Výstup na Passo di Stelvio (2780 m n. m.) – priesmyk, ktorý leží vyššie ako vrchol nášho Gerlachu – nedá každý. Je to cyklistická a šoférska legenda. Na to, aby si sa vyštveral hore tými 48 ikonickými serpentínami, potrebuješ čistú hlavu, brutálnu vôľu a mesiace tréningu. Aleee čo tak Stelvio na invalidnom vozíku?
Ako sa vyrovnať s tým, keď na ceste, kde pri desiatich percentách stúpania horko-ťažko melie z posledného jeden z tisíc trénovaných cyklistov, a zrazu stretneš chlapíka na invalidnom vozíku?
Chlapíka, ktorý vlastnými rukami, bez cudzej pomoci, stúpa 27 kilometrov s prevýšením 1 600 výškových metrov.
Keď som ho zbadal, musel som zastaviť. Chvíľu mi trvalo, kým som to vôbec rozdýchal a uveril vlastným očiam.
„Lekár mi povedal, že chodiť už nebudem. Nemôžem. Ale povedal mi tiež, že sa nemám vzdávať. Tak bojujem.“
povedal Luca s absolútnym pokojom v hlase
💼 Od vyhoreného manažéra k vojakovi v kopci
Luca predtým robil manažéra. Klasická pesnička: mítingy, deadliny, stres, na nič nemal čas, telefón permanentne pri uchu. Potom prišiel ťažký úraz a verdikt, po ktorom by väčšina ľudí upadla do totálnej letargie a sebaľútosti. Luca priznal, že na začiatku sa ľutoval aj on. No potom sa zaťal.
Prvýkrát na vozíku prešiel len kilometer. Ruky boleli, pľúca nestíhali. Postupne však zvyšoval dávky a dnes? Keď som sa ho pýtal, kedy plánuje byť hore na priesmyku, len sa usmial: „Do zotmenia to dám. Už som to išiel viackrát.“ Štartoval ráno o šiestej.
Luca mi povedal jednu kľúčovú vec, ktorá mi vŕta v hlave doteraz: „Vlastne až teraz, na tom vozíku, som začal naplno žiť. Až teraz chápem, čo je v živote skutočne dôležité.“
🛑 Koniec výhovoriek na „nedá sa“
V tej chvíli mi v ušiach začali znieť všetky tie slovenské krčmové aj korporátne debaty. Fragmenty rozhovorov s ľuďmi, ktorí „nemôžu“. Ktorí by si najradšej kúpili zdravie a kondíciu za peniaze v lekárni, ale sami pre to nie sú ochotní spraviť ani jeden drep navyše. Ľudia, ktorým sa permanentne nedarí, nestíhajú, nemajú čas, chceli by, ale „štát, počasie, šéf, genetika…“ doplniť podľa ľubovôle.
Mali by ste vidieť to odhodlanie a tú sebaistotu v Lucových očiach. Ten zdravý sarkazmus, s akým si dokáže vystreliť sám zo seba. Ten nárez energie, ktorý okolo seba šíri a ktorý ani na mikrosekundu nepripúšťa zbabelé slovo: Nedá sa.
Luca je reálny chlap z mäsa a kostí z Bormia. Nespolieha sa na zázraky, nefňuká a nehľadá alibi. Vie, čo chce, a jednoducho maká. Keď sa nabudúce budete chcieť vyhovoriť, prečo dnes nepôjdete behať alebo na bicykel kvôli „zlému počasiu“, spomeňte si na Lucu, ktorý v tom istom čase rukami točí kolesá svojho vozíka do 10-percentného stúpania na streche Talianska.
Stelvio má z Prata 48 serpentín. A Luca ich dal. Tak aké sú vaše výhovorky?
