Slnečné počasie. Práve som zvažoval, či si ľahnúť radšej do postele s motivačnou literatúrou, alebo na gauč ku kávičke a telke, keď zrazu zazvonil telefón. „Za 10 minút budeme pod bránou, ideme s Ivom do lesa na nordic walking,“ volala Nona.
V zhone som na seba nahádzal veci, schmatol palice a o šesť minút som už stepoval pod domom.
Bratislavský lesopark a mestskí „turisti“
Les začína len pár metrov za domom. Stav cesty však značne determinoval označenie dnešnej aktivity ako „chôdza“. Skôr by som to nazval šmýko-walking-chodo-skoko-brodenie v snehu. zmrznutej vysokej tráve a rozjazdenom ľade. Prečo tie skoky a brodenie?
Bratislava má krásny lesopark a množstvo takzvaných mestských turistov. Vezmú svojho tátoša a vyvezú sa s deťmi a psíkom až k horárni. Tam auto odstavia, poprechádzajú sa +/- 100 metrov, niečo v bufete kúpia, vyhodia na trávu psíčka, niečo opečú a zvezú sa dole. Šak turistika.
Sme však tolerantní, buďme vďační aj za nich, lesopark patrí všetkým. Ale keď títo ľudkovia túrujú do kopca svoje nablýskané tátoše s adrenalínom v očiach a v permanentnom šmyku, všetko ide stranou. Aj tí druhí, nehodní, ktorí si dovolia bez auta šliapať do lesa po svojich, pešo a s palicami. To potom uskakujeme, hádžeme sa do strán a robíme s palicami všetko pre základné prežitie. Ale nie o tom som chcel.
Biely Kríž a tvrdý asfalt
Držal som sa statočne. Až do pol cesty mi Nona dýchala na chrbát. Po 8 kilometroch sme míňali Biely kríž a našliapli na krásne zasolenú, vyčistenú asfaltku. Kráčalo sa síce ľahšie, ale po kilometri som okamžite pochopil, prečo mi každý skúsený walker hovorí: „Vypadni z asfaltu do prírodného terénu!“
Ten asfalt bol tvrdý ako argumenty bigótnych černokňažníkov. Keď kráčate a zapájate palice len po asfalte, tak vám to nedôjde. Ale keď striedate asfalt a terén, ten rozdiel v otrasoch, v zaťažení kĺbov a v celkovom pocite je jednoducho obludný.
Javorník: Kalich horkosti vypitý do dna
Nebudem to naťahovať. Už hore na Javorníku som bol skoro uštvaný. Nona si len tak pospevovala. Cestou naspäť som si vypil kalich horkosti až do dna. Tempo som prirodzene zvýšil – veď dole kopcom, ja jej to ukážem! Stádo vedie vôl. Nona si však stále pospevovala a smiala sa.
Cestou sme míňali desiatky pravých turistov. Ako ich poznáte? Pozrú ti do očí, usmejú sa a pozdravia. Dodajú ti energiu a dobrú náladu. Ak vidia, že máš našliapnuté, uvoľnia cestu. Sú ohľaduplní.
Skúsenosť na záver: Pozor na záverečný dobeh
Ak je ľadovica a nechcete skončiť rozpleštení na prdeli aj s palicami v vzduchu, voľte len trasy a tempo, ktoré kondične zvládate. Dole kopcom to totiž môže byť ešte horšie.
V nebezpečných úsekoch si človek dáva pozor, sme opatrní. Skutočné kazačky, balansy a dopady na zadok však zvyknú prísť až v úplnom závere trasy, tesne pred cieľom. Keď opadne opatrnosť, sme unavení, menej koncentrovaní a plní endorfínov. Ak nechceš skončiť na zadku, nepreháňaj to s výkonom a pred cieľom zvýš opatrnosť!
Ešte teraz ležím na gauči a rozdýchavam to. Nona ma proste uštvala. Motivovaný uštval motivátora.
