je trefa do čierneho. Zvládnu to aj menšie nohy, prevýšenie ich nezabije a na ten záverečný výhľad na skale nezabudnú.
- Malý bonus: Cestou z Tesár nezabudnite na Vajcovku pri vodnej nádrži a ak idete z Podhradia, spojte to s návštevou zrúcaniny Topoľčianskeho hradu.
Praktický dodatok pre tých, čo ešte nie sú stratení
Ak ste dočítali až sem a uvažujete — začnite blízko. Nie Tatry, nie Alpy, nie výstup, ktorý vyžaduje výbavu a plán. Kopec za mestom. Hodina tam, hodina späť. Topánky či bicykel,, ktorý máte.
Turistika nemá vstupné požiadavky. Len výstupné — a tie sú, ako som zistil, závislosť a mierne prázdna peňaženka.
Za horšie závislosti som si v živote priplatil viac.
A čo vy? Chodíte do hôr? Alebo radšej gaučujete? Či máte rozumnejší vzťah k vertikále?
