Mysleli sme si, že Lanzarote je len o sopkách a Manriquem. Ale ostrov má zvláštny zvyk. Človek si myslí, že prišiel kvôli plážam a sopkám, no ten zvedavého návštevníka zavedie do zákutí, o ktorých netušil, že existujú. A tak sme skončili pred obytným kondomíniom Los Villarreales v Tiare. Antonio Padrón Barrera – architekt samouk nám tu predviedol dielo akoby sa Gaudí stretol na pive s Hundertwasserom a obaja sa rozhodli, že skúsia niečo… ešte odvážnejšie.
Tomuto nemôžu konkurovať žiadne hotelové komplexy ani Sicílske Borgo Parrini. Zabudnite na biele sterilné kocky; toto je architektúra, ktorá hovorí jazykom lávy, vetra a soli. Zistite, prečo je Barrera kronikár ostrova, ktorý namiesto pera používa kameň. A keď sa spýtate na Lanzarote, čo to preboha je, s hrdosťou zašepkajú: „To bude určite Barrera.“ A prečo je to náš tajný tip, ktorý musíte vidieť.
Antonio Padron Barrera: Architekt-samouk a kronikár ostrova
Antonio Padrón Barrera je pre Lanzarote niečo ako kronikár, ktorý nepoužíva pero, ale kameň. Architekt samouk, umelec, človek posadnutý myšlienkou, že dom má rozprávať jazykom krajiny. Jeho tvorbu by ste márne hľadali v učebniciach dejín architektúry – o to viac je prítomná v ľuďoch, ktorí pri nej vyrastali.
Hovorí sa, že keď Barrera prvýkrát kopol do suchého lávového prachu, povedal: „Ak toto nepretvorím na dom, budem žiť vo svete, ktorý nepočúva svoj ostrov.“
Či to naozaj povedal, neviem. Vraj áno. A ja mám rád veci, ktoré sa začínajú „vraj“.
Náš osobný príbeh: Ako sme sa dostali do kondomínia Los Villarreales v Tías
Mal som šťastie. Doslova. Brána bola poobede pootvorená a jej tieň mi pripomínal oko cicavca, ktoré sa pýta: „No čo, idete dnu alebo nie?“ Podišiel som bližšie a jedna z obyvateliek mi kývla rukou:
„Nebojte sa, pozrite sa. On by bol rád.“
Tým on myslela samozrejme Barreru.
Architektúra z lávy, dreva a soli: Čím sa líši Barrera od Manriqueho?
Vošiel som a prvé, čo ma zasiahlo, bola hmota. Nie sterilná biela kostka, nie moderné sklo, ale kameň, láva, tvar, ktorý vznikol skôr z rozhovoru s vulkánom než z pravítka. Antonio Padrón Barrera nepoužil nič, čo by ostrov nepoznal:
- kameň z lávových polí,
- drevo z miestnych fariem,
- tvary odvodené od starých kanárskych komínov,
- okná, ktoré sa podobajú očiam tradičných rybárskych domov,
- dvere v odtieňoch, aké nosil vietor z Afriky.
Každá izba mala svoj vlastný charakter, akoby vznikla inak – niekde hrali rolu pieskové duny, inde staré terasové políčka, ďalšie pripomínali jaskyne.
Jedna pani mi medzičasom o Barrerovi potichu povedala: „On bol trochu blázon. Ale taký, ktorých ostrov potrebuje.“
Dom, ktorý vás sleduje: Architektúra ako príbeh ostrova
Stáť v Los Villarreales bolo ako vstúpiť na scénu filmu, kde architektúra robí presne to, čo by mala: rozpráva príbeh, ale nekríkne na vás. Nevymáha obdiv, skôr vás nechá rozmýšľať, čo tým všetkým Antonio Padrón Barrera sledoval.
A možno to bolo jednoduché. Možno chcel len pripomenúť, že Lanzarote nie je cieľ pre turistov, ale živý organizmus, ktorý sa snaží adaptovať na vietor, soľ, sucho a ľudí, ktorí stále niečo chcú.
Los Villarreales: Dôkaz, že Lanzarote je živý organizmus
Ale jedno mu uprieť nejde: Je jedinečný.
A Los Villarreales je dôkazom, že keď architekt nechá prehovoriť ostrov, vznikne stavba, ktorá nie je ani moderná, ani tradičná, ani šialená. Je jednoducho lanzarotská.
A práve preto stojí za to o nej napísať.
