V prvej polovici októbra sme sa s Kristínkovou družinou rozhodli zdolať najnáročnejší cieľ tohtoročnej sezóny 7 kopcov 3 jazerá – Výstup na Jahňací štít (2 230 m n. m). Hoci sme ako oficiálny záchytný bod deklarovali Červené pleso, v kútiku duše každý z nás vedel, že ak podmienky dovolia, potiahneme to až na samotný vrchol.
Pre náročné prevýšenie a neistú jesennú predpoveď sa nás napokon v piatok večer na ubytovaní v Starej Lesnej zišlo len zopár. Dali sme predspánkové kalčeto a nastavili budíky na skoré ranné hodiny.
Ranný nábeh z Bielej vody na Brnčalku
V sobotu ráno sme chytili prvý spoj do Tatranskej Lomnice a odtiaľ prestúpili na zastávku Biela voda. Po žltej značke sme nasadili rezký krok a prakticky bez zastavenia sme vyšliapali až k Chate pri Zelenom plese (1 551 m n. m.).
Na terase slávnej Brnčalky sme si dali raňajky a vydýchli. Tu nás podľa plánu dobehol Tomáš, ktorý ráno štartoval z Prešova.
Skutočná vysokohorská drina však začala až za chatou. Chodník sa začal prudko dvíhať a hoci bolo jesenne chladno, na slnečných serpentínach sme sa okamžite zapotili. Zhruba po hodine a pol stúpania sme dorazili k Červenému plesu (1 815 m n. m.). Pohľad do hlbokej Doliny Zeleného plesa bol famózny, no naše oči už smerovali vyššie – na mohutný skalný masív Jahňacieho štítu. V tejto výške sa v tieni skál objavili aj prvé zvyšky čerstvého snehu.
💡Praktické parametre výstupu
- Trasa: Biela voda – Chata pri Zelenom plese – Červené pleso – Kolový priechod – Jahňací štít (2 230 m n. m.) a späť cez Tatranské Matliare do Lomnice.
- Celková dĺžka a čas: Približne 28 km, celkové prevýšenie vyše 1 350 metrov, čistý čas chôdze 8,5 až 10 hodín.
- Sezónna uzávera: Trasa na Jahňací štít podlieha zimnej uzávere TANAP-u (uzatvorená spravidla od 1. novembra do 14. júna).
- Technická náročnosť: Stredne ťažká až ťažká vysokohorská túra s reťazami, v jeseni hrozí námraza a snehové polia.
Reťaze v Kolovom priechode a boj so snehom
To najzaujímavejšie začalo pod Kolovým priechodom. Tu sa terén zlomil do strmých skál, prišli na rad oceľové reťaze a turistika sa zmenila na zapájanie všetkých štyroch končatín.
Cez Vyšný Kolový priechod sme sa prehupli na severozápadnú stenu štítu. Slnečné lúče sem takmer nedopadajú, čo znamenalo výrazne viac snehu a primrznuté úseky. Na jednom mieste sme zle odbočili – chodníček nás doviedol k strmému zrázu, kde končil, a tak sme museli opatrne vycúvať späť.
Nasledoval strmý žľab s ušliapaným, tvrdým snehom. Mačky by tu rozhodne neboli na škodu, no pomalým, sústredeným kladením nôh a testovaním každého úchopu na skale sme úsek bezpečne prekonali. Potom už zostávalo len sledovať hrebeňový chodník nahor.
Na vrchole a operácia „odpadnutá podrážka“
Na vrchole Jahňacieho štítu nás čakala zaslúžená odmena: prakticky bezvetrie, ostré slnko a luxusný kruhový výhľad na Belianske Tatry, masív Ľadového štítu aj poľské Tatry. Hore bolo tak príjemne, že sme na chvíľu zhodili bundy a ostali v krátkych rukávoch.
Radosť z vrcholu však trochu kalil Stankov stav výstroja – tesne pod vrcholom sa mu totiž kompletne odlepila a odpadla predná polovica podrážky na topánke. A to nás čakal technický zostup po reťaziach. Našťastie zafungovala tatranská solidarita: partia poľských turistov vytiahla z batohu širokú sivú „duct tape“ pásku a celú topánku mu poctivo zašmodrchala.
Výstup na Jahňací štít
Jahňací štít sa vypína v severovýchodnej časti Vysokých Tatier. V minulosti niesol Jahňací štít aj tieto pomenovania: Štít Bieleho plesa, Lastovica či Biely štít. Z vrcholu vybiehajú štyri hrebene:
- juhozápadný cez Kolový priechod (2 063 m n. m.) smerom ku Kolovému sedlu (2 090 m n. m.), kadiaľ vedie turistický značkovaný chodník (žltá značka)
- severozápadný (hrebeň Jahnencov) oddeľuje Jahňací kotol od Kotlinky pod Kolovým sedlom
- severovýchodný vedie cez Jahňací hrb (1 924 m n. m.) do Kopského sedla. Túra kopské pleso jahňací štít preverí.
- juhovýchodný (Kozí hrebeň) oddeľuje Červenú dolinu od Doliny Bielych plies, jeho dominantou je Kozí štít.
Zostup, kamzíky a nočný pochod do Lomnice
Zostupovali sme pomaly a sústredene tou istou žltou trasou (iný značený chodník z Jahňacieho nevedie). Kúsok nad Červeným plesom nám spoločnosť robila dvojica kamzíkov, ktorí sa bezstarostne pásli len pár metrov od nás.
Na Chate pri Zelenom plese sme si dali teplú polievku a krátky oddych. Medzitým sa však Stankovi začala rozpadávať aj druhá topánka, a tak sme chatárov poprosili o ďalšiu rolku lepiacej pásky na provizórnu záchranu.
Dolu dolinou sme vyrazili v podvečernom šere. Bolo jasné, že posledný autobus z Bielej vody nestíhame, preto sme na Rázcestí nad Matliarmi odbočili po modrej značke do Tatranských Matliarov. Do dediny sme dorazili už za úplnej tmy, svietiac si len displejmi mobilov.
V Matliaroch začalo mrholiť. Stopovanie nevyšlo, a tak sme asfaltom odkráčali až do Tatranskej Lomnice, kde sa Tomáš odpojil na vlak do Prešova. Do Starej Lesnej už večer nič nešlo – namiesto čakania na taxík sme to zobrali pešo rovno na ubytovanie.
Výstup na Jahňací štít dal zabrať. Do dverí sme vošli krátko pred deviatou večer s viac než 28 kilometrami v nohách. Nohy boleli, podrážky doslúžili, no ten pocit z prekonania samých seba stál za každý jeden krok!
