Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania

Na vrchole kameňolomu lavička a ohnisko. Výhľad doďaleka na Tríbečské pohorie, Javorový vrch i celú topoľčiansku kotlinu. Možno lepšie než Žarnov. Nie tak výpravné ako Valy v Bojnej alebo Ducové. Archeologický výskum však potvrdil, že tu preukázateľne žili ľudia oveľa skôr, než sme sem prišli posedieť my dvaja. Vlastne sem chodím veľmi často. Praveký Tábor nad lomom v Krnči: nové významné poznania.

Praveký Tábor na Tríbči

Archeológovia bojujú, aby bol Tábor (podobne ako Bojná) vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ však z vrchu veselo ukrajuje miestny kameňolom, ktorý svojimi premenami návštevníka nebývalo inšpiruje.

V okolí Topoľčian poznám niekoľko úžasných výhľadov: Marhát, Dominova kopanica nad Lehotou, Vysuté skaly, Úhrad i Mačacia skala na Považskom Inovci, tiež Žarnov na Vtáčniku. Žiaden z nich však nie je tak ľahko prístupný ako práve Tábor z Krnče.

Samozrejme za predpokladu, že sa v kameňolome nestrieľa a nedoluje. 🙂

Lom Krnča

Ak sa pohybujete okolo Topoľčian, vrch Tábor je vďaka starému lomu neprehliadnuteľný. Chodím sem často. Lom sa každý rok mení. Horné poschodia sú ako živý organizmus – industriál a príroda sa miešajú do čohosi, čo sa nedá naplánovať. Skúsený fotograf sa tu vie fakt vyblázniť.

Výhľady z Tábora a ticho

Tábor poskytuje kruhový výhľad na celú kotlinu. Brloh, Javorový vrch, Partizánske, Osečný vrch – všetko pred očami.

Sadám si na lavičku, ohnisko predo mnou, Janko prisadol tiež. Potichu počúvame zvuky lesa a objavujeme žochársku kotlinu: „Tam sú Topoľčany, tam bývalé Koželužne Bošany, v pozadí Partizánske a Osečný vrch.“

Ticho mám rád odjakživa. Dobrého kamaráta poznáš podľa toho, že ho nemusíš zabávať. Nemusíš sa socializovať. Takto sedieť a pozerať do diaľky dokážeš dlho. A svet ti za to nijako nevyčíta.

Prvý krát som ten pocit zažil pred veľa rokmi, keď som rekonštruoval chalupu. Prišiel som raz na jeseň s plánom urobiť veľa vecí. Pokosiť, pohrabať, vyhrabať, vyzbierať, obrať. Tak som si sadol na chvíľu na lavičku. Sedelo sa dobre, slnko svietilo, vtáky štebotali, celkom teplo, nikto ma nenaháňal a…. sedel som tam len tak, až do večera. Čistá hlava, uvoľnenie, sloboda.

Umenie nerobiť nič

Je úžasné nerobiť nič. Janko by mohol byť senior lektor kurzu „sedenia a nič nerobenia“. Mohli by sme spolu konkurovať aj našim politikom – tí si z toho urobili dokonalú živnosť.

Praveký Tábor nad lomom v Krnči nám otvára nové podnikateľské obzory. Poďme nerobiť nič. A veru by nás to aj bavilo. Taký mestský kaviarenský povaľač na plný úväzok to tiež nemá jednoduché. Pretŕčať sa v kaviarňach, baroch, starať sa o vizáž, daj pokoj. V prírode je lepšie. Môžeš tu byť sám sebou, môžeš byť aj v teplákoch, aj smrdieť. Pokiaľ neprší.

Schádzame dolu po novo vybagrovanej ceste. Objavujeme hríby. Na jeseň sa oplatí vybehnúť na Tábor – Tríbečské lesy pod Javorovým vrchom stále prekvapia.

Najdôležitejšie? Vstať z gauča a vyraziť. Čo sa stane hore, sa nedá naplánovať. Ale stojí to za to.